ali jeho vlastnosti a gestá. Nakláňali hlavu nabok, pokašliavali, oddeľovali vety mnohoznačnými pauzami, držali si pri reči ruku pred ústami. Vyjadrovali sa občas zložito a milovali tajomné analógie, ktoré veľa naznačovali. Oppenheimer bol vášnivý fajčiar a vždy, keď niekoho videl, ako si chce zapáliť cigaretu či fajku, hneď sám vytiahol zapaľovač a stlačil ho. Ako napísal historik vedy Robert Jungk, v kaviarničkách vysokoškolských štvrtí Berkeley a Pasadeny kdekto už z diaľky spoznával Oppenheimerových žiakov podľa toho, že ako bábky na neviditeľných drôtikoch čochvíľa gestikulovali s benzínovými plamienkami medzi prstami. Okrem toho mnohí vyznávali aj Oppenheimerovu lásku k literatúre, Bachovi, Mozartovi, sláčikovým kvartetám, dobrému jedlu a liberálnej politike.

Jacob (Július) Robert Oppenheimer sa narodil 22. 4. 1904 v New Yorku v rodine nemeckého emigranta. Bol jedným z mimoriadne a všestranne nadaných Američanov, ktorým sa hovorilo opační Kolumbovia, lebo chodili z Ameriky do Európy. Vyštudoval Harvard, potom pracoval u skvelého experimentátora Rutherforda v britskom Cambridge, ako 23-ročný promoval s vyznamenaním v nemeckom Göttingene u slávneho matematika Maxa Borna, spolutvorcu kvantovej teórie. Keď sa po ďalších dvoch rokoch štúdií v holandskom Leydene a švajčiarskom Zürichu vrátil domov, bol už taký známy, že sa oň uchádzalo niekoľko veľkých univerzít. Po krátkom váhaní si vybral Kalifornskú univerzitu v Berkeley pri San Franciscu. Na otázku dekana, prečo sa rozhodol práve pre ňu, odpovedal: "Zahliadol som v univerzitnej knižnici zbierku francúzskej poézie

16. a 17. storočia, a bol som stratený." Na tejto univerzite spolu

ßs G. Volkoffom napísali prelomový článok o neutrónových hviezdach, v ktorom dokazovali možnosť existencie čiernych dier.

Počas druhej svetovej vojny viedol projekt Manhattan, pri ktorom úspešne spojil sily najlepších fyzikov v úsilí vyrobiť atómovú bombu skôr ako Nemecko. V roku 1954 ho vypočúvala Komisia pre atómovú energiu, aby zistila, či je pre krajinu bezpečnostným rizikom. Došla ku kladnému výsledku, a Oppenheimer sa naďalej nemohol zúčastňovať na jadrových výskumoch. Pri výsluchoch ho podporili prakticky všetci fyzici okrem E. Tellera, otca vodíkovej bomby. O desať rokov prezident Johnson Oppenheimera rehabilitoval, keď mu udelil prestížnu Cenu Enrica Fermiho, najvyššie americké ocenenie pre fyzika.

V rokoch 1947 až 1966 v Princetone viedol Ústav pokročilých štúdií, ktorý svojho času zriadili pre Einsteina. Zomrel na rakovinu

18. februára 1967.