Ako keď sa pozeráte na topiaceho sa priateľa, záchranné kruhy došli a vlny sú také veľké, že skočiť do vody znamená o jednu obeť navyše.

Takto nejako mi je, keď pozorujem ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka, i jeho spolupútnika v nešťastí, ktorý už len myká nôžkami v predsmrteľných kŕčoch, gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašvili.

Obaja mi boli od chvíle, keď sa vo svojich krajinách ujali moci, sympatickí. Tou urputnosťou, ktorou sa chceli oslobodiť od sovietskej komunistickej minulosti.

Na rozdiel od Čechov a Slovákov, ktorí idú do podobných akcií len po dôkladnom zvážení a s vedomím si svojej rozlohy a slova na medzinárodnej pôde, sa Gruzínci a Ukrajinci pustili do zbavovania sa podriadenosti Kremľu.

Saakašvili a Juščenko sa pre mňa stali symbolmi možno naivného, ale odvážneho boja za faktickú slobodu svojich krajín.

Dalo sa čakať, že Rusko si nedá zmenšovať svoju oblasť výsadného vplyvu len preto, že sa nejaký Gruzínec a Ukrajinec chcú stať súčasťou Západu.

Aj preto sa Moskva teší, ak to rovno sama nevyvolala, z ťažkej a vleklej krízy, ktorá zrazí aj Juščenka, čo prežil smrteľnú dávku dioxínu, na kolená. V Gruzínsku sa to s opozíciou nedarilo možno i preto, že Saakašvili ju až nemiestne, na môj vkus, utiahol. A tak sa Rusko muselo pustiť do otvorenej vojenskej intervencie.

Cieľ je rovnaký. Vrátiť obe krajiny do postavenia vazalov, ktorí si chodia do Kremľa pre povolenia.

Okrem toho tie postsovietske štáty, ktorým by tiež napadlo vypovedať poslušnosť, teraz vidia, čo ich môže stretnúť. Buď fatálna vnútropolitická kríza, v ktorej by Rusko financovalo toho, ktoby vrátil krajinu do tej správnej sféry vplyvu, alebo tanky. Otázka je, čo je horšie.