KOŠICE. Chorvátska polícia pokračuje v expertízach havarovaného slovenského autobusu, ktorý s košickými dovolenkármi vrazil v nedeľu ráno vo veľkej rýchlosti do diaľničného piliera. Či pri nehode, pri ktorej zahynulo 14 ľudí, zlyhala technika, alebo vodič, nie je zatiaľ jasné. V chorvátskych nemocniciach zostáva deväť slovenských občanov, stav dvoch bol vážny. Starostlivosť je špičková, zhodovali sa pacienti aj minister zdravotníctva Richard Raši, ktorý do Chorvátska vycestoval.
Policajný náčelník v Gospiči Željko Jurkovič nechcel včera žiadnu z hlavných vyšetrovacích verzií – mikrospánok vodiča alebo defekt – uprednostniť.
Majitelia košickej dopravnej spoločnosti vylučujú zlý technický stav vozidla sedemročnej Karosy a tvrdia, že obaja vodiči vyrážali na cestu odpočinutí. Pneumatiky na autobuse menili len nedávno – „pred mesiacom či dvoma“, hovorí Ján Mihalko, konateľ spoločnosti Mostarko.
Na mieste nešťastia nebolo vidno žiadne stopy po brzdnej dráhe, ktorá by mohla zostať, keby pneumatika praskla. Na to upozorňoval na mieste nehody aj Željko Pedič zo spoločnosti Hrvatske autocesty. „Asi išlo o mikrospánok,“ hovoril. „Ak k prasknutiu došlo pred nárazom, mali by na ceste ostať viditeľné stopy. Ale ak tam nie sú, defekt to nevylučuje úplne,“ hovorí Gustáv Kasanický, riaditeľ Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity.
Vláda nadnes vyhlásila jednodňový štátny smútok za obete havárie pri chorvátskom Gospiči.
Tragédia prišla v mŕtvom čase
Už len úlomky z autobusu, rozbité sklo a zdrap slovenských novín pri opornom stĺpe pod viaduktom asi 12 km za chorvátskym mestečkom Gospič pripomínali včera katastrofálnu dopravnú nehodu slovenského autobusu.
„Dobrotivý bože,“ to boli prvé slová Željka Pediča zo spoločnosti Hrvatske autocesty, ktorý včera ráno prišiel s kolegom na obhliadku škôd spôsobených na zábradlí na 198. kilometri diaľnice Záhreb – Split. Po tejto diaľnici sa jazdí už päť rokov, ale niečo také ešte nevidel.
„Je tu takmer rovná cesta, len jedna veľmi mierna ľavotočivá zákruta, dopravné nehody sa tu nestávajú. Podľa mňa asi išlo o mikrospánok vodiča, keby autobus dostal defekt, boli by na ceste vidieť stopy po pneumatikách,“ hovoril Pedič. Chorvátska polícia ešte nemá výsledky expertíz havarovaného autobusu, v ktorom zomrelo 14 ľudí. Identifikáciu obetí by mohli ukončiť už dnes.
Väčšia časť ľudí v autobuse v čase havárie pospávala, niektorí hovoria, že to mohol byť defekt.
Stalo sa to v mŕtvom čase
Chorváti si dali záležať, deň po tragédii už bolo miesto nešťastia takmer v pôvodnom stave, zmizla aj väčšina stôp po krvi a autobus ukryli pod plachtu do skladu asi 20 kilometrov od miesta nehody.
Pani Alžbeta Ďurišinová, cvičiteľka z Košíc, v autobuse v nedeľu nesedela, trasu však dobre pozná, aj ona jazdí na rekondičné pobyty do Chorvátska. Vie si veľmi dobre predstaviť, ako to pred tragédiou vyzeralo. Keď sa vyráža večer a ide sa celú noc, tak ráno pred šiestou je v autobuse mŕtvy čas.
„Väčšina cestujúcich ešte spí, hudba nehrá, v autobuse je ticho,“ hovorí. Druhý vodič väčšinou spí. „Ako vedúca zájazdu sedím vpravo vpredu. Na vyklápacom sedadle vedľa vodiča by sa sedieť nemalo, ale zvyknem sa rozprávať s vodičom, lebo môže byť unavený. Pre istotu.“
Darček k šesťdesiatke
Košičanka Anna Lechanová patrí k tým, čo v autobuse sedeli a prežili. Pobytovo-cvičebný zájazd do Vodíc bol darčekom k jej šesťdesiatke, ktorú oslávi počas Vianoc.
Len málo chýbalo, aby v nedeľu ráno vykrvácala po tom, čo podľa chorvátskych lekárov ostrý predmet len o dva milimetre minul jej krčnú tepnu.
