Hoci koncept moderného športu vznikol až v 19. storočí v Anglicku, dejiny športu začali už kdesi u Sumerov. Už v starovekej Mezopotámii nabodúdal lov charakter hier. Diváci sa prizerali akrobatickým skokom cez býka aj v starovekom Egypte či na Kréte, a to už okolo roku 1500 pred naším letopočtom. Jednu z prvých športových reportáži napísal vlastne Homér, ktorý v Iliade popisoval súbor záprahov, ktorý zorganizoval Achilles. Nijaké z týchto aktivít sa však nedali porovnať s antickými Olympijskými hrami, ktoré sa od roku 776 pred naším letopočtom uskutočňovali každé štyri roky.

Hry sú súčasťou našej genetickej výbavy, majú dôležitú úlohu pri rozvoji samotnej civilizácie. Ako to popisuje Roger Caillois v knihe Hry a ľudia, hry sú slobodnou, neproduktívnou aktivitou, ktorá má neisté výsledky. Podriaďujú sa istým pravidlám, zároveň neskrývajú, že sú ilúziou. Radosť spôsobujú už tým, že sú istým vybočením z každodenného života. Existuje veľa kategórií a prejavov hier, vrátane tých mimikrických, ktoré sa stali základom divadla. Športové zápolenie však môžeme najčastejšie zaraďovať do kategórie Agón, ktorá zahŕňa súťaže a zápasy s umelo vytvorenými "rovnakými šancami".

Hry na počesť bohov

"Náboženský charakter bol jednou z podmienok rozvoja starovekých Olympijských hier," tvrdí historik športu a pedagóg na FTVŠ UK František Seman. Súťažiť na počesť najvyššieho boha Dia bolo prestížnou záležitosťou, preto na Olympijské hry prišli veľmi radi aj tí Gréci, ktorí už nežili na území centrálneho Grécka, ale zachovali si stále vieru v grécky panteón. "O dôležitosti olympijských hier hovorí aj to, že olympiáda, teda obdobie štyroch rokov, sa stala v antickom Grécku všeobecnou časomierou," pripomína Seman. Dátum ich vzniku sa stal začiatkom gréckeho kalendára.

Kult tela či začiatky rekreačného športu?

Telesná výchova bola neoddeliteľnou súčasťou výchovy mužov už od útleho veku. O mladších sa starali tzv. paidotribés, teda akísi cvičitelia a o starších tzv. gymnastés, ktorí boli podobní súčasným trénerom. Gymnáziá, čiže telocvične, a palestry, teda miesta na výcvik zápasov, navštevovali Gréci aj v dospelosti, aby si zacvičili a stretli sa so známymi. Dnes by sme ich konanie označili za rekreačný šport.

Telu venovali Gréci celkovo mimoriadnu pozornosť. S opovrhnutím sa dívali na barbarov, ktorí mali nevycvičené a neopálené telá. Nahota bola pri cvičeniach i súťažiach v Grécku bežná, mala aj spoločenský aspekt - odlišovala Grékov od barbarov a otrokov, zároveň však istým spôsobom stierala majetkové rozdiely vo vnútri aténskej demokracie. Kultivované telá športovcov sa stali predmetmi početných sôch a malieb. Otroci, ktorým nebolo dovolené cvičiť, boli zobrazovaní oblečení. Napriek tomu podľa Semana existujú zmienky, že aj oni sa zaoberali cvičeniami, ktoré nevyžadovali náradie, ako sú zápasy, behy a skoky. Nie je vylúčené, že si aj otroci organizovali súťaže.

Slávna kalokagatia - etický a estetický harmonický ideál telesnej a duševnej krásy, ktorú Gréci pestovali, bola iste prvkom, ktorý podporil rozvoj športu v tomto období. Alebo aj obrátene, tento ideál bol sformulovaný podľa významu, ktorý v Grécku manifestácii telesnej zdatnosti mali. "Mať krásne telo i dušu, podobať sa bohom, ktorých dokonalé zobrazenia mali ľudia neustále pred očami, bolo nepochybne túžbou mnohých ľudí," hovorí Seman.

Rimania síce po Grékoch prevzali pasívnu starostlivosť o telo, už však nie aj ich zaujatie atletikou, ktorú považovali nanajvýš za prípravu na vojnu, aj to nie ideálnu. Celkom odmietali nahotu gréckych atlétov, vyzliekanie na verejnosti považovali za začiatok všetkého zla. Postupne sa však atletické súťaže presadili aj Ríme, už však len ako jedna z foriem zábavy.

Amatéri či profesionáli?

Účastníci starovekých Olympijských hier sa však najmä v období od tzv. zlatého veku hier, teda asi od polovice 5. storočia p. n. l. nemali inú prácu ako športový tréning, čiže za amatérov ich považovať nemôžeme. Platón sa vyjadril, že ten, kto stojí o víťazstvo pri Pýtických a Olympijských hrách, nemôže sa zaoberať nijakou inou prácou. Aj Pindaros vo svojich slávnych Olympijských ódach zložených na počesť víťazov uvádza, že na víťazstvo je potrebná ušľachtilosť, božská ochrana a schopnosť odolávať únave. "V dnešnom slovníku teda trénovanosť," dodáva Seman.

Staroveký doping

Ak víťazstvo v hrách niekto nedosiahol poctivo, musel za trest dať postaviť Diovi pokutové sochy. Dokladov o podvodoch ako podplatenie protivníka v zápasení však nebolo veľa. Antika nepoznala ani také prostriedky na zvýšenie športového výkonu, ktoré by sme dnes mohli nazvať dopingom. Existovali však určité postupy, ktorými si športovci pomáhali. Tí, čo chceli lepšie skákať, konzumovali kozie mäso, vrhači zase hovädzie, aby boli silnejší. Mäso však bolo povolené konzumovať až od 5. storočia, podľa starších prameňov bola konzumácia mäsa zakázaná, ba aj sankcionovaná.

