ušanovi Hanákovi a Ivanovi Csudaiovi, participuje na seriáli dokumentov o elite národa Gen.sk. Uvedomuje si, že v dialógu o kultúre zaznievajú aj vzrušené, ba i iracionálne hlasy, no za dôležité považuje len to, čo zostane. PETRA MICHALOVIČA nedávno zaradili medzi 25 najvplyvnejších Slovákov.

Ako budú raz nazývať naše časy?

Vlastné mená sa dávajú vždy až ex post. Máloktorá doba, možno len renesancia, si totiž bola vedomá svojej výnimočnosti. Väčšinou sa v jednotlivých dobách hovorilo, že "dobre už bolo" alebo "počkajte, dobre ešte len bude". Od čias osvietenstva sa v hre udržiavala predstava, že sedíme v predsieni a čakáme na vstup do krásnej izby. Postmoderna sa tejto ilúzie zbavila. Jediné, čo nám ostalo, je zútulňovať si predsiene, aby sme sa v nich navzájom aspoň nepovraždili.

Neodznela už trochu postmoderna?

Som veľmi rád. Nedávno bolo všetko postmoderné, každý, kto chcel byť niečím zaujímavý, povedal, že je postmoderný. Keď je niečo všetkým, je zároveň ničím. Postmoderna aspoň pripravila priestor, aby sme sa mohli seriózne baviť o moderne, ktorá vytvorila základy súčasného umenia a kultúry.

Gýčom si podľa Umberta Eca ľudia potrebujú potvrdzovať svoje hodnoty.

Vo mne čoraz viac rezonuje Kunderovo chápanie gýča, podľa ktorého gýč vyvoláva krátko po sebe dve slzy dojatia a až tá druhá slza robí z gýča gýč. Gýč podľa mňa obsahuje niečo nadbytočné, má nutkanie vždy ešte niečo dodávať. Poctivý umelec vždy vie, kedy má odtiahnuť štetec od plátna alebo prestať písať.

Je rozdiel medzi umením a gýčom rozdielom medzi autentickým a sprostredkovaným zážitkom?

Zážitok z gýča môže byť dokonca oveľa intenzívnejší, než zážitok teoretika umenia, ktorý sa pokúša zvládnuť umelecké dielo racionálne. Osobne som sa vyhýbal disciplínam, ktoré by ma nútili zaoberať sa všetkými umelcami a dielami rovnakou mierou, a tým eliminovali môj osobný vkus.

Je gýč niečím neškodným či dokonca nemorálnym?

Neviem, či je gýč nemorálny, neškodný však určite nie je. Potrebný je len na to, aby slúžil ako kontrastné pozadie, zvýrazňujúce kontúry umenia.

Umberto Eco písal o dejinách krásy aj škaredosti. Ktoré boli plodnejšie?

Za cenu neuveriteľného zjednodušenia sa dá povedať, že krása upokojuje, dáva väčšiu radosť, ale človek na ňu skôr zabudne. Ak vidíte niečo škaredé a desivé, zatrasie to s vami. Moderna prišla so škaredosťou, už kritický realizmus tematizoval krutosť a osídlil svoje fiktívne svety bizarnými postavičkami z periférie. Nie je asi únosné žiť v permanentných otrasoch, občas je to však potrebné, lebo inak by si niektorí ľudia mysleli, že žijú v raji, že sa všetci majú tak dobre, ako oni.

Človek je však nastavený asi tak, že sa bolesti vyhýba, vraj aj malé deti sa usmievajú viac na pekných ľudí.

Áno, okrem úzkej skupiny sadomasochistov sa väčšina z nás chce mať dobre. Nakoniec už Masaryk tvrdil, že krajší ľudia to majú v živote ľahšie.

Väčšinu vecí vnímame dnes cez obrazy. Je to prirodzené či retrográdne?

Je to dané kultúrnym vývojom, veľmi dlho dominovalo čítanie, dnes sú to obrazy. Hegel mal kedysi polemiku s Fichtem, ktorý tvrdil, že každý človek bude mať raz preukaz s vlastnou podobenkou. Hegel s ním nesúhlasil, pretože pre neho slovo malo veľkú váhu.

Na počiatku bolo slovo?

Slovo sa chápalo ako priezračné médium vyjadrovania myšlienok. Predpokladalo sa, že keď rozprávame, zvuk nekladie nášmu mysleniu odpor ako kresba. Všetko sa však začalo meniť s nástupom technických obrazov. Fotografia je demokratická, každý z nás môže tvoriť akékoľvek obrázky. Verbálna výpoveď dnes nie je až taká dôveryhodná ako obrázok.

Pri mnohých príležitostiach sa už ani nepozeráme na svet priamo, iba cez kameru či fotoaparát.

