Jak jsem potkal ryby. Jedni z najkrajších príbehov o stretnutiach s rybami sú tie od českého spisovateľa Otu Pavla. Jeho knihu rybári považujú za svoju bibliu. „Najlepšie pre každého rybára je, keď si začne niečo s rybami už v detstve. Ak ho do tajov rybárčiny zasvätí otec, strýko alebo nejaký prievozník," píše Ota Pavel. Aj známy potápač a fotograf rýb a v neposlednom rade biológ - etológ Peter Áč stretol ryby vďaka svojmu otcovi. „Otec bol rybár," vraví. „Chodil som s ním na Dunaj ešte ako zasran a prvá ryba, ktorú som chytil, bola ostriež. Tak som sa z nej tešil, že som si ju pritlačil na prsia. Je to pichľavá ryba, takže som zostal celý krvavý. Vôbec mi to však neprekážalo. Chytil som ju na červíka, na kúsok lieskovice. To mi otec dal, aby mal pokoj: Tu máš prút a skúšaj
Prírodná ruleta
Čo vlastne ľudí na rybačke baví? „Myslím si, že ľudstvo na tom fascinuje, že je to pravá prírodná ruleta. Už v dávnej histórii si človek namočil kosť na nejakej šľache do vody a nevedel, čo chytí. Vždy to bolo zaujímavé. Najprv to bola poživeň, postupom času sa z toho stala záľuba. Dnes je to často už skôr športový rybolov, pri ktorom vôbec nejde o chytanie rýb ako potravy. Rozmáha sa hnutie „catch and release" - chyť a pusť. Celé sa to deje pre športový zážitok, pre adrenalín, ktorý v sebe vyplavujete, keď bojujete s rybou. Tým, že používate špeciálne jemné náčinie, dávate rybe šancu, aby mohla uniknúť. A potom, ľudí priťahuje aj aktívna fyzická prítomnosť v krásnej prírode. V dnešných pretechnizovaných časoch je to úžasná vec. Lebo keď chcete ísť na ryby, musíte si nájsť toľko času, aby ste boli pokojní. Potrebujete si oddýchnuť, na rybačke sa nedá ponáhľať." Medzi rybármi sa traduje, že čas strávený na rybách sa neráta - teda, že vám neukrajuje zo života.
Potok je už mŕtvy
Zdá sa vám, že rybári len tak sedia na brehu a čakajú, kým ryba zaberie? Že je to skôr záľuba pre dôchodcov? „Pozrite sa im do očí, keď zaseknú rybu. Je tam iskra. To je skrátka pud lovca," vraví prokurátor a spisovateľ Ladislav Hanniker, ktorému ryby tiež učarovali už v detstve a inšpirovali ho aj ako prozaika. „Ja som chlapec z dediny, pochádzam z Voderad v okrese Trnava. Tam tiekol potok Gydra - večné miesto našich stretnutí, prvých detských pokusov o lov. Bol to potôčik, ktorý bol neuveriteľne zarybnený, navyše, u nás bol za kaštieľom Zichyovského rodu park a v ňom nádherný rybník s dvomi ostrovmi, naplnený kapriskami všetkých kategórií. Ťahalo ma to teda k vode. Prvé pokusy boli ako u ostatných chlapcov - lieskovica a štuplík z husacieho brka a háčik zo špendlíka. Aj napriek tomu sme nachytali také biele rybky, boli to zrejme pleskáče, plotice, jalčeky. Občas sa zavesil aj kaprík. Mali sme veľmi prísneho hájnika, volal sa Mišo Čapla, a ten nás odtiaľ hnal. Ale to boli len také amatérske začiatky, tešili sme sa z každého hrúzika, z každej beličky, ktorú sa nám podarilo chytiť. Celé sa to skončilo v dôsledku postupujúcej industrializácie. V neďalekom Cíferi zaviedli veľkochov hydiny a jednou z prevádzok bola aj čistiareň peria, ktorá používala kyanid. Ten potom použitý vypúšťali do nášho potoka. K nám voda prinášala už len zdochliny a mŕtvoly a potok neskôr vyhynul. Prišli sme o perfektnú detskú zábavku. Asi od pätnástich rokov som na rybačku zabudol. Potok bol proste mŕtvy."
Pustiť alebo zabiť?