Košičanka chváli personál nemocnice v Gospiči. Kedy ju a ďalšie štyri zranené Košičanky prevezú späť, nevie. Rýchlosť autobusu sa neodvažuje odhadnúť, v čase havárie driemala, sedela za druhým šoférom. Najhoršie dopadli pasažieri na pravej strane autobusu.
„Niektorí si myslia, že sme dostali defekt a potom sme zišli z cesty. Ale potvrdiť to neviem, registrovala som len, ako som sa ocitla na kope tiel a všade bolo počuť výkriky a vzdychy.“
Ak bola príčinou havárie prasknutá pneumatika, vodič už toho za volantom veľa spraviť nemôže. Mikrospánok najčastejšie postihuje vodičov na diaľniciach. Spôsobuje to monotónnosť jazdy.
Marián Kizek
Zoznam mŕtvych je len neoficiálny
Príbuzní obetí tragickej havárie autobusu sa sťažujú na nedostatok informácií. Vláda upozorňuje, že musí čakať na identifikáciu obetí chorvátskou stranou.
KOŠICE. Mučivé chvíle neistoty prežívajú príbuzní obetí, ktoré zahynuli v Chorvátsku. Väčšina z nich ešte stále oficiálne nemá potvrdené, že ich najbližší zahynuli.
Menoslov obetí zatiaľ ministerstvo zahraničných vecí nezverejnilo. Oficiálna je len informácia, že ich bolo štrnásť. Podľa vyjadrenia hovorcu ministerstva Jána Škodu úmrtie možno oficiálne potvrdiť až po identifikácii obetí. Jednoznačne sa dali identifikovať len dvaja účastníci zájazdu.
Pre pozostalých je to ťažké, správy o svojich sa dozvedajú len neoficiálne. Bol medzi nimi aj Karol Florián.
V Chorvátsku zahynula jeho manželka Klára i švagriná Katarína Kortvelyessy.
„Ráno mi volal švagor, že zachytil informáciu o nešťastí v Chorvátsku. Volal som na ministerstvo zahraničných vecí. Nevedeli mi povedať, kto prežil, kto nie,“ hovorí čerstvý vdovec.
Po rôznych linkách zistil, že obidve sestry sa stali obeťami tragédie. Napriek tomu zašiel na letisko. Až od psychológov, ktorí boli na letisku k dispozícii účastníkom smutného zájazdu a ich rodinným príslušníkom, sa dozvedel, že manželka a švagriná sú na akejsi listine nezvestných.
Podľa ministra zahraničných vecí Jána Kubiša identifikácia obetí ďalej prebieha. Ako uviedol, jestvuje celkový zoznam účastníkov zájazdu, osôb prepravených špeciálom do Košíc a tých, ktorých hospitalizovali v zdravotníckych zariadeniach v Chorvátsku. Turisti, ktorí nie sú ani na jednom zozname, sú uvedení ako nezvestní.
Ani Štefan Medveď nedostal zatiaľ oficiálnu informáciu o smrti manželky Viery: „Viem to len od syna, ktorému volal náš rodinný priateľ, ktorý bol v tom autobuse. Len zázrakom on aj jeho dvaja synovia prežili. Mali šťastie, že sedeli v zadnej časti. Z ministerstva sa zatiaľ na mňa nikto nekontaktoval.“
Mikuláš Jesenský
Lekár: Ani vojna taká nebola
Chorvátsky chirurg Bojan GLAŽAR mal v nemocniciv Gospiči službu. Pre obete, ktoré neprežili, chce zorganizovať symbolický plavecký maratón, kam Slováci smerovali, z jedného z blízkych ostrovov.
Kedy ste prišli na miesto nešťastia?
„Zavolali nás niečo po šiestej ráno. Pohľad to bol strašný. Autobus bol úplne rozbitý, ľudia vnútri plakali, boli vyľakaní, bolo to strašné nešťastie v pravom zmysle slova. Okamžite sme začali pomáhať. Ľudia začali vychádzať von cez okná, ktoré boli rozbité. Bolo tam mnoho ľudí, ktorí boli vkliesnení medzi sedadlami. Im sme nemohli poskytnúť prvú pomoc, ale museli sme počkať na požiarnikov.“
Ako dlho ste boli na mieste nehody?
Veľmi dlho. Od šiestej približne do desiatej.
Spomínate si na nejaké podobné nešťastie u vás v Chorvátsku?
„Nie. Prešiel som vojnou (v rokoch 1991 - 1995). Keď na nás padali granáty, nebolo to také strašné ako to, čo som videl dnes ráno. Mám dvadsať rokov praxe a videl som už veľa, veľa hrozného.“
(ps)
Za obeťami nešťastia dnes smúti celý štát
Len po druhýkrát v histórii samostatného Slovenska vyhlásili štátny smútok.Vláda sa rozhodla vzdať úctu štrnástim obetiam havárie autobusu.
