Keď si predstavíme, že v Čechách vyšla už v rokoch 1860-1874 prvá česká všeobecná encyklopédia, jedenásťzväzkový Riegrův slovník naučný, v rokoch 1888-1909 dvadsaťosemzväzkový Ottův slovník naučný a potom ďalšie, tiež mnohozväzkové slovníky, Masarykův a Komenského, človeka chytá priam závrat.

Špecializovaných encyklopédií nebolo až toľko, no jednako aj Slovník českých spisovatelů (Libri, Praha), o ktorom bude dnes reč, má svojich predchodcov už v 19. a, samozrejme, rovnako v 20. storočí. Je ich vyše tridsať. Sú to však diela z hľadiska moderných požiadaviek zastarané, takže terajšia lexikografia vychádza z iných podobných, ale novších slovníkov. V našom prípade sa autori hlásia k Slovníku českých spisovatelů Havla a Opelíka z roku 1964, ktorý je vzorne spracovaný, obsahuje množstvo bibliografických údajov i autorov predtým a potom zamlčiavaných (je v ňom dokonca Václav Černý, ktorý sa z ideologických dôvodov nedostal napríklad do predchádzajúceho Kuncovho slovníka z roku 1957).

Kolektív autorov pod vedením Věry Menclovej, Bohumila Svozila a Václava Vaňka ponúkol verejnosti príručku, ktorá bola mimoriadne potrebná nielen preto, že od posledného vydania analogického diela uplynulo vyše tridsaťpäť rokov a medzitým nastúpili do literatúry nové generácie, ale aj preto, že každý pofebruárový a prednovembrový slovník spisovateľov podliehal cenzúram rozličného druhu a vždy v ňom niečo chýbalo, nehovoriac už o ideologizovanom hodnotení literatúry.

Tento slovník dodržiava maximálnu objektivitu i v heslách, kde by bolo lákavé nasadiť povedzme ironický tón - mám na mysli skalných komunistických i normalizačných autorov a ich servilitu voči moci, takého Skálu, Šajnera, Pilařa alebo Floriana, aby som menoval iba niekoľkých. Ani zanietení prívrženci socialistického realizmu sa v slovníku nestali predmetom znevažovania, hoci tvorba Cacha alebo Káňu slúžila ako vývesný štít nového umenia. To isté sa týka i marxistických ideológov literatúry (napríklad Hájek, Rzounek, Štoll), ktorí celé roky dirigovali literárny orchester a strážili stranícku líniu. Autori slovníka striktne dodržiavali zásadu, že pre encyklopedické dielo je vecnosť, nezaujatosť a nadhľad nevyhnutnou podmienkou. Nevyraďovali teda ani priamych hrobárov slobodnej literatúry z čias vládnutia komunizmu.

Na druhej strane tu konečne dostali priestor aj obete režimu, spisovatelia prohibitní, väznení, umlčiavaní, exiloví a samizdatoví (za strohými životopisnými údajmi sa niekedy skrývajú strašné tragédie: Kalandru roku 1950 popravili, Rotrekla roku 1949 odsúdili na smrť, ale dostal doživotie). Tretiu skupinu hesiel tvoria spisovatelia najnovšieho obdobia, ktorí spoluurčujú súčasnú tvár českého písomníctva (Viewegh, Topol či Ajvaz).

Zostavovatelia si uvedomovali, že určený rozsah ich prinúti vynechať mnoho spisovateľov, čo by do slovníka patrili. Žiaľ, i slovníky majú svoje hranice.