Išiel som po tej knihe naisto, pred pár dňami, s potrebou znovu do nej nazrieť, tentoraz v súvislosti s neblahým výročím okupácie v šesťdesiatom ôsmom. Márne, nebolo jej, dielo Rudolfa Lesňáka Spätné zrkadlá už má zrejme namiesto mňa nového majiteľa. Opakovaná skúsenosť pri požičiavaní kníh, že občas to aj takto vypáli, opäť neprekonala veľkorysú lenivosť poznačiť si meno toho šťastlivca, ktoré by ma teraz k nej priviedlo. Dodatočne sa mi vybavuje, že už slová jej autora som pred piatimi rokmi, keď publikácia vznikla, mohol vnímať aj ako možné varovanie. Rudolf Lesňák, spisovateľ, publicista, rozhlasový redaktor a literárny vedec, sa vtedy sťažoval, že kniha si akosi ťažko hľadá cestu do kníhkupectiev, knižníc, škôl a ďalších inštitúcií. Bol z toho smutný o to viac, že spomedzi svojich mnohých kníh (vrátane spoluautorstva Tatarkovou cenou odmenených Zločinov komunizmu) práve Spätné zrkadlá považoval za vrchol svojej tvorby.
K tejto dôkladnej Lesňákovej bibliografickej dokumentácii knižne i časopisecky vydaných domácich, exilových a inojazyčných dokumentov, svedectiev, samizdatov, memoárov i umelecky spracovaných diel o komunistických nešvároch na Slovensku v rokoch 1945 až 1989, som sa teda nedostal. Verím, že iba tentoraz, že si v nej čoskoro opäť zalistujem. Hoci práve dnes by to bolo aj symbolické, v deň jeho nedožitých osemdesiatin.
