Jozef Kroner Fidlikant na korze

Na Slovensku ho považovali za komedianta, v zahraničí však dostával veľké a vážne úlohy. Herec Jozef Kronec zomrel pred desiatimi rokmi.

Na Slovensku ho považovali za komedianta, v zahraničí však dostával veľké a vážne úlohy. Herec Jozef Kronec zomrel pred desiatimi rokmi.

Jozef Kroner bol podľa výsledkov viacerých ankiet, názoru odborníkov aj podľa počtu ocenení jedným z najvýznamnejších, ak nie rovno najvýznamnejším slovenským hercom. Tí, ktorí zodpovedali za kultúru, sa k nemu však neraz správali macošsky: jeho najslávnejší film Obchod na korze ležal viac ako dvadsať rokov v trezore a najhodnotnejšie herecké príležitosti prichádzali najmä z cudziny. Keď mal šesťdesiat rokov, dal výpoveď v Slovenskom národnom divadle, pretože tam už roky nedostal nijakú väčšiu postavu.

Divadlo, bitka a guláš

Bol prvým chlapcom z dvanástich súrodencov, preto bol vraj maminým maznáčikom. Veľa sa už popísalo o jeho materiálne chudobnom detstve na Kysuciach, aj o tom, že otec bol vášnivým ochotníkom a režisérom. Viacerí zo súrodencov sa venovali divadlu. Dnes už si na tieto časy spomína iba sestra Zuzana Vaňousová: „Pamätám sa, že nás vyhnali do takej medzierky medzi dve postele a v obývačke sa skúšalo. To bolo javisko. Takže sme pochytili tieto veci už odmala a aj my sme sa hrali na divadlo." Je presvedčená, že život v biede človeku prináša veľké poznanie, vie ho myšlienkovo obohatiť a držať pri zemi.

Výchova prebiehala spontánne a nechýbali v nej dramatické momenty. Dcéra Zuzana Kronerová, známa herečka, rozpráva: „Jeho otecko si ako veľký milovník života často trošku vypil a potom mával vraj niekedy aj také nálady, že si postavil všetky deti do radu, zobral remeň, prehol ich cez koleno a vymlátil. Potom mu to zasa prišlo ľúto, chcel si ich udobriť, tak im navaril plný kotol gulášu, sedeli a jedli a on rozprával, a rozprával krásne, rozprávky, príhody zo života, takže otec mi hovoril, že on a jeho súrodenci sa vždy tešili na tú bitku, lebo vedeli, že potom príde guláš."

Martinské šťastie a bratislavské vytriezvenie

Podľa dcéry Zuzany bol Jozef Kroner najšťastnejší vtedy, keď ho angažovali do martinského divadla (vtedy aj dnes sa volá Slovenské komorné divadlo, medzitým ho viackrát premenovali). Dovtedy pracoval ako „dielovedúci" v strojárňach v Považskej Bystrici a vášnivo ochotníčil. Prvý profesionálny angažmán mal pre Kronerov život zásadný význam. Hovorieval, že takú atmosféru už nikdy nezažil a dobrý vzťah s Martinom si pestoval po celý život. Martinské divadlo bolo kvalitné a ambiciózne, bolo liahňou pre Slovenské národné divadlo. Na jeho doskách pred príchodom na našu prvú scénu pobudli Mária Kráľovičová, Zdena Gruberová, Karol Machata, Ctibor Filčík, Elo Romančík...

Mladý herec na svojom prvom pôsobisku spoznal viacerých kolegov a priateľov na celý život. Zaľúbil sa do Terézie Hurbanovej, ktorá v tom čase už bola hviezdou martinského divadla. Hrala v každej inscenácii, všetky heroíny, ale aj rôzne tragikomické i komické roly. „Od mamy viem, že sa pozrela do tých modrých očí a bola stratená," hovorí Zuzana Kronerová.

Svadba bola malá, iba s dvoma svedkami, nevesta sa vydávala v červenom kostýme. Krásna Anička zo známej Hollého divadelnej hry si brala hlúpeho Kuba. Svadobné fotografie neboli. Dcéra Zuzana sa narodila o dva roky neskôr.

