Ak nemáme štandardný systém, lebo čakáme na byrokratické papierovanie, môžeme tu mať aj päť Hedvíg Malinových mesačne, tvrdí súdny lekár Norbert Moravanský.
Ak niekto túži byť lekárom, zrejme chce pomáhať ľuďom. Súdny lekár pracuje najmä s mŕtvymi telami. Prečo ste si to vybrali?
Medicína je dnes veľmi atomizovaný odbor, a mňa vždy zaujímali práve súvislosti medzi jednotlivými špecializáciami. Iste, taký záujem je trochu krátkozraký, lebo sa nedá naplniť stopercentne, ale z väčšej časti áno. Nikdy totiž neviete, aká kauza vás čaká - môžu nájsť mŕtve malé dieťa, vtedy je vaša práca o detskom lekárstve, inokedy človeka s mnohopočetnými poraneniami a je tam súvislosť s traumatológiou a chirurgiou. Môže ísť trebárs o prípad s pochybením v zdravotníckej starostlivosti, to môže byť spojené s akýmkoľvek odborom. Z profesionálneho hľadiska je to výzva. Táto práca mi dáva istú mieru zodpovednosti, ale aj slobody a bezhraničného profesionálneho intelektuálneho života. Človek musí byť tak trochu aj manažér, lebo potrebuje presne vedieť, kde zohnať informácie. A to ma na tom baví.
Ako reagovalo okolie? Ľudia si mýlia súdnych lekárov s patológmi, v každom prípade sú s tým však spojené predsudky.
To je pravda, s predsudkami sa stretávam dodnes. Je to pochopiteľné, lebo ľudia chcú mať pohľad na isté časti života zjednodušené a škatuľkujú ich aj do negatívneho poľa. Už však našťastie pominula doba, keď si mnohí mysleli, že s mŕtvymi idú pracovať iba hlúpi lekári, ktorí nemajú na viac, hoci nevravím, že sme - v porovnaní s inými disciplínami - „extra vedomostní lumeni". Súdny lekár má len iný pohľad na prípad ako klinický lekár, čo vyplýva z toho, že máme odlišné ciele. Osobne som nezažil, že by sa mi niekto bál podať ruku, problém s tým možno mali len ľudia, ktorých som stretol v moslimských krajinách. To sa však dalo ľahko vyriešiť. Smrť je tabuizovaná, pitva tiež, hoci dobré PR nám aktuálne robia televízne seriály typu C.S.I.
Tie však skresľujú realitu, nie?
Na rozdiel od mnohých mojich kolegov si nemyslím, že také seriály sú apriori zlé, alebo že príliš skresľujú našu prácu, hoci často varia z vody. Nehodnotím ich totiž detailne - pre mňa nie je podstatné, či niekto v kriminálke C.S.I z jedného vlasu dokáže zistiť všetko možné, také veci viem v bežnej komunikácii s inými ľahko vysvetliť. Vďaka televíziám naša profesia jednoznačne zažíva nevídaný boom.
Skončila éra, že súdny lekár je nejaký exot
Medicínske odbory sa vyvíjajú dopredu. Ako je to s vaším?
Možno zruším jedno tabu - tento odbor je konzervatívny. Nemáme každý rok nový prístroj, novú metodiku, nový postup, vyvíja sa to pomalšie, ale má to svoju logiku, hoci sa o tom na verejnosti príliš nevie. Pre mnohých sme dlho boli akoby bez ľudskej tváre. Tú nám dali až filmy, v ktorých konečne skončila éra, že súdny lekár je nejaký exot s fajkou a bradou, ktorý cestou do pitevne drží v jednej ruke kuracie stehno a v druhej skalpel.
Pod ktorý rezort spadajú súdni lekári?
Riadia nás štyri rezorty naraz - školstvo je zriaďovateľom školy, na ktorej učím, zdravotníctvo, konkrétne Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý má všetky kompetencie pre dohľad nad vykonávaním pitvy ako diagnostického postupu, spravodlivosť, inak by som sa nemohol zúčastňovať ako znalec na práci polície, a vnútro, keďže s políciou spolupracujem prakticky dennodenne.
Dnes existuje pomerne úzke prepojenie medzi vami a inými odborníkmi, zainteresovanými na prípade. Bolo to tak vždy?
Sme nemecká škola súdneho lekárstva. Kedysi existovalo akési nezávislé vyhodnocovanie dôkazov, teda vyšetrovanie bolo pomerne rozhádzané, rozdelené na viac častí, pričom každá zložka pracovala nezávisle od ostatných. Dnes to nie je možné, vidno to aj v seriáloch - ten, kto sníma odtlačky prstov, priamo komunikuje s tým, kto vykonáva pitvu, ten zase zavolá na trasológiu, aby zistil ďalšie informácie... Čo najužšia spolupráca odborníkov z viacerých oblastí je jediná možná cesta do budúcnosti.
Iste, len vyvstáva otázka, či také seriály nevyvolávajú dojem, že forenzná veda je neomylná.
Máte pravdu, ale nepreceňoval by som to.
