Legendou sa stal vďaka svojim fotografiám úplne neznámych ľudí v rôznych prostrediach – na ulici, v obchodoch alebo pri tancovačkách. Jeho cyklus Obchodná ulica v Bratislave začal vznikať v roku 1985, dnes obsahuje vyše 1000 fotografií a neustále k nim pribúdajú ďalšie. Hovorí, že sa pri svojej tvorbe snaží riadiť krédom Paula Gauguina, ktorý jeden svoj obraz pomenoval "Odkiaľ prichádzame, kto sme, kam ideme", či sa mu to však darí, musia podľa jeho slov posúdiť iní. Chce zachytávať atmosféru a kultúru doby. Fotograf Juraj Bartoš.
Načo potrebuje nemocnica fotografa?
Na fotografovanie záberov do rôznych medicínskych publikácii a na prednášky. V dobe, keď fotografi v redakciách museli takmer stále fotografovať len oficiality, som mal dobrý pocit z toho, že moje zábery pomáhajú, najmä mladým lekárom, získavať odborné informácie, ktoré v konečnom dôsledku môžu pacientovi zachrániť život.
Kedy vás začala zaujímať fotografia?
Mal som asi desať rokov. Hoci bol otec bankovým úradníkom, rád fotografoval, šlo o jeho veľkú záľubu, mal fotoaparát a dokonca si od kolegu požičiaval aj kameru. Obdivoval som, že sa dá uchovať akákoľvek udalosť zo života, tešil som sa, keď mi dovolil cvaknúť si nejaký obrázok. Na školu tohto zamerania som šiel teda celkom prirodzene. Vtedajšie fotoaparáty boli na dnešné pomery zaujímavé - také „boxíky", do ktorých sa dával zvitkový film. Nemal klasický rozmer 6 x 6, bol užší. Vznikali z neho malé negatívy veľkosti asi 4 x 3 centimetrov.
Môže dobrému foteniu naučiť škola, alebo na to treba prirodzený talent?
Ťažko povedať, skôr talent, ale je to individuálne. Zaujímavé je, že väčšina mojich spolužiakov šla na ten odbor len z núdze. Hlásili sa inde, neprijali ich, tak im odporučili, aby si vybrali fotografiu, údajne patrí medzi najľahšie odbory. Tak aj skončili - z trinástich maturantov sme ostali pri fotografii len traja. Ostatní, ktorí so mnou skončili ŠUP-ku, sa realizujú v úplne inej práci - Majka Dusíková žije v Taliansku a ilustruje detské knihy, Stano Oriešek je divadelným režisérom vo Švajčiarsku, Marián Mudroch vyučuje na Vysokej škole výtvarných umení, Marián Minarovič je generálnym tajomníkom Združenia miest a obcí Slovenska, Andrej Pachinger pôsobí na VŠMU.
Čím je fotografia zaujímavá? Jan Saudek tvrdí, že fotografovanie je praveká túžba zastaviť čas. Vraj ho zastaví navždy, znázorňuje totiž veci alebo bytosti, ktoré takými už nikdy nebudú.
Iste, je to záznam, ktorý ostane zachovaný pre budúcnosť. Bolo obdobie, keď som fotil povedzme prírodu, tá je vždy iná, nikdy ju nenafotíte rovnako. Dnes to už pre mňa nemá cenu, snažím sa robiť skôr fotografie, ktoré zachytávajú atmosféru a kultúru tejto doby. Keď sa na ne niekto pozrie o pár desaťročí, bude sa čudovať, ako tu vtedy všetko vyzeralo. Preto fotografujem nielen ľudí, ale aj prostredia. Mám záber fasády domu z Kežmarku, kde je obchod, ktorý sa volá Ružový sen. Taká fotografia hovorí jasne o našej dobe. V poslednom čase, keď si pozerám svoje fotografie, s údivom zisťujem, že zamyslenie nad nimi aj mne osobne pomáha lepšie pochopiť dobu a krajinu, v ktorej žijem. Nemusí to byť teda len dokument pre nasledujúce generácie. Keďže som skoro tridsať rokov býval v Petržalke, zaznamenal som vznik tej novej. Nasťahovali sme sa do úplne prvého paneláku v čase, keď pod našimi oknami kosili kombajny poslednú úrodu. Po revolúcii som zase fotografoval, ako tam pomaly v každej bytovke vznikajú rôzne obchody a služby. Je to teda akýsi záznam doby, ktorá sa už nikdy nevráti, keďže všetko sa mení príliš rýchlo.