Hoci detské pokusy z rybačky sa spájajú s romantikou, pre mnohých je to dnes okrem iného šport, ku ktorému patrí aj perfektné vybavenie. Priemysel s rybárskymi potrebami dnes ponúka vymoženosti od výmyslu sveta, dokonalejšie udice a sofistikované návnady, ktoré sú hotovou chémiou. „Keď vojdete do rybárskeho obchodu, neodídete bez toho, aby ste tam nechali pár tisícok alebo aspoň stoviek," vraví Peter Áč. „Je to ako keď žena vojde do klenotníctva alebo do drogérie."
Nuž, šport je to pekný, ale predsa len: Ísť na ryby, mať skvelé úlovky a nepochutiť si na vlastnoručne ulovenej čerstvej rybke? „Nemám rád extrémy. Tak ako nemám rád vegánov a akýchkoľvek extrémistov. Keďže som biológ, vnímam prírodu v prirodzenom vývoji. Všetko má svoje opodstatnenie a všetko so všetkým súvisí. Keď do toho veľmi nezasahujeme, v podstate sa to vyvíja pozitívne. Méta všetkého živého je biologická rovnováha.. Menšie ryby, napríklad konzumné kapry, teda také dvoj-, troj- až päťkilové, sú vhodné na jedenie. Je to biologicky cenné mäso a je výborné, takže boli by sme sami proti sebe, keby sme ho nekonzumovali. Ale väčšie ryby, ktoré už prekonali všetky tie úskalia vo svojom živote, tie nech si žijú. Aj preto, aby sme dopriali tento úžasný adrenalínový zážitok tiež iným."
Prvá šťuka
Zásadu chyť a pusť začal vyznávať aj Ladislav Hanniker s manželkou. Teda až neskôr, najskôr sa stal klasickým rybárom, ktorý rybu uloví, zabije a zje. Keďže potok jeho detstva vyhynul, k rybačke sa opäť vrátil až v poslednom ročníku vysokej školy. „Oženil som sa do rodiny starého bratislavského rybára, zobral som si jeho dcéru. Ich životným krédom bol Dunaj, trávili tam všetok voľný čas. Prišiel som so svojimi skúsenosťami z detstva, ale vôbec som netušil, akú dimenziu rybačka môže mať. Zobrali ma na rusovské rameno, poslali ma niekam s udičkou, ktorú svokor vyrobil zo štiepaného bambusu a s lacným navijakom a jedným blyskáčikom mi nakázali trénovať, nahadzovať jednou rukou. Myslel som si, aká to bude hanba, ale koreň sa zrazu pohol a ja som chytil svoju prvú oficiálnu veľkú rybu. Bola to šťuka. Pamätám si, že mala viac ako tri a pol kila. Vybrali sme ju a ja som sa úplne roztriasol, zažil som pocit, ktorému som okamžite prepadol. Veľmi ťažko sa opisuje. Ja ho často prirovnávam k orgazmu, je to tiež čosi pudové. Orgazmus je viazaný na rozmnožovací pud a toto zasa na pradávne pudy lovcov, ktoré sa spájali s nutnosťou zabezpečiť kmeň potravou. Keď som zacítil na udici prvú šťuku, to všetko sa akosi vrátilo. V momente bol zo mňa neandertálec chtivý mäsa a krvi. Tá obrovská šťuka vyplávala na hladinu, mala čierny chrbát. Bojovala o život a s veľkou námahou, s roztrasenými kolenami som to zvládol. Vytiahol som ju a bol som hotový. Odvtedy som rybár."