Nesieme osobnú zodpovednosť
Ako je zabezpečené, že súdny lekár pracuje objektívne a niekomu vedome neškodí? Pretože z toho, čo zistí, sa odvíja aj vyšetrovanie polície.
Celé je to o tom, kto dôkazy o konkrétnom prípade zbiera a vyhodnocuje. V Amerike existoval takzvaný koronerský systém (coroner - úradník vyšetrujúci prípady násilnej smrti, vydávajúci predbežný úsudok o jej príčine a páchateľovi, pozn. autora), v niektorých štátoch USA existuje dodnes, ale je na ústupe. Fungovalo to tak, že úrad šerifa zbieral dôkazy, zároveň vzniesol obvinenie, dokonca zabezpečoval, aby sa dôkazy dostali pred súd. V jednej inštitúcii sa teda odohrávalo úplne všetko, čo zvyšovalo možnosť zneužitia. Koronerov dokonca kedysi robili ľudia, ktorí nemali odborné vedomosti, ale boli psychicky schopní obzrieť si mŕtve telo. Prišli, dotkli sa tela, prelomili tabu. Dnes je to inak a lepšie - u nás sú na všetko nezávislé inštitúcie - na vyšetrovaní sa podieľajú napríklad súdni lekári z Lekárskej fakulty či z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, vyšetrovanie zase vedie polícia. Navyše existuje ešte jeden inštitút - nezávislosti súdneho znalca.
To je aký?
Na záver všetkých medicínskych dôkazov, ktoré sa v prípade úmrtia zozbierajú, dáva podpis a pečiatku súdny lekár, a tým za ne nesie osobnú zodpovednosť. Aj to je ešte poistené, pokiaľ je pitva nariadená políciou - výsledky musia potvrdiť dvaja súdni znalci, čiže všetko potvrdzujú štyri ruky, štyri oči a dva podpisy.
Kto si u vás môže objednať pitvu?
Napríklad štát - zdravotníctvo, ktoré chce, aby jej výsledky slúžili pre potreby medicíny. Pre tieto účely vykonávame pitvy mŕtvych, ktorí zomreli na chorobu v zdravotníckom zariadení. Hovorí sa tomu patologicko - anatomická pitva, cieľom je odhaliť rozsah chorobného procesu. Táto časť práce je v rukách patológa. Ďalšie pitvy sa robia pri úmrtiach mimo nemocnice, keď treba objasniť, či dotyčný zomrel na chorobu, alebo to spôsobila nejaká vonkajšia príčina - otrava alkoholom, drogami, liekmi, úrazové zmeny a podobne. Stále sme však v medziach medicíny, ide o prípady, pri ktorých nejde o priame podozrenie z násilného trestného činu. Takejto pitve sa hovorí súdno - lekárska a vykonáva ju súdny lekár. Tretím typom sú pitvy nariadené štátom, teda políciou, ako procesný úkon - týkajú sa prípadov, kde úmrtie vyšetruje polícia pre podozrenie z trestného činu.
Koľko pitiev robíte ročne?
Ja osobne asi 80 až 100.
V pitevni som pánom ja, pri dopravnej nehode ten hore
Ľudia sa mŕtveho tela boja, mnohí majú problém zvládnuť aj pohreb. Prináša opakovaný kontakt s telami povahové zmeny? Nestáva sa súdny lekár citovo plochejší, cynický?
Na to neviem odpovedať, lebo som zainteresovaný. Keby ma však niekto vyšetril, zrejme by nejaké zmeny zistil, som o tom hlboko presvedčený. Nie je možné, aby žiadne nenastali, aj my sme len ľudia. Niekto povie, že má problém vidieť na pohrebe upravené telo, a spýta sa ma, ako môžem pozerať na tie neupravené, doráňané. Možno to bude znieť divne, ale ja mám väčší problém vidieť mŕtve telo, oblečené v civilných šatách, pripravené do truhly, prípadne na mieste činu, trebárs pri dopravnej nehode, ako keď vidím to isté, ale už vyzlečené telo na pitevnom stole, a je jedno, či pred alebo po pitve. Má to iný rozmer, neviem, či to popisujem tak, aby ste mi rozumeli. V mojej hlave musím vnímať aj detaily, ktoré sa netýkajú len medicíny.
Znie to zvláštne.
Viem. Lenže v pitevni som pánom situácie ja, pričom na tej ceste pri dopravnej nehode je ním ten hore, ktorý zariadil osud človeka tak, ako sme ho našli. Na mieste činu som teda maličký, pokorný, musím v sebe spracovávať emócie.
Máte ich aj po práci s toľkými telami?
Musím ich mať. V našej brandži si ani náhodou nemôžem dovoliť nemať strach. Ak chcem byť dobrý súdny lekár, v žiadnom prípade nesmiem byť citovo otupený. Hoci možno som, neviem, aká je realita. Keby mi v tejto chvíli niekto spravil test, ktovie, čo by zistil, ale moje subjektívne vnímanie je také, že emócie nikdy neodkladám. Moje vlastné intímne ľudské pohnutie nad smrťou je dôležitým pracovným nástrojom. Iná vec je, že emócie zo mňa nemôžu ísť von vo chvíli, keď riešim nejakú kauzu. Musia sa ventilovať mimo práce, tomu sa nedá vyhnúť, nemôžem ich držať v sebe. Manželka je filmárka, má blízko k ľudským príbehom. Tvrdí, že s každým mojím príchodom domov vchádzajú aj príbehy. Je to lievik, ktorým zo mňa všetko odchádza a nastáva uvoľnenie.