Čo je na obrazovke, to je to pravé. Počas revolúcie v roku 1989 sme popoludní stáli na námestiach a potom utekali domov pozerať správy v televízii. Chceli sme vedieť, presnejšie vidieť, či to, čo sme prežili na námestí, je aj na obrazovke.

No je tu potom obrovský priestor na manipuláciu, nie?

Kto chce manipulovať, prostriedok si vždy nájde. Podstatné je nájsť aj techniky na odhaľovanie manipulácií.

Na rozdiel od niektorých vašich vedeckých kolegov, vy sa nehanbíte občas písať aj do novín.

Formáty bulvárov sú pre mňa neprijateľné, formáty iných novín a časopisov občas využívam, pretože môžem dosiahnuť to, čo sa iným spôsobom dosiahnuť nedá. Napísal som desať kníh, vyše sto odborných štúdií, ktoré vyšli v siedmich jazykoch a vo vyše desiatich krajinách, ale koho to zaujíma okrem niekoľkých mojich kolegov? Keď som však napísal článok do novín, za hodinu som mal desať telefonátov od ľudí, ktorí sa chceli o danej problematike baviť.

Bude naším osudom postupná izolácia špecialistov zahľadených do svojich oblastí?

Dejiny nepostupujú lineárne. Zoberme si len hudobnú scénu. V deväťdesiatych rokoch sa hudobný život stiahol do nahrávacích štúdií. Za pár rokov však hudobníci opäť začali robiť koncerty, pretože zistili, že trh s CD nosičmi stagnoval. Aj prílišný individualizmus si v súčasnosti nachádza svoju alternatívu. Jakubiskov film Bathory pritiahol ľudí do kín. Nečakajú na DVD verziu, ani sa neuspokojujú s tým, že si to o dva roky pozrú v televízii, pretože chcú o tomto filme komunikovať.

Mali by ste v súčasnom ošiali z Bathory obavu napísať kritickú recenziu?

Kritiky nie sú mojou parketou, ale nemal. Len by to bolo zbytočné, bolo ich napísaných neúrekom a akosi sa minuli účinku. Kritici vedia, akú má film umeleckú hodnotu, režiséra názor kritiky pri súčasnom úspechu nemusí zaujímať, divákom je to zas jedno. Jedni chcú na vlastné oči vidieť, či film je taký zlý, iní očakávajú, že im poskytne zážitok ako Tisícročná včela.

Je osud Juraja Jakubiska, ktorý svoje najlepšie veci nakrútil paradoxne za neslobody, symptómom našej nesústredenej doby?

Ja som sa Jakubiskovou tvorbou zaoberal tri roky, kým som o ňom a jeho diele písal monografiu. Najradšej mám filmy Kristove roky, Zbehovia a pútnici a film Vtáčkovia, siroty a blázni. Možno je to tým, že Jakubisko spolupracoval s dobrými scenáristami a výsledkom bol silný príbeh vyrozprávaný obdivuhodnými filmovými obrazmi.

Aký je súčasný stav slovenskej kinematografie?

Zdá sa mi, že na Slovensku vývoj kráča v amplitúdach. Za tých posledných desať rokov sa sformovala vynikajúca generácia mladých dokumentaristov a animátorov. Problém tejto generácie však vidím v prílišnej atomizácii, stráca sa akési podhubie, ktoré dodávalo filmárom odvahy. Tvorili ho krčmy, kaviarne alebo súkromné semináre, kde sa diskutovalo do noci. Práve tam sa rodili témy, no aj tvorivé zoskupenia. Túto živú komunikáciu nenahradí nič sprostredkované, ani mobily, ani maily.

Aké máte kritériá výberu pri seriáli Gen v STV, pri zrode ktorého stojíte?

Podtitul Galéria elity národa treba čítať doslovne i obrazne. V galérii visí len to, čo je kvalitné. Chceme, aby v tejto galérii boli portréty všetkých, ktorí zanechali výraznú stopu v tomto kultúrnom priestore. Aby portrét bol čo najvýstižnejší, pokúšame sa nájsť režiséra, ktorý by sa dokázal čo najbližšie dostať k portrétovanej osobnosti.

Neznie na Slovensku elita skôr ako nadávka?

Elita je skupina ľudí, ktorá dejiny nielen posúva ďalej, ale dokáže niekedy určité tendencie vývoja aj presmerovať. Tvoria ju ľudia, ktorí formujú určitý charakter či štýl jednotlivých oblastí.

Koľko dielov by sa malo nakrútiť?

Keď ich bude sto, bude to dobré. Keď dvesto, bude to vynikajúce a keby ich bolo tristo, bolo by to fantastické. Osobností máme veľa, horšie je to s financiami. Tých je málo aj vtedy, keď ich je dosť.

Značke Gen dal kontúry Fero Fenič, čo v praxi znamená Gen.sk?