Musíte mať povolenie
„Základom je mať k rybačke vzťah. Zákon, vyhláška či stanovy rybárskeho zväzu sa dajú naučiť, ale vzťah k rybačke, k vode a prírode musíte mať v srdci," vraví tajomník Slovenského rybárskeho zväzu Ferdinand Baláž. Aj on patrí medzi rybárov, ktorí ulovenú rybu skôr pustia späť do vody, ako by mala skončiť na pekáči. „Veď už samotné zdolávanie ryby je pôžitok," vraví. Slovenský rybársky zväz je organizácia, ktorá združuje rybárov na Slovensku a k dnešnému dňu je ich 108-tisíc. Z toho je 10 900 detí a 8600 členov tvorí mládež. „Loviaci sú organizovaní v 122 miestnych a mestských organizáciách na celom území Slovenska," vraví Baláž. „Ryby môžu chytať nielen členovia zväzu, no najviac rybárov je organizovaných práve u nás." Netreba azda zdôrazňovať, že na lov rýb potrebujete povolenie, a to, aké povolenie získate, závisí od toho, či ste, alebo nie ste členom rybárskeho zväzu. „Nečlen si môže zakúpiť denné, týždenné alebo celoročné povolenie na jeden alebo všetky revíry Slovenského rybárskeho zväzu. Člen si kupuje miestne povolenie - tam, kde je členom - alebo zväzové povolenie, respektíve povolenie na všetky revíry Slovenského rybárskeho zväzu, takzvané zvláštne povolenie." Povolenie na rybolov si môžete kúpiť priamo u užívateľa rybárskeho revíru, prípadne u predajcu. Ich zoznam nájdete na www.srzrada.sk. „Na to, aby ste sa stali členom Slovenského rybárskeho zväzu, musíte absolvovať kurz a skúšku zo základných dokumentov týkajúcich sa rybárstva a členstva vo zväze," dodáva Baláž.
Treba mať talent?
Hoci podľa Petra Áča je rybárstvo skôr chlapská zábava, lebo pud lovca je viac zakorenený u mužov, niektoré zdatné a vášnivé rybárky jeho teóriu vyvracajú. Príkladom je aj pani Hannikerová. „Ona má na rozdiel odo mňa ešte aj veľké šťastie. Nachytá ryby aj tam, kde ja nechytím alebo, kde nikto nechytí. Často chodievame na ryby a ustavične súťažíme v počte a veľkosti rýb. Ona ma vždy nabije. A pritom, ja už som naozaj vyspelý rybár, chytám ryby už tridsaťtri rokov, na každú rybku mám inú udicu, iný navijak. Jej stačí hocijaká jednoduchá udica a nachytá. Zobral som ju do Nórska a vytiahla najväčšiu a najťažšiu rybu podujatia, 23-kilovú tresku. Vyhrala všetky súťaže. Ona má taký druh šťastia, čo ja nemám. Ja si musím všetko veľmi poriadne pripraviť a trpezlivo vyčkať."
Čím to je, že niekto ryby priam priťahuje, že mu priam samy skáču na udicu? „Možno sú to vibrácie, ktoré vysielate k rybám a ony rozoznajú, kto je spôsobilý na ich ulovenie. Niekomu preukazujú tú česť a tú výsadu, že mu umožnia, aby ich ulovil, a niekomu nie," tvrdí Hanniker. Podľa Petra Áča treba mať jednoducho šťastie. K šťastlivcom, ktorí majú na lov rýb vyslovene talent, je známy rybár a popularizátor športového rybolovu, a hlavne veľký propagátor ochrany životného prostredie Jakub Vágner, syn známeho českého hudobníka Karla Vágnera. Peter Áč pre Jakuba občas fotí jeho veľké ryby.
Chyť a pusť
Pochopiteľne, aj Jakub Vágner propaguje rybolov, ktorého mottom je „chyť a pusť". Keď si Ladislav Hanniker tento spôsob rybačky osvojil, vraví, že sa ako rybár po druhý raz narodil. „Dlho mi trvalo, kým som tomu prišiel na chuť. Vybavil som si papiere, nakúpil som si udice, stále som bol lepší a lepší, ale stále to bolo o tom, že som chytil rybu, priniesol ju domov, zabili sme ju a zjedli. Raz som v materiálovej jame vo Vojke po jednej úžasnej búrke ulovil boleňa. Vážil šesť kíl, bola to ryba 85 centimetrov dlhá. Neuveriteľne dlho so mnou bojovala. Niekoľko desiatok minút som ju ťahal z vody. Nevedel som, prečo tak veľmi bojuje. Až keď som ju vytiahol na breh, zistil som, že som ju nechytil - ako rybári hovoria - za papuľu, ale pri útoku sa zachytil jeden háčik trojháku do jeho kože pri chvoste. Mal