Alkohol nie je ideálny na zresetovanie hlavy po drastickom prípade
Myslel som si, že súdny lekár sa doma rozhovorom o práci vyhýba.
Je to môj ventil, o tých veciach musím prehovoriť medzi mojimi najbližšími, veď kde inde? Nie som ten typ, ktorý o svojej práci mlčí. Samozrejme, že nevravím detaily, pozadie prípadov, osobné údaje, alebo veci, ktoré by mohli ohrozovať a traumautizovať tých, ktorí ma počúvajú, rozprávam o tragédiách z ľudského pohľadu, aby sme si uvedomili, čo všetko náš život prináša, čo sa môže stať. Je to pre mňa oslobodzujúce. Súdny lekár nelieči pacientov, ale môže liečiť spoločnosť tým, že bude hovoriť o svojej práci, na základe čoho sa iní ľudia poučia. Aj keby bolo výsledkom len to, že si ten, kto ma počúva, dá nabudúce v aute bezpečnostný pás, prípadne odmietne malé pivo pred jazdou. To nie je demonštrácia patentu na rozum, ale snaha, aby si iní uvedomili bežné životné riziká.
Existuje systémová pomoc štátu súdnym lekárom po psychickej stránke, aby raz nevyhoreli a nezrútili sa?
Veľmi dobrá otázka. Štát také veci nerieši, otázkou je, či by mal. Nepoznám krajinu, kde by to bolo inak. Použiteľnosť súdneho lekára je však obmedzená. Nie je dobré, ak takúto profesiu robíte celý život, hrozí riziko skĺznutia do vybehaných cestičiek, čo by malo byť signálom na prechod k inej práci. Treba povedať, že štát si nás celkom váži, spolupracujeme s políciou, a tá je za naše informácie vďačná. Sme dobre platení, myslím si, že na svoj príjem sa nesťažuje žiadny súdny lekár.
Môžete si po práci na drastickom prípade dať trebárs alkohol?
Samozrejme, že po práci môžem, ale príliš to nerobím. Viete, že keby zistili nejaký alkohol v dychu alebo krvi policajtovi v službe, skončil by. Keď však riešime nejaký prípad, občas s kriminalistami žartujeme o tom, čo bolo v minulosti. Ja som to nezažil, ale kedysi vraj existovalo akési nariadenie, ktoré možno platí dodnes, lebo ho nikto nezrušil, že na pitvu vydával nadriadený pol litra tvrdého alkoholu pre päť osôb. Robil tak práve kvôli tvrdým podmienkam. Alkohol ako relaxačný prvok bol teda obsiahnutý priamo v policajných regulatívoch. V praxi však nič také nerobíme. Alkohol nepovažujem za ideálny prostriedok, ako zresetovať hlavu po nejakom drastickom prípade. Významnou súčasťou práce súdnych lekárov sú skôr cigarety, ja však už dva roky nefajčím, hoci dym mi stále príjemne vonia. (smiech)
Na mŕtve telá sa dá adaptovať, nie zvyknúť
Býva vám pri niektorých prípadoch fyzicky zle?
Áno. Zase sme pri emóciách, ani nepoznám súdneho lekára, ktorý by mal taký žalúdok, že znesie pohľad na čokoľvek. Je to len mýtus. Na mŕtve telá sa dá adaptovať, ale nikdy si na ne nezvyknete. Zle nám býva kvôli zmyslovému vnímaniu, ale aj čuchové bunky si po čase zvyknú.
V seriáloch si dávajú pod nos mentol, rôzne pasty...
Áno, ale v praxi sa to nepoužíva, nikdy som to nevidel u nás ani v zahraničí. Možno ich používajú tí, ktorí trebárs odhaľujú masové hroby, alebo tam, kde je veľmi teplo, a pozostatky podliehajú rýchlym zmenám.
Súdni lekári riešia výhradne prípady úmrtí?
Nie. Bežne vyhodnocujeme aj účinky násilia na obetiach, ktoré útok prežili. Vtedy robíme takzvanú súdno-lekársku prehliadku osoby. Volajú nás napríklad k prípadom znásilnenia, podozrenia z týrania dieťaťa, spolupracujeme aj s chirurgami a traumatológmi, vyjadrujeme sa k mechanizmom vzniku poranení. Porozprávame sa s dotyčnými, popíšu nám, čo sa im stalo, pozrieme si ich zranenia, odreniny, všetky detaily, ktoré môžu byť dôležité, vykonávame dokumentáciu poranení. Rovnako sa zaoberáme aj prepočtami alkoholu v krvi. Stane sa dopravná nehoda a vodič povie, že pil až po nej, lebo na zadnom sedadle našiel nedopitú fľašu. Znalci vedia spoľahlivo vyvrátiť alebo potvrdiť to, čo hovorí.
Je to stopercentne dôveryhodné, keďže každý má iný metabolizmus?