V roku 1956 sa celá rodina presťahovala do Bratislavy, kde manželia Kronerovci dostali angažmán v Slovenskom národnom divadle. Zatiaľ čo v Martine bolo zvykom, že starší herci brali tých mladších pod svoje láskyplné ochranné krídla, tu to až na výnimky neplatilo. Prvá slovenská scéna nevedela využiť talentovaný, ale „nezaradený" prírastok. Ani Terézia Kronerová-Hurbanová v Slovenskom národnom divadle nedosiahla taký úspech, ako na martinskej scéne. „Chybu sme asi urobili hneď na začiatku, keď sme súhlasili, že Terka bude v SND hrávať menšie postavy a robiť záskoky, čo mala v zmluve... Možno sme ani nemuseli trvať na tom, aby aj ona hrala v SND, dobrým divadlom už vtedy bola i Nová scéna," povedal Jozef Kroner pre knihu Jozefa Leikerta a Márie Mackovej Osud tak chcel, ktorá vyšla rok po jeho smrti. V Ťapákovej televíznej inscenácii Kubo už s ním Aničku nehrala jeho žena, ale Emília Vášáryová.

Vyznanie lásky o druhej v noci

Jozef Kroner nebol typický krásavec ani milovník, ale ženy ho mali rady. A jemu sa to páčilo. Jeho manželka sa musela vyrovnávať s rôznymi telefonátmi, pohľadnicami, listami aj vzťahmi. Väčšinou si vedela zachovať odstup a nadhľad, i keď to niekedy nebolo jednoduché. Ich dcéra Zuzana o tom hovorí: „Pamätám sa, že keď už som bola naozaj dospelá, tak sme popri iných témach prebrali v našej kuchyni pri poháriku vína a cigaretke aj súkromie, a ja som otcovi povedala: Ale veď ty si k tej slečne, ktorá ťa tak obdivuje, vlastne nespravodlivý! Ako sa to správaš, nechaj jej slobodu, možno by si našla nejakého partnera, manžela, a možno by sa aj vydala. A otec mi hovorí: Veď ja ju ani tak veľmi nemám rád, veď ona je len taká milá, ona mi na stroji prepisuje tie poviedky. Vlastne ja milujem stále tú našu mamu, ten jej krásny úsmev, tie jej oči... Tak sa to skončilo o druhej v noci vyznaním lásky mame, ktorá už spala, unavená po celodennej práci, takže sa nič nedozvedela."

Anatevka

Svetový úspech Jozefovi Kronerovi priniesla úloha arizátora Tóna Brtka vo filme Obchod na korze z roku 1965. Nakrúcalo sa v Sabinove a v barrandovských ateliéroch v Prahe. Bol to prvý československý film, ktorý, o rok neskôr, získal Oscara pre zahraničný film. Podľa svedectva syna jedného z režisérov, Čecha Elmara Klosa, českí ideológovia vznik Obchodu na korze podporovali, lebo prezident Novotný „nemal rád Slovákov" a vedel, že ich téma arizácií počas slovenského štátu nahnevá. To sa aj stalo. Film vyvolal protesty Gustáva Husáka a mnohých ďalších. Druhý režisér filmu, Slovák Ján Kádár po príchode spojeneckých vojsk v roku 1968 emigroval a premietanie filmu v Československu zakázali. Znovu sa objavil až po roku 1989.

Jozef Kroner nechcel emigrovať. Po skutočne mimoriadnom úspechu Obchodu na korze na premiére v New Yorku aj inde vo svete mu prichádzali zaujímavé ponuky zo „Západu", ktoré však nesmel prijať, hoci doma ich dostával čoraz menej. Jednou z najdôležitejších bola postava mliekara Tovjeho v známom americkom muzikáli Fidlikant na streche (1964) na Novej scéne. Premiéra sa konala v roku 1968, iba rok po londýnskej. Kronerov spevácky výkon bol suverénny a vedľa školených hlasov pôsobil absolútne prirodzene. Celé naštudovanie vtedajšieho umeleckého šéfa, režiséra Bedřicha Kramosila bolo vynikajúce a na základe dobového záznamu - i keď má biednu kvalitu - som presvedčená, že by ešte dnes vysoko prevýšilo úroveň našej bežnej muzikálovej produkcie. Politický rozmer, ktorý mali už prvé Kronerove slová na javisku, je však našťastie preč. Alebo nie je? Posúďte sami: „Fidlikant na streche... Bláznovstvo, že? Možno povedať, že v našej dedinke Anatevke je každý taký fidlikant na streche. Každý sa usiluje potichučky fidlikať tú svoju nôtu a zachovať si pritom zdravú kožu. Špás to nie je. Možno sa vám zdá čudné, prečo tu trčíme, keď je to také nebezpečné. Trčíme tu preto, lebo sme v Anatevke doma..." Absurditu vtedajších čias dokresľuje, že novoscénickú inscenáciu stiahli vraj potom, ako anglickí manažéri prejavili záujem o jej hosťovanie v Londýne.