neuveriteľnú silu, s veľkým šťastím sa mi ho podarilo vybrať von. Keď tam už ležal taký bezmocný a odovzdaný osudu, zrazu mi prišlo, že takúto krásnu rybu nemôžem zabiť a zožrať. Prišlo mi hlúpe, aj ako človeku, aj ako rybárovi, ale hlavne ako právnikovi, že takého statného, mocného a čestného súpera by som mal teraz zabiť. Bola to neuveriteľne krásna ryba, kapitálny kus. On zase kulinársky nie je bohviečo, tak mi napadlo, že ho skúsim pustiť. A predstavte si, že ten boleň, odmietol dar života. Prevrátil sa hore bruchom a rezignoval. Proste hrdá ryba, ktorá si uvedomila, že prehrala. Celé predpoludnie som trčal na brehu jazera, prevracal som toho boleňa, učil som ho znova plávať a zhruba pred obedom, sa jeho žiabre začali trochu viac otvárať. Nakoniec pochopil, čo od neho chcem, nadýchol sa, dvakrát šplechol chvostom a odišiel. To bolo úžasné. A narodil som sa ako rybár druhýkrát. Už ako rybár, ktorý vie, čo to je - chytiť aj pustiť. Odvtedy ryba nie je pre mňa objektom ako mäso. Ryby sú pre mňa ľudia žijúci pod vodou. Sústreďujeme sa so ženou na súboj, na vzájomné vytrápenie sa s rybami a aby to bolo čo najférovejšie, v porovnaní s praktickými rybármi používame tie najtenšie vlasce. Kým bežný rybár ťahá kapra 5 alebo 10 minút, my sa s ním hráme hodinu. Dávame rybe veľkú šancu, aby súboj vyhrala. Keď sa dostane do podberáka, so všetkou opatrnosťou ju položíme na špeciálnu gumovú podložku, polievame ju vodičkou, namočíme si aj ruky, aby sme jej nespálili hlien. Vyberieme jej opatrne háčik, vydezinfikujeme jej ranu. Na poduške ju vložíme do vodičky a púšťame ju naspäť, aby mohla ďalej žiť." No najprv sa s rybou odfotia.
Ako hovorí Peter Áč, dnes už nie je trofej ryba, ale fotografia. „Najväčšie potešenie mám z peknej fotografie. To je tiež lov, adrenalín, nekrvavý lov. To mám rád," vraví Áč, ktorý fotí nielen rybárov a ich úlovky, ale okrem iného aj systematicky mapuje život rýb pod vodou.
Vedieť čítať vodu
„Na ryby nechoď, nastydneš a stejně chytíš houby s octem" - napísala neverná manželka Jiřina Šejbalová v liste na rozlúčku svojmu „Tatrmužovi", Sašovi Rašilovovi, keď ho opustila s pochybným potulným hercom Jiřím Plachým, v dnes už legendárnom filme pre pamätníkov Hostinec „U kamenného stolu". Dnes by sa už nemalo stať, že nechytíte vôbec nič. Nevystačíte si síce so starým bicyklom a jednou udicou ako kedysi, ale vďaka dokonalej technike a chémii máte zasa oveľa väčšiu šancu chytiť naozaj veľkú rybu. Mnohí rybári si však rybačku naozaj vychutnajú pri muškárení. Ide o úplne klasickú, zato však kráľovskú techniku rybolovu, používanú najmä v horských bystrinách.
Ladislav Hanniker tvrdí, že ako skúsenému rybárovi mu väčšinou trvá dvadsať, maximálne tridsať minút, kým niečo chytí. „Tomu, že niekedy nič nechytíte, sa nevyhne žiadny rybár, ani tajomník Slovenského rybárskeho zväzu," vraví Ferdinand Baláž. „Ani človek neprijíma potravu 24 hodín, tak to nemôže očakávať ani od ryby. Ale nie je to žiadna tragédia, veď len samotný pobyt v našej krásnej prírode je nenahraditeľný relax a má svoje čaro."
Na ryby musíte mať šťastie, ale to nestačí. Musíte aj poznať ryby a ich zvyky. Peter Áč vraví, že aj v tomto prípade šťastie praje pripraveným. Za najvzácnejší úlovok sa medzi rybármi považuje hlavátka, naša najväčšia lososovitá ryba. Vyskytuje sa zriedkavo, napriek tomu, že sa pravidelne dopĺňa násadami z umelých chovov. Preto je potrebné jej lov prísne regulovať, rybári majú povolené na jej ulovenie len tri vychádzky. Peter Áč už na hlavátky veľmi nechodí, skôr sa venuje nížinným rybám. Hlavátku si totiž treba vystriehnuť. „Na ryby sa nechodí ako do Tesca," vraví Áč. „Treba chodiť pozorovať hladinu a kŕmiť ryby. Ako hovoríme my rybári, musíte vedieť čítať vodu."
