Keď sa so Zeľdovičom po prvý raz stretol známy kozmológ Stephen Hawking, povedal: "Vy ste naozaj iba jeden? Myslel som, že vás musí byť viac, že ste niečo ako Bourbaki." Bourbaki bola skupinka francúzskych matematikov, ktorí publikovali pod spoločným menom. Hawking sa postaral aj o to, že Zeľdovič vyhral fľašu whisky s iným známym kozmológom, Američanom Kipom Thornom. Thorne sa stavil v roku 1971 v Moskve, lebo Zeľdovičova myšlienka sa mu zdala scestná. V stávke bola fľaša whisky, o ktorej sa Zeľdovič dočítal v románoch Ernesta Hemingwaya.Môže z rotujúcej čiernej diery unikať žiarenie? Kip Thorne bol presvedčený, že v čiernej diere musí byť nenávratne stratené, Jakov Zeľdovič tvrdil, že tento objekt je ešte šialenejší než vyzerá a že môže vyžarovať. "Typický Zeľdovičov dôkaz," napísal Thorne. "Fyzikálna intuícia založená len na analógii. Zeľdovič nerozumie obecnej relativite natoľko, aby mohol spočítať, ako sa čierna diera správa. Preto namiesto toho zráta správanie rotujúcej kovovej sféry, potom vyhlási, že sa čierna diera správa podobne, a zobudí ma o pol siedmej, aby si overil svoje tvrdenie."

Zeľdovičov problém zaujal po návšteve Moskvy (1973) aj Stephena Hawkinga. Začal jeho hypotézu testovať s použitím kvantovej mechaniky. Na rovnakej veci pracovali aj fyzici v Amerike. Nakoniec spoločne zistili, že Zeľdovič má pravdu - rotujúca čierna diera vyžaruje. Lenže hneď nato prišiel Hawking s ďalšou bombou: čierna diera vyžaruje aj keď už nerotuje, a môže sa teda načisto vypariť. Keď v septembri 1975 zamieril Thorne znovu do Moskvy s fľašou White Horse Scotch v kufri, dočkal sa ďalšieho prekvapenia: v Moskve Hawkingovi nik neverí, pretože najväčší expert na čierne diery Zeľdovič vyhlásil, že nerotujúca diera nemôže vyžarovať. Po diskusii s Thornom však výpočet opravil, čo mu stihol oznámiť na letisku tesne pred odletom.

Život Jakova Zeľdoviča však mal aj inú náplň. Prežil ho v totalitnom režime a v čase, ktorý ho donútil priviesť na svet dve najničivejšie zbrane v histórii.

Los Arzamas

Niekoľko rokov života spojil Zeľdovič s mestečkom, ktoré dostalo kódové označenie Arzamas-16. Ležalo na okraji hlbokého lesa asi 400 km od Moskvy, malo fabriku, kde sa počas 2. svetovej vojny vyrábali kaťuše, bolo vzdialené od hlavných komunikácií. Časom dostalo prezývku Los Arzamas ako narážku na Los Alamos, miesto amerického atómového projektu Manhattan. Utajenie však bolo oveľa vyššie. Sovietska tajná služba neverila ani pisárkam, takže všetko museli vedci písať rukou. Namiesto kľúčových slov používali krycie označenia, trebárs z neutrónov sa stali nulové body. Strach bol všadeprítomný, minimálne jeden fyzik spáchal samovraždu, keď nemohol nájsť svoju utajenú dokumentáciu.

Keď v roku 1949 prišiel do Arzamasu Andrej Sacharov, Zeľdovič mu povedal: "Tu je všetko tajné a čím menej toho budeš vedieť o veciach, ktoré sa ťa priamo netýkajú, tým lepšie pre teba. S bremenom vševedúcnosti musí zápoliť Chariton." Vedel, o čom hovorí, Arzamas bol prešpikovaný agentmi šéfa tajnej služby Beriju.