„Blázniví Maďari"

Jozef Kroner nezaháľal ani v čase, keď mu znormalizovaná kultúra ponúkala najmä nenáročné úlohy. Veľa tém a autorov bolo tabu, a tak ho mnohí diváci majú zafixovaného najmä ako zabávača, ktorý hráva zjednodušené postavy „ľudových" viťúzov, napríklad sváka Ragana, Pacha a ďalšie. Aj menej náročným úlohám však vedel dať prirodzenú dôstojnosť, a tak zjemniť masívnu vulgarizáciu a inštrumentalizáciu folklóru, takú typickú pre toto obdobie.

Boli to však nielen západní, ale aj maďarskí režiséri, ktorí si dobre zapamätali Obchod na korze, a práve v tomto čase Kronerove herecké schopnosti dokázali využiť naplno. Dosiahli tak aj medzinárodný úspech. Film Iný pohľad získal ceny v Cannes a Sao Paule. „Bolo z neho cítiť, že doma svoje postavy ležérne sypal z rukáva a potom prišli tí blázniví Maďari a vydolovali z neho jedinečné hodnoty," s úsmevom spomína významný režisér Károly Makk, ktorý práve v tomto filme Kronera obsadil do hlavnej úlohy šéfredaktora s hlbokou morálnou dilemou. Aj režiséri Gyula Maár a Peter Gothár vedeli využiť a oceniť Kronerove kvality. Maďarská filmová kritika mu udelila Cenu roka za najlepší mužský herecký výkon. „Stane sa, že herec zosobní charakteristický typ obdobia, a za ním vidíš milión jemu podobných ľudí," charakterizuje Kronerovo majstrovstvo jeho herecká partnerka Mari Tőrőcsiková.

Deti, písanie a ryby

Tak by mohla znieť, samozrejme s istou licenciou, odpoveď na otázku, čo Jozefa Kronera držalo pri živote v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. Deti boli pre Jozefa Kronera najvzácnejšími divákmi a partnermi v televízii, vo filme i v rozhlase. Osviežením normalizačných čias bola televízna hudobná relácia My sme malí muzikanti, kde s veľkou chuťou hral uja Doremifáka.

Najmä v čase divadelných suchôt napísal šesť kníh, prevažne, no nielen, o rybárčení, jednu aj pre deti. Rybárčenie bolo starou rodinnou tradíciou, na Kysuciach zachraňovalo pred hladom. Je málo známe, že Jozef Kroner bol aj veľkým ochranárom vôd, dokonca vraj zabránil zregulovaniu rieky Kysuca. Pre rybačku s priateľom Janom Werichom sa inak veľmi disciplinovaný umelec vedel aj „uliať" zo svojich povinností.

„Jožko? Z čoho mal radosť? Myslím si, že to boli rybičky, potom dobrí kamaráti a dobrý štamperlíček..." vybavuje si Zdena Gruberová, Kronerova kolegyňa z Martina aj z Národného. Mimochodom, Kronerove pijacké scény sú jednoducho excelentné, nielen tie slávne z Obchodu na korze.

Francúz Charles Mourier, Kronerov dlhoročný priateľ a obdivovateľ, s úsmevom spomína: „Prvý raz, keď sme boli spolu na rybách pri Dunaji, som po slovensky nevedel ešte skoro nič. Chytili sme ostrieža. Ja som sa Jožka rukami pýtal: Ako sa volá tá ryba? A on povedal: To je nič, to je kurva. Tak som registroval, že tá ryba sa volá kurva. Potom /.../ sme sa stretli v bufete. Bola tam teta Meličková a pýtala sa: Boli ste na rybách? A čo ste chytili? A ja jej hovorím: Ja som chytil pätnásť kurva..."

Odchádzanie

K šesťdesiatym narodeninám Kronerovi oficiálne gratuluje celá politická špička: Gustáv Husák, Lubomír Štrougal, Jozef Lenárt, Peter Colotka a Viliam Šalgovič. V Slovenskom národnom divadle však preňho opäť nemajú úlohu. Podáva výpoveď. „Pri všetkej skromnosti, dovolím si tvrdiť, že by sa pre mňa, herca na vrchole tvorivých síl a plného chuti pracovať, našla primeraná rola... Dúfal som márne," píše vo výpovedi a odvtedy sa venuje najmä filmu a televízii. Divadlo mu chýba.