Dnes napoludnie stiahnu všetky štátne vlajky na Slovensku aj na našich veľvyslanectvách v zahraničí na pol žrde. Štátny smútok potrvá dvadsaťštyri hodín.
„Rozsah dopravnej nehody a počet obetí nás oprávňuje na myšlienku, aby sme vyhlásili štátny smútok,“ povedal premiér Robert Fico po včerajšom mimoriadnom rokovaní vlády, ktoré sa zaoberalo jediným bodom – tragédiou.
Štátny smútok bude dnes Slovensko zažívať v novodobej histórii len druhýkrát. Prvýkrát ho vláda vyhlásila v januári 2006 po tragickej havárii vojenského lietadla pri maďarskej obci Hejce, kde zahynulo 42 slovenských vojakov.
O vyhlásení štátneho smútku sa uvažovalo aj rok predtým, po smrti pápeža Jána Pavla II., vláda a prezident sa však nevedeli zhodnúť, kto má smútok vyhlásiť. O rok neskôr parlament schválil novelu zákona o štátnych symboloch, podľa ktorého štátny smútok vyhlasuje vláda v prípade úmrtia prezidenta, predsedu Národnej rady alebo premiéra. Štátny smútok môže kabinet vyhlásiť aj pri smrti osoby, ktorá mala „mimoriadny vplyv na verejný život“ alebo pri „vykonaní pietnej spomienky na osoby, ktoré tragicky zahynuli na území Slovenskej republiky alebo mimo jeho územia a ich smrť otriasla celou spoločnosťou“.
Zákon okrem povinností stiahnuť štátne vlajky na pol žrde a sňatia vlajky z rakvy pri smútočnom obrade nehovorí, ako by sme si mali smútok uctiť. Dopĺňa ho zákon o hazardných hrách, ktorý zakazuje žrebovanie, príjem vkladov, stávok a vyplácanie výhier pri prevádzkovaní hazardných hier.
(mp)
Nemožno to chápať
O pomoci obetiam havárie hovorí psychoterapeutka a vedúca krízového tímu záchrannej zdravotnej služby KARIN BRÁNIKOVÁ.
Čo teraz prežívajú tí, čo prežili a pozostalí?
„Obrovské prekvapenie a šok, nedostatok informácií a rôzne šumy. Pokiaľ sa dostanú k informácii, ktorá je pre nich neprijateľná, tak obrovskú bolesť. Ľudia sú v šoku, celé im to dôjde až oveľa neskôr, emocionálna reakcia trvá niekoľko dní či týždňov.“
Ako sa vyrovnávajú s tragédiou?
„To je individuálne. Tí, ktorí sa vrátili domov, sa veľmi tešili a vnímali to tak, že mali veľké šťastie v obrovskom nešťatí. Pozostalí hľadajú najmä praktické informácie, kde sú ich príbuzní. Najťažšie je, že niektoré telá nebolo možné identifikovať.“
Akú otázku počúvate najčastejšie?
„Pýtajú sa na zmysel, prečo sa to muselo stať, prečo práve im. Keď niekomu zomrie mama, pýta sa, prečo práve ona, keď bola taký dobrý človek. Tí, ktorí prežili, sa pýtajú, ako to, že práve ja som prežil? Hľadajú zmysel nezmyslenej udalosti.“
Čo im odpovedáte?
„Tragédie zrejme nie je v ľudských silách pochopiť, ale v silách je hľadať, ako pomôcť a ako v tom hroznom nájsť aspoň niečo dobré.“
Ako pomáhate v praxi?
„Ja som šla do Chorvátska, druhá časť tímu do Košíc a tretia pôsobí na krízovej telefonickej linke. Aktívne vyhľadávame príbuzných, pomoc poskytujeme aj zraneným, ktorých sa snažíme informovať o príznakoch postraumatického stresu. Sprostredkúvame aj miestnych odborníkov, ktorí pomôžu pozostalým aj v dlhodobej fáze, ktorá môže odznievať až do dvoch rokov.“
Ako na vás reagujú?
„Stretávame s bariérou, že ja predsa nie som blázon, nepotrebujem psychológa. Keď sa s nimi dostaneme do kontaktu, predsudky strácajú.“
Pomáha, že tragédiu prežívajú viacerí?
„Pri hromadnom nešťastí je predpoklad, že záťaž je väčšia. Na druhej strane má veľký podporný vplyv súdržnosť, najmä keď sa ľudia poznajú, ako to bolo pri havárii autobusu v Hriňovej.“
Michal Piško
;)
Kliknite - obrázok zväčšíte.
