u, kľúče od bytu, prosto všetko, čo nosím v kabelke. Zistila som to asi o minútu neskôr ako som mala a po počiatočnom úplne nezmyselnom pobehávaní z miesta na miesto a následnom rozumovom prijatí skutočnosti, išla som na recepciu zavolať políciu.
Slečna ma odignorovala a zavolala na SBS-ku Auparku. Tam si poflirtovala s niekým na druhej strane a s úsmevom sa ma opýtala, či ma „okradli“, alebo „ukradli“. Tak som odkázala fešákovi, čo s ňou volal, aby sa mu to raz stalo, tiež sa prídem zabávať na jeho účet. Ju som požiadala, aby mi zavolala na políciu, na to mi oznámila, že to nie je jej povinnosť, a nech si volám z búdky. Na moje prosíííím?, ktoré sa ozýva v aule ešte teraz, vytočila 158 a podala mi telefón.
Policajt na dispečingu mi oznámil, nech idem domov a potom, keď si zariadim doma veci, tak nech sa dostavím opäť do Petržalky spísať záznam. Trvala som však na svojom a chcela, aby mi poslal hliadku.
Kým prišli, obiehala som koše v Auparku a hľadala kabelku. Nič som nenašla, skôr si myslím, že zlodej prebehol do sadu a tam ju niekde švihol do kríkov. Keď policajti prišli, povedala som, čo sa mi stalo a oni zavolali svojich kolegov, čo celý čas v Auparku trčali. Mladší z policajtov mi oznámil, nech idem domov a potom nech prídem podať trestné oznámenie.
Tak som mu oznámila, že to nie je také easy, nie som tu autom, električenku mi ukradli a ja sa nemienim ešte hádať s revízorom v autobusoch. Či ma teda nemôžu zaviezť k bytu, bude to najrýchlejšie a ja začnem riešiť najmä to, aby ma niekto nevykradol. Na to mi oznámil, že ho do toho nič, ako sa domov dostanem. Vyrazil mi dych.
Starší na mňa medzitým zavolal a ukázal mi videozáznam z kamier, kde som identifikovala seba aj svoju kabelku. Kým sme sa nad záznamom rozprávali, tak zavolal chlapík z dispečingu, že mi iná hliadka stráži byt a či už mi niekto povedal, že mám ísť urýchlene domov. Tak ten mladší mu do tej vysielačky odpovedal a verte mi, nebolo to nič príjemné na moju adresu. Tak som tomu staršiemu povedala, že keby boli takí láskaví a prestali sa ku mne tak nepekne správať, lebo som nič zlé neurobila. Policajta som sa opýtala, či ma teda odvezie pred môj byt, na čo on povedal, samozrejme. (Myslím, že sa cítil trápne za kolegu.) Keď som mu povedala, že som už o to žiadala jeho kolegu, ale ten odmietol, tak povedal, že nech sa nestarám, on je šofér.
Keď sme prišli k autu a kolega ma videl, že nasadám, pokračoval v invektívach na moju adresu, na čo mu kolega povedal, nech prestane, že ho počujem. A on, že mu to je jedno. Tak som mu povedala ja, že stráca základy slušného správania, a nech sa rozpráva so mnou, pretože mu stojím za chrbtom. Na to mi povedal, že to je môj problém a nech ho nepočúvam.
Keď som sa ho opýtala na meno, tak mi povedal, nech si napíšem jeho číslo a nech mu dám pokoj a jeho táto práca nebaví. Tak som už len zopla ruky a prosila Boha, nech dá tomuto chlapcovi možnosť pracovať niekde inde. Ideálne v stajni.
Autor: Katka Benková
