„Desatoro nedovoľuje stvárňovať Boha sochami. Vo východnej cirkvi preto predstavuje Kristov hrob pláštenica,“ ukazuje otec Tichon trom starším dámam interiér pravoslávneho kostola vovedenia Bohorodičky do chrámu v Komárne. Bradatý pop a mních v čiernom habite pri výklade šomre na katolíkov a pripomína, že roztrieštenie cirkvi na stovky malých vedie do pekla.

Navštíviť takýto kostol na západnom Slovensku je dosť exotické. Chrámy s typickým byzantským interiérom, v ktorom oddeľuje loď od svätyne ikonostas, vidieť najčastejšie na východnom Slovensku. Najbližší pravoslávny chrám je v Bratislave, aj ten bol však pôvodne rímskokatolícky.

Korene pravoslávia v Komárne nie sú hlboké. V 16. storočí sa tu usadili Srbi utekajúci pred Turkami. Koncom 18. storočia dostavali kostol, ktorý tam stojí dodnes. Svojím spôsobom je unikátny, pre východnú cirkev sú typické byzantské stavby a pôvodný barokový kostol je naozaj výnimkou. Tunajší veriaci už svoje najlepšie roky zrejme prežili. Otec Tichon chce ortodoxnému Komárnu navrátiť zašlú slávu.

„Staré je staré, nechcem stredovek. Ale starobylé si treba zachovať,“ hovorí. Otec Tichon dnes napočíta šestnásť pravoslávnych rodín. Pritom utekajúcich srbských rodín, ktoré od Belehradu tiahli hore Dunajom, za Budín až do Komárna, bolo vraj až 36 tisíc!

To je už dávno preč. „Väzby sa počas minulých rokov popretŕhali, teraz sa pomaly obnovujú. Chodievajú sem aj veriaci z Bratislavy, Trnavy či Levíc,“ teší sa otec Tichon.

Počas prvej svetovej vojny padli za obeť aj zvony z veže a po roku 1967 sa o kostol staralo tunajšie múzeum. Interiér dalo zreštaurovať. Asi to nebola celkom príkladná starostlivosť. Vypovedá o tom ikona archanjela na severných dverách ikonostasu. Otec Tichon ukazuje na machule, ktoré vraj spôsobil nešikovný reštaurátor, keď maľbu na dreve čistil benzínom. Východná cirkev však nebazíruje na chladnej dokonalosti. Vedľa stojí ikona Bohorodičky opálená od sviečok – takto je na nej podpísaný čas. Jednoducho má patinu. Kostol a priľahlá budova s bytmi bola pravoslávnym v reštitúcii navrátená.

„Snažím sa tu vytvoriť misijné centrum, kláštor, kam by na víkendy, či na dovolenkový týždeň, mohla prísť rodina pookriať na duchu. Mohlo by sa pridať vydávanie kníh, bola by tu knižnica. Mám plány, ale ľudí zapálených pre moju myšlienku akoby bolo len málo,“ hodnotí.

Dnešná doba sa mu zdá veľmi rýchla. Je presvedčený, že je mnoho ľudí, ktorí sa jej nevedia prispôsobiť a hľadajú pomalšie tempo. Pokoj by mala ponúkať cirkev a centrum, ktoré bude takouto oázou. Zatiaľ je tu osamotený ako prst.

JURAJ GERBERY