Ženy sú z Venuše, a preto nehrajú na gitary sóla

Prečo dejiny rockovej a jazzovej hudby tvoria väčšinou muži? Prečo sa ženy uspokojujú nanajvýš s úlohou speváčok či klávesistiek?

Prečo dejiny rockovej a jazzovej hudby tvoria väčšinou muži? Prečo sa ženy uspokojujú nanajvýš s úlohou speváčok či klávesistiek?

Civilizovaný muž sa nepozastavuje, keď auto riadi žena (a to dokonca ani v prípade, ak to nie je podľa jeho predstáv) a dnes je úplne normálne, že nám šéfujú dámy. V šikovnosti a talente nie sú medzi pohlaviami rozdiely. Preto je skoro nepochopiteľné, prečo je na svete tak málo žien - hudobníčok, a prečo ich predsa len dávame do trocha inej kategórie ako mužov. O hudobníkovi sa asi ťažko vyjadríme spôsobom „na to, že je Talian (Francúz, Čech, čo chcete) hrá skvele". Ale o hudobníčkach si ľudia bežne hovoria „na babu hrá super"

Nebudeme hovoriť o speváčkach alebo pesničkárkach, ktoré si skladajú piesne a sprevádzajú sa na nejakom hudobnom nástroji. Tých je relatívne dosť a je aj jasné, prečo - ľudia chcú skrátka počuť ženské hlasy a ženy so svojím emotívnejším vnímaním sveta dokážu napísať iný typ piesne ako ich mužskí kolegovia.

Reč bude o inštrumentalistkách - gitaristkách, basgitaristkách, bubeníčkach, klávesistkách, ktoré stále považujeme div nie za kuriozitu. Napokon, aj v prestížnej americkej Berklee College Of Music v Bostone študuje len približne päť percent žien - a vraj medzi nimi prevažujú Japonky.

Prečo je to tak?

Zodpovedať na túto otázku nie je jednoduché a dôvodov je viac. Prvý sa môže skrývať v motivácii. Keď sedemnásťročný adolescent drví niekde v garáži gitaru so svojimi kamarátmi, pravdepodobne za tým nebude túžba odkryť publiku hlbiny svojho citlivého vnútra a doručiť mu nejaké dôležité posolstvo, ale úplne normálna snaha vyniknúť. To prináša mnohé výhody, napríklad priazeň dievčat. Človek nemusí byť veľký fanúšik Siegmunda Freuda aby prišiel na to, že hudba je jeden z prejavov sexuality, čo vnímajú aj doboví komentátori (v časoch, keď bol v móde džez sa hovorievalo, že saxofón je najerotickejší nástroj, neskôr s nástupom rocku sa zasa gitara označovala ako falický symbol). Emancipácia neemancipácia, väčšina dievčat je stále v polohe stvorení, ktoré treba dobýjať a ich prejavy sexuálneho exhibicionizmu sú odlišné ako vystúpiť na pódium v efektnej póze a vytočiť hlasitosť gitarového zosilňovača. Ale aj keď sa na to pozrieme z prudérnejšej strany, uznanie kamarátov tiež nie je na zahodenie. V hudbe sa teda prejavuje aj súťaživosť na elementárnej kohútej úrovni, ktorá je bližšia mužom. V tejto súvislosti treba povedať, že ženy-pesničkárky komunikujú na inej úrovni, ich výpoveď je komplexnejšia, čo je tiež jasným dôkazom odlišnosti mužských a ženských prejavov. Možno je to tým, že mužský mozog je analytickejší, ženský syntetickejší. Ženy viac uspokojuje, keď urobia peknú pesničku, kým muž sa vyblázni pri gitarovom sóle.

Profesijné ťažkosti

Máloktorý hudobník začne kariéru ako slávny a minimálne začiatky sú veľmi nepohodlné. Žiadne klimatizované tourbusy s lôžkami, kuchynským kútikom a internetom nehrozia. Každý hudobník si užil veľa vyčerpania, absurdných nočných presunov, nocľahov v najrôznejších blchárňach a chrapúnskych majiteľov klubov. Ponorkové choroby, kolegovia, ktorí nemusia byť najväčší priatelia na svete. Na to treba mať povahu nomáda a dobrodruha. Byť hudobníkom je aj fyzicky dosť náročné, lebo málokto má to šťastie, že z podpazuchy vyberie flautu a hrá. Vláčiť nástroje a aparatúry, to dá zabrať. A čo keď príde rodina a deti? Hudobník si nemôže dať pauzu, musí hrať, inak zmešká vlak.

Hádam ma feministky neukrižujú, že som vo vleku rodových stereotypov, keď napíšem, že ženy to skôr ťahá k bezpečnejším miestam a stabilnejšiemu životu.

