Bola som dieťa, keď sme v roku 1968 boli na návšteve v Martine a otec s priateľmi do noci oslavoval svoju štyridsiatku. Myslím, že ani nešli spať, keď ich okolo druhej odvolali do kasární. Môj otec bol v tom čase podplukovník ČSĽA a pôsobil na Strojníckej fakulte SVŠT a náš hostiteľ bol majorom v martinských kasárňach. Pamätám sa, že som tomu nerozumela, ale plakala som, lebo dospelí vzrušene rozprávali, ženy plakali, bola som presvedčená, že je vojna... a nevedela som, či vlastne svojho otca ešte uvidím...
Môj otec bol inteligentný človek, ktorý sa v armáde ocitol možno tak trocha omylom. Bol najmladším z piatich detí a zatiaľ čo jeho bratia študovali na normálnych vysokých školách, on doštudoval na vojenskej škole, lebo rodičia sa po vojne ocitli vo finančnej núdzi a môj dedeček považoval vojenskú školu za čestné východisko, bol taká stará rakúsko-uhorská škola.
V tých dramatických časoch pred štyridsiatimi rokmi spáchal otcov brat v Prahe demonštratívnu samovraždu. A začalo sa prenasledovanie. Z otca sa stal oportunistický živel, musel odísť z armády a celé to prenasledovanie mu podlomilo zdravie. Zomrel, keď mal 57 rokov. Nedožil sa tej zmeny v 1989, to ma mrzí najviac.
Je pre mňa dosť nepochopiteľné počúvať názory niektorých ľudí, aké som zachytila v ankete na ČT a aj vo vysielaní Slovenského rozhlasu. Bolo to v tom zmysle, že by boli radi, keby sa to zopakovalo a Rusi znova prišli, lebo to, čo sa tu dnes deje, je horšie a hrôza a bla bla bla. Jeden takto reagujúci z Prahy bol zhruba v mojom veku, ostatní boli starší ľudia. A mňa chytá hrôza a nedokážem pochopiť. Ako si niekto môže takto nevážiť svoju slobodu?
Autor: Miloslava Hanzelová