Bojkot?

Staroveké Grécko nebolo nikdy politicky jednotné, mestské štáty navzájom medzi sebou viedli vojny. V čase Olympijských hier museli ísť spory nabok. Pred ich konaním sa rozišli po celom známom svete poslovia, ktorí oznámili "posvätný boží mier", tzv. ekecheiriu. Trvala tri mesiace pred a tri mesiace po hrách, čo bolo predpokladom toho, aby sa diváci i športovci mohli na ne dostať a následne sa z nich vrátiť. Ekecheiria zakazovala pod hrozbou trestu samotného Dia viesť akékoľvek vojny, ba dokonca aj popravovať zločincov. K bojkotu hier v antike, aj napriek politickým konfliktom, nedochádzalo. "Sparťania boli síce z Olympijských hier dvakrát vylúčení práve za za porušenie ekecheirie, ale nebojkotovali ich," hovorí František Seman. Pripomína, že bojkotovať Olympijské hry, ktoré sa konali na počesť boha Dia, nemohol žiadny bohabojný Grék, aj politici uznávali božský majestát a podriadili sa mu.

Ženy v Olympii

Účasť žien na hrách v staroveku je často diskutovanou témou, závery nemožno podľa Semana pokladať za jednoznačné. Nepriamo sa na Olympijských hrách mohli zúčastniť ženy vtedy, keď boli majiteľkami koní, ktoré súťažili na hipodróme. Cenu totiž nepreberal jazdec, ale majiteľ koňa.

Ženy sa však podľa všetkého nemohli zúčastniť na súťažiach ako diváci.

Jedinou výnimkou bola kňažka bohyne Demeter (podľa iných zdrojov bohyne Héry), ktorá mala v hľadisku starovekého olympijského štadióna vyhradné miesto na bielom oltári. Každá žena pristihnutá na Olympijských hrách mala byť podľa zákona zhodená zo strmej skaly. Podľa záznamov tento zákaz porušila len istá Fereniké, ktorá bola dcérou vynikajúceho športovca. Jej syn Peisirhodos sa mal zúčastniť na Olympijských hrách v boxe a Fereniké ho nechcela pustiť samého do Olympie, prezliekla sa teda do mužských šiat a prezentovala sa ako tréner. Po víťazstve zatúžila syna objať a pri preskakovaní ohrady vyšlo najavo, že je žena. Sudca ju však neodsúdil, pretože uznal obrovskú materinskú lásku k synovi a športové zásluhy jej otca a brata. Od tých čias však museli aj všetci tréneri prichádzať na preteky nahí.

Ženy, resp. dievčatá sa však pohybovým aktivitám venovali. Dôkazom sú rôzne sochy a reliéfy, kde sú znázornené aj ženské postavy pri pohybových činnostiach. Ženy sa mohli zúčastniť aj na pretekochna počesť bohyne Héry, ktoré sa nazývali Héraie.

Záhady hipodrómu

Výskumy antických Olympijských hier pokračujú aj naďalej. "Nemožno povedať, že by v poslednom čase došlo k nejakým prevratným objavom, ktoré by významne prispeli k nutnosti prepisu kníh o tejto problematike," myslí si Seman. Podľa neho totiž významné objavy pribudnú až potom, čo sa v blízkosti olympijského areálu v Olympii začnú robiť vykopávky na miestach, kde bol hipodróm, ktorý je ešte nepreskúmaný.

Staroveké olympijské hry

Prvé športové hry sa na miestne Olympie odohrávali zrejme už v 11. storočí p. n. l.

■ Prvé oficiálne však vyhlásil kráľ Ifitos z Elidy v roku 776 p. n. l. Mohli sa ich zúčastniť len slobodní Gréci - muži a konali sa každé štyri roky na počesť boha Dia počas augustového splnu. Najväčšiu slávu zažili v polovici 6. storočia p. n. l.

■ Hry trvali zvyčajne päť dní a súťažilo sa najprv len v behu, neskôr k nemu pridali skok do diaľky, hod diskom a oštepom a zápasenie. Neskôr pribudli preteky na vozoch ťahaných koňmi a zápasenie vo voľnom štýle.

■ Titul olympionika ovenčeného olivovým vencom víťaza v Olympii - to bola najvyššia pocta, akú mohol smrteľník dosiahnuť, podobné bolo len víťazstvo vojvodcu vo vojne. Ako to popisuje Zamarovský, olympionikom vychádzala v ústrety celá vláda, ulice sa pred nimi posýpali kvetmi, ľud sa na ich privítanie zhromažďoval, pričom jasot nemal konca kraja.

■ Víťazi dostali veniec z olivovníkových halúzok a v Olympii im vytesali sochu. Ak niektorý z nich vyhral trikrát, socha mohla stáť priamo v posvätnom okrsku. Nechýbala samozrejme bohatá hostina a po návrate domov ich spoluobčania zahrnuli úctou a rešpektom, ale napríklad aj takou praktickou výhodou, akou bolo stravovanie z verejných prostriedkov.

■ Neskôr sa na hrách mohli zúčastniť aj Rimania. Hry trvali do roku 394 n. l. Zrušil ich cisár Theodosios - bojoval proti pohanským kultom, a tak dal zbúrať aj olympijské chrámy.