Sú na to tabuľky a matematické vzorce, ktoré sa dajú aplikovať, v nich sú zohľadnené všetky faktory.
Skúsme to na jednom známom vtipe: Zrazia sa dve autá, na vine je žena. V druhom aute je muž. Žena vystúpi a hovorí mu: „Keď už sa to stalo, buďme radi, že sa nám nič nestalo, mohli by sme to brať ako dôvod na zoznámenie. Vypime si na to". Vytiahne fľašu, podá ju chlapovi a povie: „Na zdravie". Chlap si odpije, vráti jej fľašu, ona ju však dá naspäť do auta. Chlap: „Vy si nepripijete? Veď ste to navrhli." Žena: „Nie, ja si počkám na políciu." Vedel by súdny znalec odhaliť, že ten muž pred jazdou nepil?
Mali by sme na to prísť. V prvom rade musia byť zabezpečené viaceré odbery krvi, alebo viaceré dychové skúšky. Podľa toho, ako sa mení hodnota, dokážeme povedať, či sa alkohol z tela vylučuje, alebo sa zvyšuje jeho koncentrácia. Dynamika nám teda nepriamo hovorí o čase, kedy dotyčný pil. Ak o desiatej začnem piť dve deci vína a skončím o štvrť na jedenásť, pričom fúkať budem dve minúty na to, je pravdepodobné, že hodnota pôjde viacerými meraniami ešte hore, nie dole. Najčastejšia výhovorka je: „Našiel som na zadnom sedadle nedopitú fľašu rumu. Hneď po nehode, ako sa auto šesťkrát prevrátilo na strechu, mi ako prvé napadlo odpiť si. Potom som si sadol na kraj cesty a čakal na políciu." Hoci je to ťažko uveriteľné, musíme to vyvrátiť dôkazmi.
Telo začína tuhnúť žuvacími a mimickými svalmi
K akým úmrtiam musí prísť súdny lekár?
Ako prvé sú na škále úmrtia v teréne, nezaoberáme sa teda úmrtiami na chorobu v nemocničnom zariadení. Zavolá mi operačný dôstojník polície, podá prvé informácie, napríklad že ide o telo muža, nájdené v parku pri lavičke, v okolí sú nedopité fľaše od vína, alebo ide o ženu, nájdenú doma v kúpeľni, ktorá má na hlave tržnú ranu, na okrajoch vane sú stopy krvi. Toto je prvý informačný filter. Následne po mňa príde policajné auto, a ideme na miesto činu. Najskôr čakám, kým skončí svoju prácu polícia.
Prečo?
Lebo na mieste činu môže byť len jeden šéf. Nemôžem sa im tam hneď motať, pretože sa tým znehodnocujú dôkazy. Veliteľ je len jeden, súdny lekár je len jedna zo zložiek celého procesu. S vyšetrovateľom sa dohodneme na postupe, nakoniec urobím takzvanú vonkajšiu obhliadku tela. Snažím sa zdokumentovať, v akej polohe bolo telo nájdené, či sú zjavné vonkajšie okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že došlo k zločinu - sledujem ošatenie, či je roztrhané, znečistené, zakrvavené, či tam nie sú známky tepelného poškodenia, či tam vôbec nejaké oblečenie je. Nezdá sa to, ale práve oblečenie môže veľa vypovedať. Pri dopravných nehodách hľadám stopy laku, či známky prejdenia pneumatikami, v súvislosti s vlakom trebárs zaolejovanie... Je toho veľa, môže to vypovedať aj o tom, či sa osoba pohybovala v mieste úrazu, alebo ju tam niekto priviezol až po smrti.
Už na mieste odhadujete približnú dobu smrti?
Áno, dá sa to na základe posmrtných zmien. Ako prvé vyhodnocujeme posmrtné škvrny, ktoré vznikajú sedimentáciou krvi na najnižšie položené miesta v tele v zmysle gravitácie. Ak telo leží na chrbte, ťažko ich nájdeme na bruchu. Ak by sme ich tam našli, znamenalo by to, že s telom niekto manipuloval. Rovnako sa škvrny nevytvárajú na miestach, na ktoré pôsobí nejaký tlak - pod opaskom, hodinkami, podprsenkou. Následne prechádzame na posmrtnú stuhnutosť - svaly vždy tuhnú, pričom ako prvé tak urobia tie, ktoré boli počas života najviac namáhané, teda žuvacie a mimické. Pokračuje sa šijou, hornými končatinami, ako posledné tuhnú najčastejšie dolné končatiny.
Čo vám to o prípade povie?
Dosť. Vysvetlím - za približne 24 hodín sme v situácii, že telo je kompletne stuhnuté. Po tomto čase začína stuhnutosť ustupovať. Ustupuje však v úplne rovnakom smere, ako sa vyvíjala. Ak teda prídem k telu a stuhnutosť je prítomná na žuvacom svalstve a horných končatinách, ale nie na nohách, znamená to, že dotyčný je mŕtvy menej ako 24 hodín. Ak sú však stuhnuté ruky aj nohy, ale nie žuvacie svaly, smrť zjavne nastala pred viac ako 24 hodinami. Hovorím to veľmi zjednodušene, ale v princípe to tak funguje. Čas smrti je veľmi dôležitá vec, vždy je to však rébus. Ak v televízii vidíme, že lekár povie „smrť nastala medzi 15.45 až 16.15", ide o fikciu. Takto presne sa to určiť nedá, jedine vtedy, že by boli aj svedkovia.
