Bratislava 26. augusta (TASR) - Dňa 28. augusta 1908 sa narodila slovenská spisovateľka a prekladateľka, národná umelkyňa Maša Haľamová. Vo štvrtok si pripomenieme 100 rokov, ktoré odvtedy uplynuli.
Poetka, autorka literatúry pre mládež, prekladateľka Maša Haľamová sa narodila v Blatnici pri Martine v rodine turčianskeho obchodníka šafraníka, ktorý istý čas žil v ázijskej časti predrevolučného Ruska, v Kadanke. Po maminej predčasnej smrti sa presťahovala k jej priateľke do Starej Pazovy (Vojvodina). Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa vrátila domov a na strednú školu už chodila na Slovensku. Po maturite začala pracovať v sanatóriu v Novom Smokovci vo Vysokých Tatrách. Slovenské veľhory sa jej potom stali osudom na celých tridsať rokov. Vydala sa tam za lekára Jána Pullmana a s výnimkou ročného pobytu v Paríži, kde študovala francúzštinu (19291930), vo Vysokých Tatrách žila až do mužovej predčasnej smrti v roku 1956. Potom odišla do Martina, kde pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta a odtiaľ do Bratislavy. Tam bola až do odchodu do dôchodku v roku 1973 redaktorkou vo vydavateľstve Mladé letá.
Zomrela v Bratislave 17. júla 1995. Pochovali ju na Národnom cintoríne v Martine, kultúrnom centre jej rodného kraja.
Bola vynikajúca lyžiarka. Na majstrovstvách sveta na Štrbskom Plese roku 1935 bola najmladšou rozhodkyňou.
Ako študentka uverejňovala preklady z ruskej poézie v Slovenskom denníku. Vlastnú tvorbu začala publikovať v druhej polovici 20. rokov minulého storočia vo viacerých časopisoch, napríklad v Slovenských pohľadoch, Živene, Eláne.
Maša Haľamová je významná predstaviteľka slovenskej poézie 20. storočia, nadväzujúca na tradície slovenskej moderny. Jej dielo preložili do deviatich cudzích jazykov. Veľká časť jej básní má baladický charakter, žánrovo nadväzujú na Kraskovu baladu neepického typu. Okrem ľúbostných motívov stvárňovala dojmy z tatranskej prírody, z cesty do Francúzska a sociálne námety pod vplyvom Jiřího Wolkra.
Je autorkou žensky krehkej lyriky, zachytávajúcej prostým, úprimným slovom vzruchy srdca. Získala si obdiv slovenskej literárnej kritiky i čitateľov, lebo jej poézia sa vyznačuje hlboko prežívanými citovými zážitkami. Hľadala opravdivý cit lásky nielen pre seba, ale pre všetkých. Prejavila sa ako poetka čistého ľudského citu a zrelého umeleckého tvaru, vsadila na čistotu a presvedčivosť jednoduchosti slova i básnického tvaru. Spontánne pochopila, že najväčšia krása je v jednoduchosti a prirodzenosti.
Napísala zbierky básní Dar (1928), Červený mak (1932), Smrť tvoju žijem (1966). Výbery z poézie vyšli ako Básne (1955), Dar (1964), Červený mak, Komu dám svoju nehu (obe 1968), Čriepky (1993), Nepokoj (1998), Milému (2003). Súborné dielo s názvom Básne jej vyšlo v rokoch 1957, 1972 a 1978. Napísala aj eseje Vyznania (1988), Vzánejšia než zlato (1988), Tatranské listy (2001). Pre deti napísala Svrček a mravci (1957), Mechúrik Košťúrik s kamarátmi (1962), Petrišorka (1965), Hodinky (1966 - leporelo), Biblické príbehy (preložené od Olbrachta - 1968), Zabudnutý čert (preložené od Drdu - 1971), O sýkorke z kokosového domčeka (1976).
V útlej ľúbostnej lyrike (okolo tridsať básní) Maša Haľamová vyslovila iba to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, čo nemohla nevysloviť. Písala iba to, čo sa jej bytostne dotýkalo, čo bolo osudom jej srdca. Haľamovej ľúbostná lyrika osciluje medzi dvoma hraničnými pólmi lásky: medzi jej zrodením a smrťou. Básne Červený mak, Balada, V zakliatej hore, Májová a iné patria ku klenotom slovenskej ľúbostnej lyriky. Haľamovej spomienky na mŕtveho manžela sa vyznačujú rovnakou emocionalitou a silou citového zážitku a tiež patria k tomu najsilnejšiemu, čo v novšej slovenskej poézii vzniklo. Maša Haľamová prekladala z ruskej, lužickosrbskej a českej literatúry adresovanej najmä deťom a mládeži.
