Po Jánovi Johanidesovi a Stanislavovi Šmatlákovi odišiel od nás pred niekoľkými dňami aj Pavel Hrúz, s ktorým máme spoločný rodný list nielen občiansky (narodili sme sa v tom istom roku i mesiaci), ale aj literárny (obaja sme debutovali v polovici 60. rokov). Toto však má byť fejtón, nie nekrológ, preto sa vyhnem hodnoteniu diela a radšej si spolu s vami pripomeniem priateľa. Ak krátka spomienka napriek smutnej príležitosti vyznie skôr zábavne, myslím, že to bude zodpovedať štýlu i letore zosnulého.
Paľo Hrúz bol ako mocný dub s korunou vysoko nad obzorom a koreňmi hlboko v rodnej bystrickej pôde. Jeho prístup k svetu i literatúre bol navonok vecný, takpovediac remeselnícky – zdedil ho azda po otcovi krajčírovi, ktorému komunisti znárodnili podnik. Odtiaľ zrejme pochádzal aj Paľov až inštinktívny odpor ku komunistickým móresom, ktorý nezaprel, ani keď to malo existenčné dôsledky. A predsa sa s charakteristickou sebairóniou priznával: „Obdobie kultu, to boli moje najkrajšie roky. Celej našej generácie. No povedz, nie? Pravdaže, vtedy ma to štvalo, ale keď sa dnes obzriem... boli to najkrajšie roky. Čo nikto nezažil.“ Hneď však dodal: „Pýtal som sa otca, čo si prvé pamätá – myslel som si, že to bude taká poctivá živnostnícka, krajčírska spomienka, nijaký komunizmus. A on ti mi povie, že si pamätá, ako prišiel starý otec z vojny a doniesol čiapku, a na tej čiapke bol malý odznačik: Lenin. Kriste! Ani otcove spomienky už nie sú čisté. Kam sa má človek obrátiť?“
Láska k slovu sa u neho prejavila včaššie ako u nás ostatných, a svojsky – prispieval do Krížovkára a hádankára. „Keď mi uverejnili prvú hádanku, prešmyčku, či čo to bolo, dva riadky, skúpil som všetkých Krížovkárov v meste, trinásť exemplárov, a doniesol domov. Otvorím jeden výtlačok, vidím, je to tam: Pavel Hrúz. Hneď som sa pobral na záchod, taký som bol šťastný. Vrátim sa do izby, otvorím druhý výtlačok, zasa: Pavel Hrúz. Idem znovu na záchod, vrátim sa, ešte stále je to tam. Fantastické. A ešte keď prišiel honorárisko, päť korún...“
Podobné, len azda už trochu menej intenzívne pocity prežíval iste aj nad knižkami, aj keď mu ich predošlý režim dlho odopieral. Ako sa pred časom priznal, písal od začiatku podľa vopred stanoveného plánu a svoj literárny program napriek všetkým prekážkam aj úspešne zavŕšil. Mohli sme sa však s Paľom Hrúzom ďalej stretávať v jeho múdrych úvahách na stránkach dennej tlače. Už sa nebudeme. Jeho triezve, rozhľadené, ironické oko tu bude veľmi chýbať.