Žena v kapele

Väčšina ostrieľaných hudobných veteránov vám povie, že žena v kapele - to vždy smrdí problémami. Džentlmeni a dámy, hodné týchto označení, určite namietnu, že prečo by malo k niečomu prísť, keď je v kapele žena. Ale naozaj sa stáva, že problém príde. Hudobníci sú živočíšni ľudia, človek nechá na pódiu veľa emócií, potrebuje dotankovať. A šnúry sú dlhé. Zrazu je jeden spokojný a ostatní nespokojní. A nervozita rastie. V podstate môže k vypätým situáciám dôjsť aj keď dáma „nápadníka" z kapely odmietne. Takéto situácie určite nie sú zákonité, ale minimálne môžu potenciálne budúce hudobníčky odrádzať. Ak si teda nezaložia dámsku skupinu - v histórii ich bolo niekoľko, a dokonca sme v 80. rokoch zaznamenali aj jedno hnutie ženských rockových kapiel nazvané „riot grrrls" (Bikini Kill, The Hole, Huggy Bear, Babes In Toyland, 7 Year Bitch). Ich prvotná motivácia bola feministická, je to hudba „proti niečomu" a často odráža frustrujúce životné zážitky. Napokon, taká Courtney Love, frontmanka The Hole, ich mala v živote požehnane.

Pozitívna diskriminácia

Byť hudobníčkou však má aj svoje výhody. Príkladom je holandská saxofonistka Candy Dulfer. Je vynikajúca hráčka, ale, úprimne, takýchto hudobníkov je na svete habadej. Ale len jediná saxofonistka je pekná blondína. A keďže žijeme v čase multimediálnom, je to obrovská konkurenčná výhoda. Keby bol Dulfer černošský hudobník s dvadsiatimi kilogramami nadváhy, sotva by si ho zavolal Dave Stewart, aby s ním nahral hitovku Lilly Was Here. A sotva by si ho všimol Prince, tento ctiteľ ženskej krásy, ktorý mal vo svojej kapele okrem Candy Dulfer aj ďalšie skvelé inštrumentalistky. Na pódiu to vyzerá ohromne, ale tie dámy úžasne hrajú aj keď ich počúvate „bez obrazu", a rozhodne nie sú žiadne „krovie" na ozdobu.

Medzinárodní miláčikovia rytmu

Výskyt hudobníčok v modernej hudbe nie je záležitosťou posledných desaťročí. Jazzový vek bol aj obdobím ženskej emancipácie a v análoch sa spomínajú ženské kapely, ktoré hrali už v 30. rokoch (napríklad Harlem Playgirls) a dokonca aj čisto ženské big bandy (jeden z nich má neopakovateľný názov International Sweethearts Of Rhythm), ktoré sa hlavne v období 2. svetovej vojny tešili veľkej popularite a dokonca chodili psychicky podporovať amerických vojakov do Európy. Kapela Sweet Sue And Her Society Syncopaters z filmu Niekto to rád horúce teda nie je žiadna fikcia.

Klaviristky

Celé desaťročia sa za jedinú významnú ženskú džezovú inštrumentalistku považovala klaviristka, skladateľka a aranžérka Mary Lou Williamsová (1910 - 1981), ktorá aranžérsky spolupracovala s Dukom Ellingtonom a hrala v orchestri Dizzieho Gillespieho. Klaviristiek a klávesistiek je vôbec v džeze požehnane. Možno najvýznamnejšia je skladateľka a klaviristka, avantgardistka a džezová intelektuálka Carla Bley (1938), ktorá si založila koncom 60. rokov Orchester džezových skladateľov, kde hrali významní predstavitelia progresívneho džezu. Táto pani sa vymyká našej introvertnej definícii ženskej hudby, ale ona nehrá ani ako chlap, skôr ako Marťan. Zato Brazílčanka Eliane Elias (1960) je dáma ako sa patrí. Jej doménou je, ako inak, podpovrchová vášeň bossanovy a latinskej hudby vôbec. K jazzrockovému fusion zasa inklinuje klávesistka, ktorá sa podpisuje Rachel Z, vlastným menom Rachel Carmel Nicolazzo - vek si neuvádza, ale vyzerá dobre. Hrala s najdôležitejšími osobnosťami moderného džezu ako Stanley Clarke, Al DiMeola či Wayne Shorter, a má aj vlastné projekty. Jednou z najimpozantnejších zjavov je podľa môjho názoru Geri Allen (1957), mimoriadne obdarená, progresívna skladateľka. Mimochodom, klaviristky sa asi vydávajú za trubkárov. Trubkár bol prvý manžel Carly Bley (Michael Mantler), Eliane Elias sa vydala za Randyho Breckera a Geri Allen si zobrala Walacea Roneyho. Veľkým objavom na svetovej scéne je Japonka Hiromi (1979), detský zázrak, ktorá hrá totálne virtuóznu a technicky neuveriteľne vybrúsenú hudbu. Členom jej skupiny je aj slovenský bubeník Martin Valihora, ktorý pôsobí aj na newyorskej scéne. A, samozrejme, nemôžeme zabudnúť na virtuóznu organistku, Nemku Barbaru Dennerlein (1964).

Lisa Coleman (1960) má skôr funkovo-popovú orientáciu. Inak hetero, je vydatá. Ako devätnásťročná nahradila v Princeovej skupine klávesistku Gayle Chapman, ktorej prekážali Princeove sexuálne explicitné texty. Spolu s Princeovou gitaristkou Wendy Melvoin vystupovali aj pod hlavičkou Wendy & Lisa.