Zaznamenávali ste aj komunistické symboly a heslá. Ako na vás pôsobí, keď sa dnes pozeráte na nápisy typu „Svetu mier", „Nech žije KSČ, „Proletári všetkých krajín, spojte sa" a podobne, či na kosáky, kladivá, obrazy Husáka, Jakeša či Gorbačova vo výkladoch?
Je to súčasť našej spoločnej minulosti, ale viac ma láka poznať názory ľudí, ktorí to obdobie vôbec nezažili. Niekomu to môže pripadať smiešne, nám, čo sme tým prešli, občas do smiechu až tak nie je. Preto ich aj zverejňujem na blogu, tam sa vždy spoľahlivo dozviem, čo si o tom všetkom myslia ostatní. Spomínam si, ako som chodil fotografovať prvomájové zábavy v Petržalke. Ľudia tancovali a policajti ma vyháňali, že čo robím za nezmysly, pre prvý máj je to vraj vyslovene nedôstojné. Keď sa dnes sám seba pýtam, prečo som to robil, vôbec neviem odpovedať. Bežne som tam pritom minul šesť až sedem filmov, čo stálo peniaze. Vtedy som netušil, že by tie veci raz mohla vidieť aj verejnosť.
Čo vás priviedlo k blogovaniu?
Spolužiačka, žijúca vo Florencii, mi poslala odkaz na jeden blog, na ktorom bola zverejnená fotografia našej školy. Klikol som naň, nevdojak aj na iný, na ktorom boli skoro samé fotografie. Dovtedy som bol v tom, že na blogu sa také niečo nedá zverejniť, že tam ľudia píšu len texty. Opýtal som sa, ako sa s tým narába a bolo. Doma mám plné krabice negatívov, takže je stále čo zverejňovať.
Veľký úspech tam majú články so zábermi z bratislavskej Obchodnej ulice. Ako vám napadlo zachytávať ju v rôznych obdobiach?
Za socializmu sa často uplatňovali názory, že niektoré, hoci autentické časti mesta, treba radšej zbúrať, než udržiavať. Aj Obchodná ulica bola takýto prípad, mala sa úplne prestavať a električky, ktoré po nej premávajú, mali ísť pod zem. Ochranári sa to snažili prekaziť. Spomedzi nich ma vtedy oslovil Agnes Snopko s tým, aby som ulicu nafotil. Vybavil aj výstavu v Tatrane, ktorá mala podporiť jej záchranu. Dnes ju fotím preto, aby sa dali vidieť rozdiely oproti minulosti.
Veľa ste fotili aj na Západe. Nemali ste problém s cestovaním za socializmu?
Priznávam, že som robil to, čo všetci moji známi, ktorí túžili cestovať - hľadal som protekciu na získanie devízového prísľubu, bez ktorého nikto nedostal vycestovaciu doložku do pasu. Verte, nebol som jediný, kto často a relatívne bez problémov cestoval. Odjakživa ma to bavilo, o to viac aj následné domáce premietanie diapozitívov. Vždy k nám prišlo aj päťdesiat kamarátov, ktorým som prezentoval západný svet. Do Škandinávie sa mi podarilo dostať dokonca viackrát. V Turecku, Portugalsku, Grécku a na Cypre som bol fotografovať pre cestovné kancelárie už po revolúcii.
Rok 1968 a vstup socialistických vojsk do ČSSR ste vnímali ako 24 ročný mladík. Z toho obdobia existuje svetoznáma fotografia od Laca Bielika, na ktorej je chlap, ktorý si demonštratívne trhá na hrudi košeľu pred tankom. Dokonca sa dostala do výberu amerického magazínu Life "100 fotografií, ktoré zmenili svet". Ako ju hodnotíte?
Tá fotografia je vynikajúca. Bielik bol v pravý čas na pravom mieste. A o tom je expresívny dokument, napríklad športový, ktorému sa venoval, ale tiež vojnový - lebo o taký v tomto prípade šlo.
Vy ste v tom čase boli kde?