Gen.sk je legálne kúpený formát. Bolo by veľmi nízke začínať niečo krádežou a bolo by úplne zbytočné plytvať kreativitou na vymýšľanie niečoho, čo dobre fungovalo.

Ak si niekto pozrie dokument o architektovi Štefanov Svetkovi, ktorý je autorom obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu, určite si pripomenie aj nekonečné diskusie o energetickej náročnosti tejto budovy.

Filmy Genu nechcú kritizovať, ale zaznamenať výpovede ľudí, ktorí si zaslúžia našu pozornosť. Podľa mňa budova Slovenského rozhlasu je pozoruhodná, patrí určite medzi to najlepšie, čo slovenská architektúra vyprodukovala.

Naše galérie sú dosť prázdne. Len ich nestíhame navštevovať, či po nich ani netúžime?

Galérie musia konkurovať veľkej ponuke. Navyše je tu istý fenomén - v súčasnosti človeku akoby stačilo z médií vedieť, že nejaká výstava tu je. Ja napríklad sledujem výsledky tenisu, ale už nie zápasy. Väčšina ľudí sa takto správa k umeniu, nie je to pre nich priorita. Každé obdobie má svoju oblasť, ktorú považuje za umenie. Teraz nám umenie zastupuje muzikál, predtým to boli operety, za čias Verdiho zas opery.

No nevzniká až tak veľa súčasných muzikálov, ktoré by reflektovali naše časy.

V Prahe robí muzikál už aj legenda rockovej muziky Michal Pavlíček. Neexistuje taká obskúrna osobnosť histórie, ktorá by sa nestala námetom muzikálu. Od Kleopatry až po Nostradama - všetci nakoniec zhoria v plameňoch muzikálu. Nechcem však byť prísnym kritikom, už len z toho dôvodu, že muzikál mi ako taký nesedí.

Máte to aj nejako teoreticky zdôvodnené?

Mne prekážajú už aj videoklipy. Dobrá hudba nemusí byť ničím dopĺňaná. Je veľmi málo takých videoklipov, ktoré hudbe pomohli, zväčša sa na nej len priživili. Keď som počúval The Wall od Pink Floyd, mohol som si k tejto hudbe pridať vlastný príbeh. Potom som videl film, niekto mi k hudbe násilne vnútil obraz a celkom sa mi vyprázdnila. Odvtedy nemôžem tú platňu počúvať.

Ste okrem iného aj poradcom predsedu parlamentu Pavla Pašku pri udeľovaní jeho cien za kultúru a humanitné vzdelanie. Nebojíte sa, že budete politicky onálepkovaný?

Kto chce nálepkovať, toho vaša aktivita a výsledky práce vôbec nezaujímajú. Myslím si, že brať umenie ideologicky nie je dobrá cesta. Keď napríklad vynikajúci skladateľ Ilja Zeljenka alebo skutočná morálna autorita, zakladateľ slovenskej religionistiky Ján Komorovský, dostali cenu za svoje celoživotné dielo, a ja som mohol tomu dopomôcť, tak to za to onálepkovanie stálo.

Myslíte si, že máme stále ideologickú kultúru?

Väčšina kultúry je už voči ideológii imúnna, to však neznamená, že isté skupiny na oboch stranách by ju takú mať nechceli. Kultúra je však kultúrou so všetkými racionálnymi a iracionálnymi spormi. Spory netreba podceňovať, ale ani preceňovať, dôležité je však len to, čo zostane. Napríklad v Bratislave máme Divadlo Aréna, ktoré bolo rekonštruované za vlády HZDS. Dnes má celkom iného riaditeľa, o pár rokov tam bude ešte niekto iný, ale divadlo tu stojí.

Aj Hitlerov architekt Albert Speer chcel, aby po ňom niečo zostalo.

Speer nemal problémy ako architekt, ale ako architekt hospodárstva tretej ríše, pretože dal svoju inteligenciu do služieb politického systému a ekonomiky, ktoré rozpútali dejinnú katastrofu netušených rozmerov. Niekedy treba oddeľovať dielo od života. Zoberme si ako príklad Martina Heideggera. Bol jedným z najinvenčnejších filozofov všetkých čias. Nevážime si ho pre jeho nacistickú minulosť, ale pre dielo, bez ktorého sa nedajú napísať nijaké solídne dejiny filozofie.

Časopis .týždeň vás nedávno zaradil medzi 25 najvplyvnejších Slovákov. Čo by ste k tomu povedali?

Ironicky povedané, potešilo ma to, veď koho by to netešilo. Vážne povedané, neviem, ako na to prišli. Je to zároveň jeden zo symptómov doby, ktorá nemá vlastné meno. Veď ako by aj mohla mať, keď sa v nej dejú takéto šialenosti, že mňa niekto zaradí medzi najvplyvnejších Slovákov?