Gitaristky

Vlastne sme sa takto elegantne dostali ku gitaristkám. Jednu takú majú aj naši západní susedia - Lenku Filipovú, ktorá veľmi slušne hrá na akustickej gitare. Tá však patrí skôr do kategórie pesničkárok. Pozrime sa na inštrumentalistky.

Jennifer Batten síce v 80. rokoch vyzerala ako vamp z filmu typu Základný inštinkt X, ale na gitare hrá ako John Satriani a podobní rýchlici. Absolventka prestížnej gitarovej vysokej školy G.I.T. sa dostala do skupiny Michaela Jacksona na turné na podporu albumu Bad.

Džezoví fanúšikovia na celom svete svojho času oplakávali predčasnú smrť gitaristky Emily Remler (1957 - 1990), ktorá bola žiarivým talentom svojej generácie. Vydala šesť sólových albumov a ako tridsaťdvaročná zomrela na infarkt. Pravou príčinou jej smrti bola však závislosť od heroínu.

V rocku sa vyskytuje niekoľko speváčok, ktoré sú aj schopnými gitaristkami - v 80. rokoch bola slávna v čiernej koži oblečená diva Joan Jett. Tri krásne dámy z USA - Susana Hoffs či Debbi Peterson a Vicki Peterson - spolu hrali v skupine Bangles a Lita Ford zasa v britskej dievčenskej skupine Runaways. Zvláštne je, že pri tom, aká bola a stále je gitara rozšírená, je tak málo rockových gitaristiek, povedzme inštrumentalistiek, ktoré nie sú aj hviezdy, len skrátka hrajú.

Basgitaristky

Človek by povedal, že basová gitara je vyslovene mužský nástroj, ale práve hlboký inštrument, ktorý tvrdí muziku, si vybralo za svojho životného partnera hneď niekoľko dám. Na jarných Bratislavských jazzových dňoch hrala funková basgitaristka Rhonda Smith, ktorá bola podobne, ako už spomínané dámy, desať rokov členkou sprievodnej kapely Princea. Možno najvýznamnejšou umeleckou osobnosťou je tvrdá dáma, ktorá si zvolila pekný pseudonym Me'shell Ndegéocello. Narodila sa ako Mary Johnson v roku 1969. Tvorbu jej poznačili životné skúsenosti, po nevydarenom vzťahu a dieťati zistila, že má lesbickú orientáciu. Ako hudobníčka má neuveriteľný ťah, čo prejavila aj spoluprácou s mnohými top hudobnými osobnosťami, a ako speváčka má podmanivý, hlboký hlas. Jej hudba patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo sa zrodilo na pomedzí funku a rocku.

Veteránsky vek má aj zakladajúca členka Talking Heads Tina Weymouth (1950), jej kolegyňami v brandži alternatívnom rockusú o tri roky mladšia Kim Gordon zo Sonic Youth a Kim Deal z Pixies. Na našej alternatívnej scéne je neprehliadnuteľná speváčka a basgitaristka Šina z formácie Longital (predtým Dlhé diely), ktorá žne veľké úspechy v kluboch a festivaloch po celej Európe.

Idolom dnešných štyridsiatnikov je Suzi Quatro, ktorá popri basovaní aj spievala svoje chytľavé melódie.

Zo súčasných basgitaristiek nemôžeme nespomenúť spolupracovníčku Davida Bowieho Gail Ann Dorsey, ktorá je sama schopná autorka, obrovskými talentami sú dvadsiatky Antonella Mazza z Talianska a dvadsaťdvaročná Austrálčanka Tal Wilkenfeld, ktorú si na vystúpenie zavolal aj sám mág Jeff Beck.

Bubeníčky

Bicie sú fyzicky náročný nástroj, ale je niekoľko dám, ktoré našli odvahu a mlátia do nich s veľkou chuťou a virtuozitou. Fenomenálnou hráčkou na bicie je nádherná Sheila E, ktorá aj spieva, hrá na perkusie a ktorá dlhé roky spolupracovala s Princeom. Vidieť ste ju mohli napríklad v jeho koncertnom filme Sign 'O' the Times, ktorý akýmsi omylom šiel v našej distribúcii hneď po revolúcii. Sheila E sa vlastným menom volá Sheila Escovedo, jej otcom je legendárny perkusionista zo skupiny Santana Pete Escovedo a dcéra sa „potatila" - je to funková kráľovná a, pochopiteľne, zvláda aj ohnivú latinu. Zo známych džezmeniek určite nesmieme zabudnúť na úžasné inštrumentalistky Terri Lyne Carrington a Cindy Blackman. U nás pôsobia dokonca tri bubeníčky - Agnes Lovecká (Živé kvety) Zuzana Ďurčeková (Kolowrat a Dalla matina alla sera) a Lucia Cvengrošová (Panika a Cirkus). Povedzme si to však priamo - bicie sú naozaj nástroj pre chlapov. Očakávať, že ženy budú na ne hrať agresívnym mužským štýlom, je asi rovnako zbytočné ako čakať, že ženy budú riadiť tank.