Chvíľu som bol na námestí SNP, ale keď sa začalo strieľať, stiahol som sa radšej domov, nerád fotografujem v situáciách, keď okolo mňa fotografujú ďalší, a mal som aj strach o svoju trojmesačnú dcéru. Podobný problém som mal, keď som prišiel na námestie v novembri 1989. Ani z tých udalostí nemám veľa záberov. Vstup vojsk bol šokom pre každého rozumného človeka. Emigrovať som však nechcel, mal som už rodinu. Mnoho mojich blízkych priateľov však odišlo, a vo mne po nich ostal pocit prázdnoty.
Ako na vás pôsobili cudzie krajiny v porovnaní s tou našou šeďou, otrasnou architektúrou a nudnými výkladmi?
Bol som úplne fascinovaný. V New Yorku som pokojne mohol fotiť aj policajtov, čo bolo u nás absolútne nemysliteľné. Neskutočná vec, aby som povedal niekomu v uniforme, kam sa má postaviť, lebo si ho chcem zvečniť. Keby som vtedy doma odfotografoval policajta čo len spoza kríčka, skončím za mrežami. Mal som šťastie, že som tam mohol sledovať nakrúcanie filmu Prizzi´s Honor s Jackom Nicholsonom, Kathleen Turner, Robertom Loggia a Anjelicou Huston, ktorý režíroval John Houston. Stano Filko ma vodil po galériách, v ktorých som zažil vernisáže významných umelcov. Vonku bolo úplne iné, oveľa nápaditejšie, aj obyčajné oblečenie.
V súvislosti s tým vám poviem jednu historku - do našich predajní dorazili nové saká, okolo goliera boli lemované kožou (viď foto vľavo, pozn. autora). Existovali len dva druhy, oba kockované. Okolo mňa na rohu Vazovovej ulice v obrovskej rýchlosti prebehol človek s takým sakom. Na zastávke električky stál iný človek, ktorý mal na sebe úplne rovnaké. Zrazu doleteli dvaja chlapi, jeden mal obrovskú palicu, a prásk toho na zastávke po hlave. Padol na zem, prizreli sa mu, a zistili, že to nie je ten, koho naháňajú. Čiže nosením socialistickej módy sa dalo prísť aj k úrazu. (smiech)
Často fotíte ľudí na ulici. Nie je to tak trochu voyeurstvo?
Netuším, nemôžem hovoriť za všetkých fotografov. Skôr však nesúhlasím, veď ľudí fotím kvôli tomu, aby ostala zachovaná takzvaná móda ulice, čo je cieľom môjho snaženia. Kedysi som fotil pre módne časopisy, dnes robím to isté, akurát na ulici. Móda sa mení, a je zaujímavé vidieť dnešné účesy a odevy v kontraste s tými minulými.
Ľuďom to neprekáža?
Neviem, priamo sa ich na to nepýtam. Pochybujem, že by mi zastavili, keby som im povedal, že si ich chcem odfotiť, lebo majú zaujímavé tričko. Takto sa aspoň nezdržujem, ale priznávam, že som sa možno unáhlil, keď som také zábery zverejnil na svojom blogu.
Sťažovali sa?
Oni priamo nie, ale ozvali sa iní ľudia, ktorým sa to príliš nepáčilo. Napadli ma, že porušujem zákon na ochranu osobnosti, keď o tom moje objekty nie sú informované. Iní ma zase obhajovali, vznikla okolo toho diskusia.
Fotíte dnes ešte na klasický film, či už len na digitál?
Bol som na Slovensku úplne prvý, kto pred asi pätnástim rokmi publikoval digitálnu fotografiu v časopise FOTOTIP. Na film už vôbec nefotím, nemá to zmysel, digitál je úžasne výhodný. Kedysi som vyhotovoval čiernobiele fotografie pod zväčšovákom, a tie časti, ktoré nemali stmavnúť, som vykrýval prstami, aby som na ne nepustil veľa svetla. Dnes všetko skorigujem na počítači. Keď chcem komunikovať s klientom, pošlem mu náhľady cez internet, ak chcú v Prahe nejaký portrét známeho človeka, len ťuknem do klávesnice, a viem, že sa nachádza na CD číslo 362. Vložím ho do počítača, a o chvíľu ho majú.