S akou presnosťou sa to teda dá?
To závisí od toho, ako sme časovo vzdialení od smrti. Čím skôr telo nájdeme, tým presnejšie to vieme určiť. Do 24 hodín od úmrtia to dokážeme určiť na hodiny, neskôr sa ten interval rozširuje. Ak je niekto mŕtvy už štyri dni, pohybujeme sa už v dvanásťhodinovej odchýlke. Treba vedieť, že smrť je záhadná vec, nie je karteziánsky jasná. Dva a dva nemusia byť štyri.
Niekomu vytvorím alibi, iného namočím ako podozrivého
Čo ak ide o dvadsaťročnú kostru?
Práve včera sme mali taký prípad. Sú metódy, ako určiť čas smrti s presnosťou na jeden rok. Niekedy je lepšie nájsť kosti, z nich sa dá lepšie čítať vo vzťahu k veku, ako z tela pri pokročilom hnilobnom rozklade. Bolo by to na Nobelovu cenu, ak by niekto vymyslel prístroj, ktorý by zohľadnil tisíc faktorov a vyhodil, že smrť nastala v čase od - do. Toto však nie je exaktná veda, na výsledok vplýva veľké množstvo faktorov. Určenie doby smrti je iluzórna vec, a je aj o talente lekára. Toto vás knihy nikdy nenaučia. Súdny lekár teda hovorí len rozpätie intervalu, v ktorom človek zomrel.
Nezvádza to potom k zámernému rozširovaniu mantinelov, aby sa lekárovi nedala vytknúť chyba?
Je dobré, že tie mantinely sú široké, lebo je to mimoriadne významný faktor, odovzdaný policajným vyšetrovateľom. Môj výsledok totiž niekomu môže vytvoriť alibi, iného zase namočiť ako podozrivého. Pri intervale je menšia chybovosť. Niekto síce môže povedať, že sme alibisti, ale presnejšie to jednoducho nejde. Je leto, a ak je telo v byte 48 hodín, už sa rozkladá. Ak ho nájdeme po siedmich dňoch, je v štádiu, keď sa môžem seknúť až o 24 hodín. Preto vypočúvame aj susedov, hľadáme tašku s nákupom a účtom, z ktorého vyčítame, kedy dotyčný naposledy nakupoval, pozeráme, noviny s akým dátumom sú na stole... Celý proces je skladanie mozaiky. Do toho vstupuje pitva, v rámci ktorej revidujeme obsah žalúdka, aby sme zistili, čo jedol, ako dlho pred smrťou sa tak dialo, sú isté typy jedál, ktoré ostávajú v žalúdku dlhšie. Máme tabuľky, z ktorých vieme, ako dlho žalúdok trávi mäso, zeleninu, ostatné jedlá, všetky tieto informácie musíme poskladať tak, aby sme mali čo najpresnejší výsledok.
Skončíte obhliadku na mieste činu a idete do pitevne. Čo presne sa tam deje?
Z časového hľadiska poznáme dva druhy pitiev - buď ju robíme až na druhý deň, lebo môžeme počkať, alebo musíme konať ihneď.
Kedy môžete počkať?
Keď lekár na mieste činu dokáže povedať, že zrejme nedošlo k cudziemu zavineniu a kauza je pomerne jasná, hoci ostáva milión otáznikov.
Vždy sa pitve celé telo?
Áno, v tomto smere máme výbornú legislatívu, ktorá presne stanovuje, ktoré prípady a ako musia byť pitvané. Mnohé krajiny ju vôbec nemajú, u nás ju spravil Rudolf Zajac a jeho ľudia, a je bez debaty nadčasová.
Ľudské telo je bez pána a vylúčené z obchodovania
Keď niekto nechce, aby bol jeho príbuzný pitvaný, rešpektuje sa to?
Nie, lebo príbuzní zomrelého nemajú právo zasahovať do štátneho úkonu. To je ešte z rímskeho práva, ľudské telo je totiž bez pána a vylúčené z akéhokoľvek obchodovania. Už Rimania vedeli, že mŕtvy človek nemá práva ani povinnosti, a musí s ním byť naložené podľa osobitného predpisu. Jediná autorita, ktorá rozhoduje o mŕtvom tele, je prehliadajúci lekár. Ak ten nariadi pitvu, nikto ju nemôže zrušiť. Nikdy ju predsa nenariadi, ak by nemala zmysel, vždy je na to objektívny dôvod. Okrem neho môže rozhodnúť už iba polícia.
Ste povinný všetky orgány po pitve vrátiť naspäť do tela?
Na to sú presné postupy, ktoré musia rešpektovať všetci sanitári. Každý jeden orgán, ktorý prehliadne lekár, sa vráti naspäť do tela, hoci nie na svoje miesto, lebo sa to technicky nedá urobiť. Treba si uvedomiť definíciu - pitva je neopakovateľný deštruktívny úkon.
