Jeho život je históriou slovenskej populárnej hudby. Napísať, čím všetkým je Pavol Zelenay nie je jednoduché. Začínal ako hudobník, bol skladateľom, spoluformoval slovenskú hudobnú scénu ako organizátor, bol jedným z otcov Bratislavskej Lýry a aktívne stihol aj nástup počítačovej hudby v 80. rokoch. Je zostavovateľom gigantického zborníka Antológia slovenskej populárnej hudby.

Hovorí, že jeho domáce nahrávacie štúdio zapadá prachom, lebo v posledných rokoch je už len spisovateľom. Pavol Zelenay v tomto roku oslávil osemdesiatku a dostal cenu Aurel za celoživotné dielo. To však neznamená, že toto dielo je už uzavreté.Jeden mamin brat spieval v spevokole, druhý bol spisovateľ.

"Takže som asi niečo podedil," spomína Zelenay na svoje detské roky vo Veľkých Kostoľanoch. "Bývalisme, mali sme doma gramofón na kľuku. Mamin najmladší brat trávieval Vianoce u nás a vždy doniesol platne so šlágrami. Ja si dosť pamätám, lebo som sa narodil v roku 1928 a prvá slovenská platňa vyšla v roku 1934. Elektrina tam v tom čase ešte nebola zavedená, rádio sme mali na akumulátor a baterky. Asi v roku 1938 som po prvýkrát počul pesničku Rodný môj kraj, čo som veľmi vedome zaznamenal. To som mal desať rokov. Ešte predtým som sa musel učiť hrať na husliach. Vtedy som pochopil, prečo Poliaci hovoria husliam skrzypky. O pár rokov som počul, ako spolužiak hrá na akordeóne skladbu Saigon, ty prístav krásnych žien, kde ma čosi upútalo a uvedomil som si, že pod melódiou sú ešte všelijaké iné tóny, teda harmónia. To boli prvé dotyky. Učil som sa aj na klavíri, ale prestal som, lebo popri povinných cvičeniach som sa chcel učiť aj šlágre a učiteľka to odmietala. Nevedel som, prečo robí rozdiely a prečo nemôžem hrať to, čo chcem. To som mal asi štrnásť rokov."

Džez - strašiak fašistov aj komunistov

Pavol Zelenay zažil na vlastnej koži obdobie, o ktorom písal Josef Škvorecký v príbehoch saxofonistu Dannyho Smiřického. Nástup nových smerov u nás nekazila len nechápavá staršia generácia, ako to bolo na Západe, ale aj fašisti, pre ktorých bol džez podobne neprijateľný, ako pre komunistov. Pre jedných to bola "židovsko-negerská" hudba, pre druhých kapitalistická.

"K džezu k dixielandu som sa dostal ako osemnásťročný. Neskôr, keď som ako klarinetista a saxofonista hrával tanečnú hudbu v Tatra Revue, občas sme si zahrali aj, povedzme, džez. "V 50. rokoch nastal útlm populárnej hudby, ľudia sa zavreli do domácností a prestali chodiť von. Komunisti začali vyzývať ľudí, aby sa začali zabávať. V podnikoch sa hralo pomerne slobodne, pretože aj tie museli plniť plány a keby neprišli ľudia, tak by ich neplnili."

Socpop

Horšie to bolo s oficiálnou zábavnou hudbou. Funkcionári začali definovať, aký má byť "socialistický pop".

"Ždanov socialistickú hudbu definoval, že má byť obsahom socialistická a formou národná," hovorí Pavol Zelenay. "Česi to mali ľahké, lebo mali polku. My sme to národné nemali také jednoznačné, tak sa používali čardášové foxtroty, aj keď ich prvé kreácie pochádzajú pravdepodobne od Emmericha Kálmána. A k tomu texty v duchu novinových úvodníkov ako ,hej, chlapci premilí, my by sme vás ľúbili, keby ste nám traktorom rozorali lány' alebo ,ja pracujem v obuve, ty pracuješ v Zdroji, až obaja splníme plán, tak budeme svoji'.

Vynikajúci huslista Štefan Buga napísal málo pesničiek. Jedna z nich bola K šťastiu nám už nič nechýba práve v období nespravodlivých popráv ľudí označených za nepriateľov socializmu."

Staré, nové

Mladý človek spravidla nemá záujem venovať sa "zatuchnutej" histórii. K tomu sa prichádza v zrelšom veku. Ani Pavol Zelenay nebol výnimkou.

"Mojím dobrým priateľom bol nebohý skladateľ Ján Siváček. Keď nás prijímali do Zväzu skladateľov, Gejza Dusík povedal, že toto budú naši nasledovníci. Ja som sa cítil dotknutý. Nechcel som písať ako on, ale modernejšie swingové orchestrálky pre big band. Nezaujímali ma nejaké tangá. Ale po čase som dozrel a uvedomil som si, akou významnou tvorivou osobnosťou bol práve Dusík. Keď som ako vedúci redakcie populárnej hudby v rozhlase mohol rozhodovať o hudbe, myslel som vždy na to, že pri rádiách nesedí iba moja generácia."