Digitál je teda o pohodlí.
Iste, o tom niet pochýb, najmä šetrí čas. A to, po rokoch strávených v tmavej komore, považujem za mimoriadne dôležité. Predstavte si, že by hudobníci museli čakať v štúdiu pri nahrávaní, kým im vyvolajú zvukový záznam, aby ho mohli zhodnotiť a prípadne korigovať. Raz som fotografoval pre jednu firmu portréty ľudí z jej manažmentu. Každého som nasnímal viac ako desaťkrát, aby som mohol vybrať najlepší portrét. Jeden z nich mal na všetkých záberoch zavreté oči. Keby som to fotografoval na film...
Bolka Polívku ste poznali a fotografovali v čase, keď ešte nebol známy, dokonca ste u neho prespávali. Aký bol?
Najmä mladší. (smiech) Bol bezstarostne odviazaný, v rámci predstavení dokázal robiť saltá a neuveriteľne hádzať nožom. Napríklad v predstavení Peca versus Čorba ho hodil cez celú manéž do hlavy Dagmar Bláhovej. Mala parochňu a pod ňou železnú helmu obalenú korkom, do ktorého sa nôž zapichol. Spoznali sme sa tak, že kamarát Jano Sedal ma nahovoril, aby som šiel na festival do Strážnice, vraj tam vystupuje jedno brnenské divadlo s úžasným hercom, ktorého musím vidieť. Sadli sme do mojej fiatky a šli sme. Bol som z neho hotový. Skamarátili sme sa, začal som fotografovať jeho vystúpenia, a keď raz ochorel jeden jeho kolega a zrušilo sa predstavenie, zľutoval sa nado mnou a vzal ma k sebe domov. Bol aj u mňa v Petržalke, fotil som ho v zahraničí, boli to zaujímavé časy, už vtedy totiž žil zaujímavý život.
Ste dnes v kontakte?
Je to ťažké. Keď mal 25 rokov, oslavovali sme to v krčme jeho rodného mesta šiesti okolo jedného stola. Keď mal päťdesiatku, na svojej farme už kvôli narodeninám organizoval týždňový festival. Prišiel som tam, jeho manažér mi dal kovový odznak s nápisom Press, aby som sa dostal, kam treba. Keď som však chcel vojsť do budovy, zastavili ma bodyguardi, a povedali mi, že vojsť môžu len tí, ktorí majú nápis VIP. Život mu zrejme priniesol nových priateľov. Má však úžasnú pamäť, čo je pre herca bezpodmienečnou nutnosťou. Nedávno sme sedeli v kaviarni Štúdia S spolu s Jurajom Nvotom a Milanom Lasicom, a rozprával nám príhodu o tom, ako ma bol pred vyše tridsiatimi rokmi navštíviť v nemocnici na Kramároch. Chcel ma vtedy rozveseliť, a ja, polomŕtvy a napichnutý na infúziu, som po prebratí sa z dvojdňového bezvedomia zašepkal: „Choď do riti, lebo zomriem!".
Údajne máte čuch na fotenie ľudí, ktorí sa neskôr stanú slávnymi.
No, okrem Bolka Polívku sa mi takto podarilo fotografovať už šestnásťročnú Ivu Bittovú, Magdu Vášáryovú, Stana Štepku z Radošinského naivného divadla som mal pred objektívom ešte v čase, keď pracoval v Učiteľských novinách. Ťažko povedať, či je to čuch, mal som šťastie aj v tom, že som bol - ako človek, ktorý fotil módu do časopisov - pomerne známy bratislavský fotograf. Keď som prišiel do Véčka, každý ma poznal, takže som sa dostal k mnohým ľuďom. Chodil som aj k Mariánovi Vargovi, on ku mne, dokonca som mal u neho vo vitríne odloženú fľašu kubánskeho rumu, z ktorej som pil len ja. Vydržala dlho, som skoro úplný abstinent. Ale ako zámienka ísť k Mariánovi bola fajn. (smiech)
Na výstavách vás vidno len zriedkavo. Je to o peniazoch alebo vás nechcú?
