PEKING. Kazimír Verkin prešiel cieľom olympijských pretekov v chôdzi na 50 km a od únavy si ľahol na tartan Vtáčieho hniezda. Po chvíli sa vyzul, maratónky položil do deviatej dráhy a rukou naznačil, že je definitívne koniec. Bosý odkráčal do útrob štadióna, aby sa posledný raz v pozícii aktívneho športovca prezliekol.
„V posledných kilometroch som nad všetkým rozmýšľal. Definitívne končím. Záverečných pätnásť kilometrov som sa strašne vytrápil, nemám už chuť opäť to prežívať. Mám už svoj vek, aj keď by som sa ešte dokázal motivovať a trénovať. Všetci vravia, že mi to bude chýbať. Viem, budem si musieť nájsť aj iné športové hobby, budem lyžovať, hrať tenis. Športovať neprestanem do smrti, mám srdce väčšie, ako je u bežnej populácie, musím ho zaťažovať až do smrti. Olympiáda je fantastická vec, treba však aj niečo iné. Je to aj vec peňazí, ktoré už nechcem do toho dávať. Život je príliš krátky, chcem skúsiť niečo iné,“ hovoril unavený Verkin.
Na opustené maratónky už nemyslel. Kto chcel, mohol si ich zobrať. Tridsaťšesťročný Slovák sa na trati olympijskej päťdesiatky poriadne vytrápil, na rozdiel od ďalších dvanástich súperov však videl napokon aj cieľ. Takmer 90-tisíc ľudí na tribúnach olympijského štadióna ho privítalo veľkým aplauzom, i keď v cieli bol takmer o tri štvrte hodinu neskôr ako víťaz.
Nevedel, že je posledný
„Nechal som na trati srdce, dušu, všetko. Veľmi som sa tešil, že som dokráčal do hniezda. Netušil som, že som posledný. Keďže však išla so mnou motorka s kameramanom, vedel som, že som niekde na konci. V cieli som už bol napoly mŕtvy, zdvihol som ruky, poslal z posledných síl smerom na kameru bozky. Už som skutočne ani nevedel, kam kráčam. Vnímal som atmosféru, možno som zožal rovnaký potlesk ako víťaz. Je skvelé prísť do takéhoto kotla, nedá sa to s ničím porovnať. Je to výnimočné,“ opísal svoje pocity zverenec Martina Pupiša.
„Napokon som bol rád, že sa mi ako starému harcovníkovi podarilo rozložiť sily a prišiel som pri plnom vedomí na štadión. Slabšie typy by to asi pri zistení, že močia krv, vzdali. Tí, čo ma poznajú, vedia, že sa nevzdávam a bojujem až do konca. Mal som však obavy, či dôjdem až do cieľa,“ hovoril Verkin, ktorý už dvakrát počas kariéry zažil pocity totálneho kolapsu.
Ten mu hrozil aj tentoraz, nevedel, čo sa deje v jeho obličkách. „Človeku vtedy vypadnú farby, začne vidieť čiernobielo, potom sa stratí aj obraz, postupne pri chôdzi prestanete vnímať okolie a ste akoby v kóme. Musel som pri svojom výkone myslieť aj na to a rozložiť si sily, aby sa mi nič podobné opäť neprihodilo,“ vysvetľoval Verkin.
Človek si podľa neho pri päťdesiatke totálne odrovná organizmus. Do poriadku sa bude dávať možno mesiac - dva. Aj napriek problémom vzdať preteky nechcel, pud sebazáchovy sa síce objavil, ale on pokračoval ďalej.
„Nevzdal som to, došiel som do cieľa a ukázal, že viem bojovať. Pokojne som sa na to mohol vykašľať. Som však uletený a chcel som prísť do cieľa. Keď prídete na štadión a ľudia vám tlieskajú bez ohľadu na to, odkiaľ ste, cítite ten veľký pocit víťazstva nad sebou,“ hovorí Verkin.
Počas kariéry odpochodoval v tréningu a na súťažiach 65– až 70–tisíc kilometrov. Počítať ich prestal po 50 tisícoch. Rovnako nemá ani zrátané absolvované päťdesiatkilometrové preteky. Malo by to byť číslo niekde medzi 20 až 40.
Hľadá si zamestnanie
Od 1. apríla 2007 je nezamestnaný, prípravu v Nemecku, USA a Mexiku si financoval pomocou priateľov. V budúcnosti plánuje žiť s priateľkou v Nemecku neďaleko Kolína. Chce si tam nájsť prácu ako zdravotnícky záchranár, čo vyštudoval. Vzhľadom na aktívnu znalosť angličtiny, nemčiny, ruštiny a poľštiny by mohol pomýšľať aj na nejakú manažérsku pozíciu pre východný blok.
„Chcel by som týmto poprosiť kamarátov, známych i trénera, aby ma už nepokúšali s myšlienkou na návrat. Všetci vedia o mojej slabosti pre tento šport. Nemal by som problém znova začať. Pre moje dobro nech to nerobia. Bolo to krásne, mám fantastické spomienky a dlho z nich budem žiť,“ hodnotí po poslednom štarte kariéry Verkin, ktorý chôdzi zasvätil vyše 20 rokov svojho života.
V poslednom čase si v príprave pripadal ako kúzelník. Ako nezamestnaný nemal stály príjem. „Na Slovensku sa nikto o šport nestará. Ide to s ním dole vodou, a to nielen v atletike. Aj keď nie som na Slovensku, mám tam byt, dve krásne dcéry a musím platiť všetky účty. Nikoho nezaujíma, že idem na olympijské hry a mám s financovaním problém. Teraz prichádza rad na mňa, aby som začal zarábať, pracovať a žiť ako ostatní ľudia,“ dodal Verkin.