Bozk od Beriju

Zeľdovič s Jurijom Charitonom, bývalým spolupracovníkom objaviteľa neutrónu Jamesa Chadwicka, v roku 1940 podrobne opísali a zverejnili analýzu reťazovej reakcie schopnej spustiť jadrový výbuch. O niekoľko rokov stáli spolu s Igorom Kurčatovom, sovietskym Oppenheimerom, na čele projektu, ktorý mal vyrovnať náskok Američanov v novo rozdelenom svete: náskok dvoch jadrových bômb, zvrhnutých na dve japonské mestá.

Na rozdiel od západných kolegov mohli sovietski fyzici ťažiť z jednej veľkej výhody. Dostávali cenné správy od špióna Klausa Fuchsa, ktorý sa zúčastnil na výskume v Los Alamos. Mali však aj jednu nevýhodu. Ak by zlyhali, hrozil im kriminál alebo šibenica. Dostali šancu ukázať, čo vedia, pretože, ako vyhlásil Stalin, "zastreliť ich predsa môžeme hocikedy".

Keď sa 29. augusta 1949 pokusný jadrový výbuch na strelnici pri Semipalatinsku podaril, Berija vraj objal Charitona aj Kurčatova a pobozkal ich na čelo. V ten istý deň podpísal Stalin uznesenie o vyznamenaniach, ktoré pripravil Berija. Postupoval vraj podľa jednoduchého kľúča. Tí, ktorí by boli v prípade neúspechu zastrelení, dostali najvyššie metále, a tí, ktorých "len" zavreli, dostali Leninov rad. Zeľdovič, ako vedúci jednej z kľúčových skupín, dostal Hrdinu socialistickej práce plus automobil Pobeda.

Ocenenia sa opakovali po výbuchu vodíkovej bomby 12. augusta 1953. Američania ju nazvali Joe-4 a podľa nich nešlo o skutočnú vodíkovú bombu, lebo mala silu tridsiatich Hiroším, zatiaľ čo americká, zvaná Mike, dosiahla až osemsto Hiroším. No Sacharov so Zeľdovičom tento nedostatok rýchlo dohnali. V marci 1954 objavili ten istý princíp ako pred nimi Teller s Ulamom. Navrhli a zostrojili bombu, ktorá mala silu tristo Hiroším (vybuchla v novembri 1955). Pravda, medzitým už Američania zostrojili ďalšiu bombu, Bravo, a tá mala silu tisíctristo Hiroším...

Šialené preteky, šialené časy.

Mám nový nápad

Zeľdovič bol majstrom v utváraní tímov. Dokázal vycítiť správnu kombináciu ideí a ich kľúčových nositeľov. Keď sa po upokojení jadrového šialenstva vrhol na svoju novú lásku - astrofyziku, galaxie a čierne diery - a keď rozpoznal správneho kľúčového človeka do svojho tímu - Igora Novikova - vyvinul búrlivú aktivitu, až kým ho nezískal.

Novikov, ktorému Zeľdovič vybavil odchod z Moskovskej univerzity, to vraj nikdy neoľutoval. Oceňoval jeho otvorenú a neskrotnú náturu, s ktorou sa vrhal na najväčšie vedecké problémy. Napísal: "Jakov Borisovič ma často budil telefónom o piatej alebo o šiestej ráno. 'Mám nový nápad! Nový nápad! Príďte ku mne. Musíme si prehovoriť.' Išiel som a dlho, dlho sme diskutovali. Jakov Borisovič predpokladal, že všetci vydržíme pracovať tak dlho ako on. Zvyčajne pracoval s tímom ráno od šiestej povedzme do desiatej na jednom probléme. Potom na ďalšom do obeda. Po obede sme sa išli prejsť, zacvičiť si alebo si zdriemnuť. Potom sme si dali kávu a pokračovali sme v spoločnej práci do piatej či do šiestej. Večer nás prepustil, aby sme mohli rátať, rozmýšľať alebo si písať prípravu na ďalší deň."

Hlavné pramene:

Kip Thorne: Černé díry a zborcený

čas. Mladá fronta, Praha, 2004.

David Holloway: Stalin a bomba.

Academia, Praha, 2008.