Nie je to o peniazoch, skôr o tom, že sa mi nechce organizovať vlastné výstavy, nemám takú ambíciu, je to o individuálnom nastavení. Asi som introvert. Na tých mojich pár výstav ma vždy niekto vyzval. Vo Francúzsku mi 
zorganizoval dve samostatné výstavy pán Ton Vink, vo Valence som po revolúcii vystavoval Obchodnú ulicu a v Die prvomájové tancovačky. Predtým, keď pán Peter Galassi z Múzea moderného umenia v New Yorku pýtal moje fotografie, nenašiel som spôsob, ako mu ich poslať. V súčasnosti si môžu moje fotografie pozrieť ľudia v Berlíne.
Poznám jedného zdatného fotografa, ktorý profesionálne nefotografuje ešte ani desať rokov, a má už za sebou pár kníh, vlastní veľké štúdio, super vybavenie a kontakty na rôznych sponzorov, ktorí mu financujú všetky výstavy. Nezávidím mu. Moju prvú výstavu s priaznivými ohlasmi usporiadala v roku 1964 Galéria mladých v Bratislave, šlo o iniciatívu redaktorov časopisu Mladá tvorba, v ktorom som publikoval, vtedy som mal ešte pred maturitou. Zatiaľ poslednú som mal v istej nemeckej firme na Slovensku, takže predsa len trochu vystavujem. Záujem konkrétneho diváka ma teší a nerozlišujem, či videl moje fotografie v časopise, na výstave, na internete alebo inde.
Ako hodnotíte tvorbu Jana Saudka?
On nefotografuje pre tých, ktorí sa ešte nenarodili, robí čosi úplne iné. Je mi ľahostajný. Keď mal výstavu v Bratislave, ľudia si kupovali a dávali podpisovať jeho knihu. Ja som si od neho nechal podpísať knihu o bicykloch. (smiech)
Tvrdí totiž, že trebárs žena sa nedá odfotiť, že to je, ako keby sme chceli odfotiť vietor. Súhlasíte s ním?
Nerozumiem mu, nesúhlasím s ním. Kedysi som však mal ambíciu odfotiť portrét, z ktorého by bolo cítiť celý životopis daného človeka. A nepodarilo sa mi to, hoci som to skúšal viackrát. Ako motív pre moju fotografiu ma zaujme skôr prostredie vytvorené dnešnou kultúrou. V New Yorku som si celé hodiny listoval v knihe fotografií Romana Vishniaca A Vanished World, medzi fotografov, ktorých si vážim patria napríklad aj Jacob Riis, Lewis Hine, Berenice Abbott, Eugene Atget, Lee Friedlander, Garry Winogrand. Skvelí sú tiež fotografi ako Dorothea Lange a jej kolegovia zo skupiny dokumentaristov pri Farm Security Administration, zriadenou americkou vládou.
Čím vás zaujali?
V rokoch veľkej hospodárskej krízy cestovali po Spojených štátoch a fotografovali ľudí v beznádejných životných situáciách. Na základe ich tvorby boli zriadené ubytovacie kempy a ľuďom v nich poskytnuté prídely najnutnejších potravín. Veľmi si vážim projekt Augusta Sandera, ktorý začiatkom minulého storočia na dva a pol tisícoch snímok podal obrazový sociálny dokument vtedajšej doby. Fotografoval totiž stovky sociálnych typov v ich úplne prirodzenom prostredí - predavačov, murárov, sedliakov, kuchárov, cirkusantov, maliarov, študentov, žobrákov, nezamestnaných aj bankárov.
Na podobné projekty by mala každá spoločnosť poskytovať pre fotografov štipendiá. Mrzí ma napríklad, že už dvakrát som prišiel o svoj archív. Keď zanikol časopis Beseda, dva týždne som si hľadal nové zamestnanie. Keď som sa vrátil po negatívy, povedali mi, že skončili v kontajneri. Päť rokov fotenia vzácnych snímok zmizlo nenávratne preč. Neskôr na Kramároch sa mi stalo čosi podobné - v piatok som si do svojej miestnosti priniesol negatívy, položil ich na zem, a v pondelok bolo v miestnosti toľko vody, že som väčšinu mohol rovno vyhodiť. Dnes preto všetko, čo nafotím, poctivo zálohujem.
Fotografovanie sa najmä vďaka lacným digitálom stalo masovou záležitosťou. Nedevalvuje to úroveň fotografie ako takej?