Pavol Zelenay bol aj hľadačom talentov. "Bol som na festivale Oravské synkopy a počul som tam spievať Janu Kocianovú. Povedal som - príďte do rozhlasu. Nahrali sme dve veci a všetko bolo jasné. Jana Kostolányová začínala v Tatra Revue, predtým bola baletka. Ešte počas hrania v Tatra Revue som prešiel do Rozhlasu, už som bol šéf a viacerí speváci sa uchádzali o nahrávky, ale ju som musel osloviť, aby niečo naspievala. ,A myslíte, že by som mohla?' - spýtala sa. Nakoniec prišla, zaspievala a hneď bolo jasné, že je to charizmatická umelkyňa."

Povinné jazdy

V tom čase bol spevák málokedy aj skladateľom, to priniesla až rocková vlna. Populárna hudba fungovala tak, že pieseň vznikla v spolupráci dvojice skladateľ textár a spevák si buď vybral ich alebo opačne.

Pavol Zelenay je klasikom tejto éry, získal v tom čase veľmi prestížnu zlatú Bratislavskú lýru s Karolom Duchoňom v spolupráci s textárom Tiborom Grünnerom (Zem pamätá, 1974) a s Janou Kocianovou v spolupráci s Ľubošom Zemanom (Pár nôt, 1976).

"Keď som nastupoval do Rozhlasu, speváci sa mi sťažovali, že museli spievať pridelené pesničky. To je nezmysel. Požiadal som, aby speváci nahlásili piesne, s ktorými sa nestotožňujú a tie sa stiahli z vysielania."

Bigbít

Keď na scénu nastupovali mladíci s gitarami rokenroloví hudobníci a speváci, Pavol Zelenay bol už zrelý muž. "rokenrol sme vnímali ako druh primitívnej hudby, lebo swing sa vypracoval na vysokú úroveň a zrazu prišla hudba, ktorá pracovala s tromi akordmi a aj melódie boli jednoduché.

Po čase som však prišiel na to, že každý nový hudobný sloh v populárnej hudbe sa začína na relatívne nízkej úrovni z toho dôvodu, že sa inšpiruje jednoduchými prvkami ľudovej umeleckej tvorivosti. Až potom, ako sa muzikanti vzdelávajú a publikum rastie, sa dostáva vyššie.

Bigbítovej vlne som pomáhal, snažil som sa slovenskej hudbe vytvoriť priestor na uplatnenie napriek tomu, že to nebola moja krvná skupina. Bol som však poučený, ako som sa ja ako príslušník swingovej generácie nemohol uplatniť a nechcel som, aby to zažívali aj mladší hudobníci."

Príliš hlasno

V roku 1984 Zelenay prestal byť vedúcim redakcie v Rozhlase. "Nikdy som nebol straník a to bol oficiálny dôvod. Do rozhlasu sa navážali pravidelne, ale oficiálne ma nikdy neobvinili za nič. Pamätám si, že v Pravde ako oficiálnom periodiku komunistickej strany sa po roku 1970 objavil článok na štyri pokračovania pod titulkom Papagájové umenie. Pojednával o populárnej hudbe a inicioval to národný umelec, básnik Andrej Plávka. Ten sám kedysi písal texty k tangám, ktoré tiež nevznikli práve na Detve. A ešte sa tam objavili aj také veci, že vysielame príliš silno. Ja som v odpovedi vysvetlil, že vysielame podľa technických noriem a každý prijímač má niekoľko gombíkov a ak nájde ten správny, môže si ho zoslabiť alebo vypnúť. To sa, samozrejme, nemohlo zverejniť."

Po svojom odchode z funkcie sa Zelenay začal venovať počítačom, jednak databáze titulov a jednak aj programovaniu hudby.

"Kúpil som si syntezátor, vtedy to bola hriešne drahá vec, odvtedy som ich mal veľa. Málokto vie, že prvé nahrávky Beáty Dubasovej som programoval ja. Spolu s Paľom Danišovičom sme boli vlastne skupina Kamene," smeje sa skladateľ.

Antológia

Pavol Zelenay má za sebou obrovské dielo - Antológiu slovenskej populárnej hudby, ktorá mapuje prvých tridsať rokov jej existencie, od roku 1934 do roku 1963. Tento rok vyjde v druhom vydaní na desiatich CD v škatuli s obsiahlou knižkou, doteraz vychádzali jednotlivo. Práca na antológii trvala štyridsať rokov. Išlo o trpezlivú zberateľskú robotu, zhromažďovanie a prepis starých platní na pásy.

"Vypracoval som aj aproximatívnu diskografiu, zoznam všetkých slovenských nahrávok populárnej hudby na platniach do roku 1970 vrátane. Zoznam má vyše 220-tisíc znakov bez medzier."

A aby toho nebolo málo, Zelenay píše aj knihu, ktorá mapuje históriu slovenskej populárnej hudby až do roku 1970. Vyjde koncom roka a pracovný názov je Hudba, tanec, spev. "Môj život je vlastne takmer totožný s existenciou slovenskej populárnej hudby," hovorí autor. "Toto je výsledok. Cítil som to ako povinnosť, ak by som to neurobil ja, neurobil by to asi nikto iný, a to naozaj teraz nie je namyslenosť, ale fakt, lebo na to sa nijaký blázon nedá."