om si ako 13-ročný neuvedomoval.
Starý otec stál skoro ráno pred domom mojej tety a kričal z plného hrdla: „Hela, Hela, vstávajte, obsadili nás Rusi!“ Nechápajúc čo-kto sme rozospatí otvárali okná. Krásne slnečné vidiecke ráno som ešte registroval, ale čo znamená, že nás obsadili Rusi, som si ako 13-ročný neuvedomoval.
Z rozhlasu sa ozývalo iba opakované hlásenie o dákej pomoci a že máme byť rozvážni a zachovať pokoj. No a keď nájdu bezpečné miesto na vysielanie, tak sa opäť ozvú. Rádio Slobodná Európa bolo tak silno rušené, že nič nebolo rozumieť. Televízia, ktorá ešte večer vysielala politicky veľmi odvážny film, čo som už na základe neomylných komunistickou školou vštepovaných právd celkom chápal, tak tá mlčala.
Bude vojna?
Starý otec, u ktorého som bol na letných prázdninách, iba nervózne pofajčieval, chodil ako tiger v klietke. Vo svojej stolárskej dielni za domom sa celý deň rozprával so všetkými chlapmi z rodiny a s najbližšími známymi. Veľa sme toho ešte ako deti nechápali, ale slová ako: „Čo myslíš, bude vojna?“, tak tie boli veľavravné aj pre nás. Pri každom náznaku reči z éteru zavládlo hrobové ticho a všetci natŕčali uši pri škŕkajúcom a praskajúcom rádiu. Iba párkrát za deň sme počuli niečo nové. A aj tam boli iba smutné informácie o prvých mŕtvych a stále sa opakujúce prosby o zachovanie pokoja.
No už o niekoľko hodín sa ukázali prvé náznaky vzdoru a odhodlania nedať sa. Po dedine sa „šialenou“ rýchlosťou popred stojacimi tankmi prehnala stará dodávka a z otvorených zadných dverí v prachových kúdoloch lietali výtlačky ešte necenzurovanej Pravdy. Síce iba s jednou stránkou, no o to vzácnejšou. A vtedy sa potvrdila aj stará pravda, že vo chvíľach najťažších sa humoru darí. Nad celou prednou stranou dominoval oznam: „Serjoža, idi damoj, Nataša ljubit Kolju. Bábuška“...
Chaos s tabuľami
Dozvedali sme sa stále ďalšie a ďalšie prejavy vzdoru. Všetky cestné tabule boli pootáčané tými najnemožnejšími smermi, že by ste ani do susedného mesta netrafili. Všetky názvy obcí zmizli alebo boli prenesené do iných miest. Vtedy o GPS nikto ani nechyroval, takže z toho sovietski vojaci mali úžasný guláš, a tak ako ani nevedeli, v ktorej krajine vlastne sú, tak na to nevedeli prísť ani so svojimi superpresnými vojenskými mapami.
No cesta vlakom domov na opačný koniec Československa bola zážitkom na celý život. Ešte ani po troch dňoch nechodilo viac ako päť vlakov denne a na každej stanici stáli celé hodiny. Keby som cestu nepoznal, netušil by som, cez aké mestá ideme. Ani jedna stanica nemala tabuľu s názvom mesta. No jeden nápis na galantskej stanici predsa bol a navždy sa mi vryl do pamäti.
„Biľak, neminie ťa kyjak,
keď dostaneš kyjakom,
nebudeš viac Biľakom!“
Čas potvrdil, že sme národ holubičí...
Autor: Miroslav Mojzeš