Je to problém. Mňa živí najmä fotografovanie architektúry pre stavebné firmy. Keď postavili Aupark, zavolali ma, aby som ho nafotil, rovnako tak pri iných stavbách. Keď však niekoho oslovím a ponúknem svoje služby, zväčša odpovedia, že si všetko nafotia sami. Robia to aj bohaté firmy, na internete a v tlačovinách sa prezentujú amatérskymi zábermi. Stačí im, keď autofokus a expozičná automatika zabezpečia technickú kvalitu záberu.
Vysvetľujem im, že na poriadne nafotenie akejkoľvek budovy existuje len jedno jediné ideálne miesto pohľadu. Niekedy môže byť v päť, alebo desaťmetrovej výške, vtedy treba zaplatiť aj vysokozdvižnú plošinu. Rozdiel je aj v tom, či budovu fotím o pol jedenástej, alebo o pol dvanástej, pretože slnko v rôznych časoch svieti úplne inak. Musím si teda urobiť obhliadku a nájsť ideálnu hodinu. Ďalšia vec - je veľmi dôležité, aký objektív použijem. Urobiť dobrú fotografiu architektúry je doslova veda, ale nie každý je ochotný do toho investovať. Radšej si spravia fotky s malým digitálom a sú spokojní.
Rozmach amatérskej fotografie teda ubližuje profesionálom?
Množstvo menej náročných fotografií, na ktorých v časoch používania filmov fotografi zarábali, si dnes ľudia vo 
firmách a redakciách urobia bez profesionálov. Najťažšie to majú tí, ktorí nefotografujú na zákazky. Nepoznám prakticky nikoho - na rozdiel od viacerých fotografov v zahraničí - kto by sa živil len vlastnou voľnou tvorbou.
Možno je však dobré, ak sa toľko fotografuje, pretože o to viac obrázkov ostane zachovaných pre budúce generácie. Na výstave Stratený čas? mali fotografie aj mnohí amatéri, bolo zaujímavé vidieť tam rodiny vo svojich socialistických bytoch. Vlastním knihu Bruxelles Intime, ktorú mi svojho času venoval belgický fotograf Herman Bertiau - ten fotografoval ľudí v Bruseli v ich príbytkoch, od chudobných až po boháčov. Je to krásna kniha, ktorá vypovedá o danom meste viac, ako si dnes človek dokáže predstaviť. Najviac to však ocenia až tí, ktorí prídu po nás.
Keď vidíte na uliciach bilboardy s fotografiami, zábery v časopisoch, pozeráte na ne ako bežný konzument, či hľadáte profesionálne chyby?
Sledujem ich aj profesionálne. Dnes je technická kvalita fotografií na vysokej úrovni. Niektoré časopisy majú výborné fotografie, hoci skoro všade sa retušujú, prihadzujú obláčiky do krajiniek a podobne.
Je takéto skresľovanie reality dobré?
Považujem to za neškodné, taká je doba.
Dá sa povedať, v čom je dnešné fotografovanie iné?
Dnes môže fotografovať v podstate každý, nie je to ako kedysi, keď sme museli zvažovať, či cvaknúť alebo nie, lebo jeden záber na kvalitnom filme vyšiel aj na nejakých desať korún. Digitálne cvaknutia nestoja žiadne peniaze, človek sa teda môže neustále učiť bez toho, aby ho to niečo stálo. Dúfam však, že aj u nás existujú ľudia, ktorí dobrú fotografiu s profesionálnou úrovňou a dušou autora dokážu rozoznať od tej, ktorá je kvalitná len technicky. Ja osobne sa rád dozvedám rôzne veci zo starých fotografií, a je škoda, že táto technika nebola vynájdená už pred niekoľkými stáročiami. Bolo by totiž zaujímavé mať fotografické dokumenty z čias renesancie, či baroka. V zásade je dnes všetko naopak ako v nedávnej minulosti - máme síce fotografie na každom kroku, ale skoro všetky časopisy sú plné bulváru, a je v nich len málo toho, čo by zachovalo informácie o našej kultúre pre budúce generácie.
Výber z fotografií Juraja Bartoša
New York
Začiatky
Portugalsko
Taliansko
Rozhovor bol autorizovaný, Juraj Bartoš doplnil niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných vyjadrení.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