Aká je záruka, že lekár nevyberie orgán, s ktorým môže obchodovať?
Aj keby to niekto chcel vo svojej pomýlenej filozofii urobiť, nedá sa to, lebo na odobratie orgánu potrebujete dodržať presné časy. Súdny lekár nemá šancu dodržať ich, lebo k telu sa dostane v čase, keď sú tie termíny prešvihnuté a orgány sú už dávno nefunkčné.
Poďme k samotnej pitve. Ako prebieha?
Úkony sú viazané na samotnú kauzu - ak máme napríklad strelné poranenie chrbta, pričom vidíme päť strelných rán, je nám jasné, že pitvu musíme viesť zozadu, a telo bude položené na bruchu. Robia sa štandardné rezy, až kým nie je potrebné ísť nekonvenčným spôsobom. Telo je totiž dôkaz, dokonca nezameniteľný, takže nesmie skončiť v zemi alebo v krematóriu bez toho, aby vydalo svoje svedectvo. Musia sa využiť všetky možnosti na to, aby sa objasnil zločin.
Ako vyzerá rez?
Štandardný je ypsilonový, teda od ramien až po oblasť nad sponou lonovej kosti. Najskôr sa teda sprístupňuje hrudná stena a brucho. Lekár reviduje pomery v dutinách, následne sa vyreže časť hrudného koša, aby sa sprístupnilo vnútro dutiny hrudnej. Robia sa tiež odbery biologického materiálu - krvi, moču, žlče a tak ďalej, pretože môžu byť toxikologicky významné. Jednotlivé orgány sa u nás vyberajú v celkoch podľa anatomických súvislostí.
Vráťme sa k tomu prípadu piatich strelných rán.
Najskôr urobíme röntgen, aby sme zistili, či ide o zástrely alebo priestrely. Zástrel znamená, že projektil ostal v tele. Následne zrevidujeme strelný kanál, teda dôsledne prehliadneme každý strelný defekt, aby sme zistili, kde je miesto vstrelu a kde výstrelu, na konci musíme tie miesta spojiť, teda presne zmapovať trasu guľky. Sondujeme teda, či je daný smer možný, netreba zabúdať, že guľka mohla naraziť trebárs na kosť, ktorá sa roztriešti a vytvorí takzvané sekundárne projektily, deštruujúce iné miesta v tele. Dokážeme tiež zistiť, z akej vzdialenosti bolo strieľané - či z priloženej hlavne, z rovnakej miestnosti, alebo z dištančnej vzdialenosti, čo by mohla by záležitosť snajpera.
Ak nie je štandardný systém, môžeme tu mať aj päť Hedvíg mesačne
Dokážete určiť, či niekto nestrieľal do už mŕtveho tela v snahe odviesť pozornosť od inej príčiny smrti?
Samozrejme, lebo po smrti sa okamžite zastaví cirkulácia krvi, srdce už nefunguje ako pumpa. Miesta okrajov rany budú teda iné, ako keby niekto strieľal do živého tela, miera krvácania bude iná.
Keď pitvete utopenca, ktorý bol vo vode niekoľko dní, viete naisto povedať, či bol pod vplyvom alkoholu?
V podstate áno. Existuje však istá hladina etylalkoholu, ktorá sa dá pripísať hnilobným zmenám, do istej miery je teda výsledok skreslený, môže ísť až o jedno promile. Ak by mi hladina alkoholu v tele vyšla presne na 1,0 promile, moje vyjadrenie by bolo nasledovné - je možné, že dotyčný pred smrťou požil isté malé množstvo alkoholu, no zistená hladina môže zodpovedať aj hnilobným procesom. Ak však zistíme 3,5 promile, máme istotu, že dotyčný bol v stave ťažkej opitosti, lebo aj keby som odpočítal promile, spôsobené hnitím, stále tam ostáva zvyšných 2,5 promile.
Čo ak je podozrenie, že súdny lekár sa sekol? Dá sa jeho chyba napraviť?
Existuje úkon, ktorý nerobíme radi, ale občas sa mu nevyhneme. Vola sa repitva. Vtedy musíte po svojom kolegovi, a je jedno, či zo zahraničia, alebo z vedľajšieho okresu, pitvu zopakovať. Sám som to robil viackrát. Ide o prípady, keď niekto vznesie námietku, pretože treba zistiť ďalšie skutočnosti, napríklad do veci vstúpi polícia, ktorá žiada nové informácie. Treba tiež priznať, že áno, aj pitva sa dá pokaziť. Práve preto funguje metóda štyroch očí, aby sa to riziko minimalizovalo. Dualita znalcov je podstatná vec, vyhýbame sa tak tomu, že lekár pri vynášaní súdov skĺzne do vybehaných chodníčkov. Okrem toho - v počítači máme uložené povedzme informácie o vraždách. Niečo sa mi stane. Kto potom vytiahne to dôležité a predloží súdu? Logicky teda musí existovať niekto ďalší, kto je o všetkom informovaný.
Sledovali ste seriál Mesto tieňov? (rozhovor o seriáli tu, pozn. autora)
Áno, dokonca som preň robil odborného poradcu.