Zdena Gruberová spomína: „Hral malé roly, ja som bola koľkokrát veľmi prekvapená, že sa proti tomu neozval... Bola som zvyknutá, že u nás herec, taký ako on, povedal pardon, tak toto ja nehrám... /.../ To je aj závisť. Veľa robí závisť..." Ku koncu života sa Jozef Kroner čoraz viac uzatváral. Nebol spokojný s rozdelením Československa, s vtedajšou politickou situáciou a svoj názor vyjadril aj podporou tzv. treťotriednych, čiže vláde nepohodlných umelcov. Jeho zdravie sa zhoršovalo.

Zomrel na rakovinu pľúc 13. marca 1998, týždeň pred svojimi sedemdesiatymi štvrtými narodeninami. Podľa svedectva dcéry bol aj jeho odchod divadelný: „Keď som tak sedela pri ňom a držala som ho za ruku, horúčka mu stúpala, takže začal už trošičku blúzniť. Pamätám sa na jednu z jeho posledných viet. Bolo to niečo neuveriteľné. Hovoril: Musím ísť, musím ísť, veľký režisér ma volá..."

Ty, ktorý si na (slovenských) nebesiach

Obdobie, v ktorom svoje vrcholné roky prežil Jozef Kroner, okrem krátkeho odmäku v druhej polovici šesťdesiatych rokov inštitucionalizovalo malosť, závisť, zlobu. Slovenský Charlie Chaplin, Jean Gabin či Louis de Funés, umelec z tých, ktorí ustavične hrajú sami seba, a predsa vedia stelesniť hocijakú úlohu, chcel zo seba vydať to najlepšie. Záujem o tú najvyššiu kvalitu však bol až na výnimky hlavne zo zahraničia. Zdá sa, že sa toho veľa nezmenilo. Slovenskí diváci doteraz nepoznajú jeho maďarské filmy, rovnako ako bulharskú snímku režiséra Bodžakova Ty, ktorý si na nebesiach (1989), ktorá Kronerovi priniesla nomináciu na európskeho Oscara - Félixa za mužský herecký výkon. Mladí ľudia nepoznajú Obchod na korze. Rodný dom herca patrí Železniciam SR a tie ho nechávajú chátrať. Obec Staškov, ktorá by v ňom rada urobila jeho pamätnú izbu, sa k nemu roky nedokáže dostať. V Bratislave existuje ulica Jozefa Kronera, ale je najkratšia zo všetkých. Tak ako kedysi, aj vo výbere ulice boli v Martine podstatne veľkorysejší. Existuje tam aj Základná škola Jozefa Kronera.

Fungujú najmä spontánne aktivity. Ojedinelým, no pozoruhodným podujatím bola konferencia a zborník Kabinetu divadla a filmu SAV. V rodnom Staškove sa každoročne koná futbalový turnaj O pohár Jozefa Kronera, v Kysuckom múzeu v Čadci má drôtenú sochu, aktívna je Spoločnosť Jozefa Kronera, ktorá každoročne udeľuje Ceny Jozefa Kronera za celoživotné herecké dielo a za najvýznamnejší herecký výkon v oblasti divadla, filmu, rozhlasu a televízie.

Zdá sa teda, že všetko pokračuje ako kedysi - na odkaze Jozefa Kronera záleží najmä tým „zdola". Tí inštitucionalizovaní síce už priamo neubližujú, ale ostávajú ľahostajní.

Výber z významných rolí:

Film a televízia

- Jožko Púčik (Statočný zlodej, réžia Ján Lacko, 1958)

- Valentín Kubiš (Polnočná omša, réžia Jiří Krejčík, 1962)

- Cherea (Caligula, réžia Pavol Haspra, 1965)

- Kubo (Kubo, réžia Martin Ťapák, 1965)

- Tóno Brtko (Obchod na korze, réžia Ján Kadár a Elmar Klos, 1965)

- Klaun (Ľudia z maringotiek, réžia Martin Frič,1966)

- Moliére (TV inscenácia, réžia Bedřich Kramosil, 1969)

- Uhrík (Kým kohút nezaspieva, réžia Jozef Palka, 1972)

- Adam Krt (Rysavá jalovica, réžia Martin Ťapák, 1970)

- Riaditeľ Varga (Nakoniec, réžia Gyula Maár,1974)

- Pacho (Pacho, hybský zbojník, réžia Martin Ťapák,1975)