Vystupuje tam súdny lekár. Je to verné zobrazenie vašej práce?
Je to trochu skratka, ale musí to tak byť. V seriáli nemôžete našu prácu zobraziť úplne verne, na to tam nie je priestor.
Dodnes rezonuje prípad Hedvigy Malinovej. Určite ste videli fotografie jej zranení. Čo si o tom prípade myslíte?
Diskutabilných prípadov je na Slovensku veľa. Videl som aj posudok, ktorý bol napísaný k tomuto prípadu, nebudem sa však vyjadrovať konkrétne. Zovšeobecním to - u nás vôbec nemáme vytvorený systém, ktorý by zabezpečil, že každá obeť trestného činu by bola okamžite vyšetrená štandardným spôsobom. Len ťažko dnes budeme dokazovať, ako to bolo, keď existujú len fotografie, robené mobilom kdesi v škole. Nerobila ich totiž ani polícia, ani žiadny znalec. Viete, koľko vecí koluje na internete, pričom by mali byť obsahom spisov, a nie sú?
Ako by mal vyzerať ten systém?
Tak, že ak sa v tomto štáte niečo niekomu stane, bezodkladne bude podľa presných postupov z forenzného hľadiska urobené všetko tak, aby sa poranenia a stopy násilia okamžite zaznamenali. Toto funguje dobre pri pitve, ale podľa mňa nie u obetí, ktoré útok prežili. Nie je to len povinnosť polície, ale aj príslušného znalca, ktorý musí urobiť všetko pre získanie dôkazov, ich dokumentáciu a ochranu. Predstavte si, že niekto znásilní ženu - páchateľ síce útočí na konkrétne miesta na tele obete, ale pokojne jej môže pri útoku spôsobiť jemný škrabanec, či modrinu inde na tele. Ten nález však do niekoľkých hodín môže nenávratne zmiznúť, a s ním aj jeden z dôkazov. Ak nemáme štandardný systém, ktorý ho dokáže zdokumentovať, lebo čakáme na nejaké byrokratické papierovanie, potom tu môžeme mať aj päť Hedvíg Malinových mesačne.
Ako prežiť milostnú noc v dome starej mamy
Starší klasický dom v prímestskej štvrti vedľa hlavnej cesty. Nízka brána s hrdzavou tabuľkou POZOR ZLÝ PES. Nedeľa skoro ráno. Po ulici kráčajú z kostola nizučké zhrbené starenky v šatkách na hlavách. Slnko presvitá z akejsi diery medzi mrakmi. Policajná páska plápolá vo vetre. Na dvore zaparkovaný Ford Mondeo s bratislavskou značkou.
Cez otvorené vchodové dvere vstupujeme do predsiene. Na stene vedľa dverí visí niekoľko nalakovaných parohov, diplom za účasť na spartakiáde s vyblednutým menom cvičenca. Nepoliate muškáty plačú za vodou. Na vešiaku staré kabáty a dáždniky. Na zemi kárované papuče a vedľa vedro s polenami dreva. Obývačka. Víta nás ťažký vzduch s pachom dymu. Na stole s čipkovaným obrusom dohorená sviečka, dopitá sedmička chilskej Tarapaky , poháre na víno, stopy rúžu na okraji jedného z nich a niekoľko porozhadzovaných malých čierno-bielych fotografií s vrúbkovanými okrajmi a postavami z dávnej minulosti. Na operadle rozheganej stoličky šatka, čierna kabelka Pierre Cardin, rukavice z jemnej kože. Vedľa čiernobieleho televízora prikrytého zažltnutou háčkovanou dečkou leží mŕtvy zlý pes, kríženec foxteriéra s pudlom. Jazyk má vyplazený, svetloružovej farby.
Vchádzame do úplne malej spálne. Na masívnej úzkej posteli dve nahé telá mŕtvych neznámych ľudí. Ona má hnedé pestované vlasy, leží šikmo naprieč posteľou, tvárou nadol a s rukami spadnutými až na zem. On je chrbtom opretý o čelo postele, hlava predklonená dopredu, čierne rozstrapatené vlasy zasahujú do tváre. Na koberci si našla miesto podprsenka Lejaby. Zvyšná spodná bielizeň zostala zabudnutá pod ťažkou perinou zhúžvanou na zemi. Na nočnom stolíku perleťový mobil, dámske hodinky a balíček vreckoviek. Na kresle pohodené jeho rifle, tričko GAP, sako a kožená taška s dokladmi. Na masívnej skrini je šijací stroj a vedľa skrine zanedbané kachle s mierne očadenou omietkou. Okná zatvorené, vedľa kachlí košík s uhlím a drevom. Kachle sú ešte teplé, v okolí príruby teplovodného potrubia vedúceho do komína stúpa obláčik dymu. Obe telá sú bez stôp po pôsobení vonkajšieho mechanického násilia. Nápadná bledosť tiel kontrastuje s jasnými ružovo-červenými posmrtnými škvrnami. Kriminalistický technik fotografuje, vyšetrovateľ zapisuje detaily, uniformovaný policajt otvára okná a v našich hlavách sa začínajú tvoriť prvé hypotézy.
Čo sa teda odohralo pred pár hodinami?
Príchod do domu jeho starej mamy. Priateľka? Nová známosť? Zadaná žena? Náhodná známosť? Skôr niekto, koho poznal dlhšie, s kým možno niečo plánoval. Staré rodinné fotografie sa ukazujú niekomu, koho by mali zaujímať - či už len z povinnosti, ale zaujímať. Tarapaka kúpená niekde po ceste z Bratislavy. Chceli zostať len na jednu noc. Nemali nijaké iné veci. Len jedna milostná noc a potom pokračovať v ceste, alebo sa vrátiť do víru rýchleho života. Medzitým už nejedli. Kôš na odpadky prázdny, výlevka suchá. Vyzerá to, že prišli až neskoro večer. Z Bratislavy je to sem slabá hodina cesty. Sex. Taký ten zvláštny druh sexu, ani dobrý, ani zlý. Zvláštny v cudzom, skoro až historickom prostredí. On po tom ešte vstáva a statočne prikladá do kachlí, aby sa nezobudili do chladného rána. A keďže sme tu, nezobudili sa vôbec. Zaspali. Ešte im mohlo prísť obom zle, možno sa zobudili z mrákot na skučanie Haryho, no neboli schopní už urobiť nič. Našiel ich ráno sused, ktorému mali zaniesť kľúče od domu. Keď nechodili, šiel sa pozrieť, či je tam ešte auto, keď neotvárali, nazrel cez okno do spálne a zavolal pomoc
Pátranie po COHb
Vykonaná pitva a toxikologické analýzy jednoznačne dokázali vysokú a smrteľnú koncentráciu karbonylhemoglobínu alebo aj karboxyhemoglobínu - chemici sa v odbornej literatúre nevedia celkom dohodnúť. Krátke uvažovanie a záverečná diagnóza smrteľnej otravy oxidom uhoľnatým. CO je neviditeľný plyn bez farby a zápachu, ktorý vzniká pri nedokonalom spaľovaní organických látok. Tento plyn dokáže prechádzať dokonca aj murivom. Hlavne v prípadoch nečistených komínov a netesných potrubí. Oxid uhoľnatý sa po postupnom vdychovaní viaže na krvné farbivo hemoglobín, a to asi 150-krát lepšie a pevnejšie ako kyslík. Vzniká tak COHb - karbonyl- či karboxyhemoglobín. Tkanivá zásobené krvou tak nemajú dostatok kyslíka viazaného na hemoglobín a vzniká proces dusenia. V úvode otravy sa vyskytuje bolesť hlavy, pocit na zvracanie, niekedy aj zvracanie alebo kŕče. Pri postupne unikajúcom aj malom množstve CO v ovzduší sa vytvára stále viac a viac zlúčeniny COHb, postupne dochádza k poruchám vedomia, otupenosti, k spánku a smrti v dôsledku masívneho opuchu mozgu s konečným zlyhaním srdcovej činnosti.
Oxid uhoľnatý zabíja náhodne, zákerne, ale aj cielene. Známe sú prípady samovrážd oxidom uhoľnatým v uzavretých garážach. Človek po rozhodnutí ukončiť svoj život nastokne na výfuk hadicu, cez okno ju zavedie do kabíny auta, utesní okná, naštartuje a čaká. Obyčajne si pri tom prihne z fľaše alkoholu.
Ako teda nezaspať na dobro v objatí?
Možno je dobré vedieť o takýchto príbehoch. Poznať riziká starých domov, čo môžu zabíjať. Spomenúť si v kúpeľni pri bojleri na oxid uhoľnatý, a preto sa neopiť a nezaspať vo vani. Noční vrátnici a strážcovia parkovísk by mali vedieť o splodinách horenia propán-butánu, ale aj tí, čo si kúria tepelným žiaričom v stane niekde v horách. Mladí, sexuálne rozbujarení milenci by mohli pri čítaní týchto riadkov pochopiť riziká tajného sexu v garáži pri zapnutom motore. Ale aj všetci profesionálni klamári manželiek a partneriek by pri rýchlovke v dymiacom aute v garáži mohli ovládať svoje remeslo a vedieť o oxide uhoľnatom.
Je pred silvestrovskými oslavami. Veľa z nás pôjde na chatu, muži sa budú predháňať v tom, aby ženám nebola zima a budú prikladať do kachlí či krbov. Nikto však nevie, čo je v komíne, či si tam náhodou nejaký operenec neurobil hniezdo a nezhodil ho pri odlete hlbšie do komína. Vetrajte preto častejšie, najmä v malých priestoroch. Ak vás bude bolieť hlava a budete mať pocit na zvracanie, nemusí to byť len z dvadsaťročnej slivovice po dedovi vykopanej za chalupou. Silvester, stará chata, sneh a budenie do zimy k sebe patria. Niektoré okolnosti by sme sa v mene sebazáchovy nemali snažiť za každú cenu zvrátiť. Tradícia a trochu nepohodlia niekedy pomáhajú prežiť.
Norbert Moravanský pre T-station, zverejnené so súhlasom autora
Rozhovor bol autorizovaný, Norbert Moravanský v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
