BRATISLAVA. Dagmar Herrmannovú vníma verejnosť 40 rokov ako človeka, ktorý sa postavil proti obsadeniu krajiny vojskami Varšavskej zmluvy. Dvadsiateho prvého augusta 1968 čítala z budovy Československej televízie výzvy na odchod okupantov, až kým vysielanie nezastavili ruskí vojaci.
Po nástupe normalizácie vyhodili Herrmannovú z televízie aj z komunistickej strany. Dôvodom bolo, že po poskytnutí „internacionálnej pomoci ČSSR zo strany bratských krajín sa podieľala na vysielaní štvavých relácií“. Minulý týždeň pozval premiér Robert Fico Herrmannovú aj na stretnutie s osobnosťami roku 1968.
Agent Heda
Šesť rokov po okupácii podpísala Herrmannová spoluprácu s ŠtB. Vyplýva to z jej spisu, ktorý sprístupnil denníku SME Ústav pamäti národa (ÚPN). V apríli 1975 sa Herrmannová pod krycím menom Heda zaviazala, že sa bude stretávať s príslušníkmi ŠtB a „plniť si svoju občiansku povinnosť v súvislosti s činnosťou Alexandra Dubčeka“.
„Kandidátka uviedla, že si je vedomá, na akú službu sa podujala, chce dokázať, že sa nesklameme. V rozhovore bolo poukázané na to, že zo spolupráce jej vyplývajú určité výhody, ktoré iné osoby nemajú,“ napísal nadporučík Ján Novák. ŠtB umožnila Herrmannovej študovať jazyky a spolu s manželom mohla cestovať na Západ.
Spočiatku prebiehalo všetko hladko. Herrmannová napríklad podľa dokumentov ŠtB informovala, že Dubček píše listy s „nepravdivým obsahom, ktoré potom kapitalistické zahraničie zneužíva k nepriateľskej propagande proti našej republike“. ŠtB počítala, že ju využije aj na „morálnu kompromitáciu“ Alexandra Dubčeka. . „Mala som ho pozvať niekam do kaviarne, kde sme sa mali zblížiť a oni by nás pri tom odfotili. Nič také sa nestalo.“
Po troch rokoch ŠtB spoluprácu s Herrmannovou skončila. Podľa majora Imricha Velického sa nepodarilo „preklenúť citovú náklonnosť k Dubčekovi, ktorá jej bráni pri plnení náročných spravodajských úloh“.
Do roku 1978 poskytla Herrmannová 15 správ „nízkej spravodajskej hodnoty“. Týkali sa Dubčekovej rodiny. Raz mala byť za spoluprácu odmenená vecným darom. Herrmannová však tvrdí, že ŠtB nepovedala nič, čo by Dubčekovi uškodilo.
Agent Juran
Na Dubčeka bol podľa dokumentov, ktoré zverejnil ÚPN, nasadený aj známy sochár a jeho blízky priateľ Teodor Baník. S tajnou službou spolupracoval od roku 1980 pod krycím menom Juran. Mal zisťovať Dubčekove názory na situáciu v spoločnosti a „tlmiť“ jeho politické aktivity. Za spoluprácu s ŠtB mal dostať 5500 korún.
„Kategoricky sa ohradzujem proti označeniu agent ŠtB. Keď ma vyzvali, aby som podpísal spoluprácu, odmietol som,“ tvrdí Baník. S príslušníkmi ŠtB sa síce stretával, údajne však vždy s vedomím Dubčeka.
„Hovoril som im len veci, ktoré som konzultoval s Dubčekom. Preňho to bola príležitosť informovať o svojich názoroch najvyššie miesta v Prahe aj v Moskve. Takýmto spôsobom sa chcel brániť pred útokmi a tlakom, ktorý bol naňho vyvíjaný,“ hovorí Baník.
Peniaze vraj zobral len raz. „Bolo to niekedy po nástupe Gorbačova, keď aj eštebáci postupne menili svoje postoje. Prišli za mnou a v obálke mi ponúkli 500 korún. Zobral som ich, pretože som s nimi nechcel ísť do zbytočných konfliktov.“
ŠtB začala Dubčeka sledovať v roku 1970. V priebehu normalizácie získala pre spoluprácu deväť agentov z jeho okolia, ktorí jej len v roku 1978 poskytli 123 správ. Tajná polícia mala zmapovanú aj Dubčekovu korešpondenciu, takže k žiadnej významnej politickej aktivite sa až do roku 1989 neodhodlal.
„Myslím, že ŠtB sa podarilo Dubčeka takmer dokonale izolovať od opozičného prostredia v Bratislave. Jeho kontakty obmedzovala na Prahu, kde ho kontrolovala pomocou agenta s krycím menom Goral,“ hovorí Jerguš Sivoš z ÚPN. Spomínaným agentom bol Jozef Gajdoš, bývalý tajomník Alexandra Dubčeka.
Dubček bol opatrný
Dubček bol najmä v prvých rokoch normalizácie opatrný. „O politike sme najskôr vôbec nehovorili. Učil ma kosiť trávu, strihať hrozno a podobne,“ spomína jeho priateľ a bývalý poslanec Smeru Bohumil Hanzel, ktorý sa v roku 1972 oženil s Dubčekovou neterou.
„Keď sme sa chceli rozprávať o citlivých veciach, vybral miestnosť, ktorá nemala stenu so susedmi a na okno položil rádio. Alebo sme išli na záhradu, niekam von,“ hovorí Hanzel, ktorý v roku 1979 emigroval do Švédska.
Hanzel pripúšťa, že na Dubčeka mohli donášať aj jeho priatelia a známi. „Tomu tlaku nebolo jednoduché vzdorovať. Verím, že niektorí z nich, napríklad Vladimír Krajčí, s ŠtB spolupracovali. O Teodorovi Baníkovi naopak pochybujem.“
Podľa Jerguša Sivoša z ÚPN sa však našiel aj dokument, z ktorého vyplýva zámer ŠtB prekaziť Dubčekovo stretnutie s vtedajším talianskym ministrom zahraničných vecí Giuliom Andreottim, ktorý bol v roku 1985 na návšteve Bratislavy.
„ŠtB plánovala využiť agenta Jurana (Baníka) na vylákanie Dubčeka z Bratislavy. A Juran ho skutočne vozil autom mimo Bratislavy,“ pripomína Sivoš.
V električke aj v aute
Dubček zrejme o tom, že niektorí z jeho priateľov mu mohli aj škodiť, netušil. O sledovaní príslušníkmi ŠtB však vedel. Jednému raz povedal: „Keď ma dvaja sledujete v električke a ďalší v aute, nebolo by efektívnejšie, keby ste ma do práce vozili?“
Nasadení na Dubčeka:
Teodor Baník – Dubčekov priateľ, s ŠtB spolupracoval od roku 1980. Poslednú informáciu o Dubčekovi poskytol v auguste 1989. Za spoluprácu dostal odmeny vo výške 5500 korún.
František Barbírek – bývalý minister a člen komunistickej strany, s ŠtB spolupracoval od roku 1975. O Dubčekovi informoval ešte 29. novembra 1989. Za spoluprácu dostal odmeny vo výške 545 korún.
Jozef Gajdoš – bývalý tajomník Dubčeka, s ŠtB spolupracoval od roku 1975. Gajdoš informoval o Dubčekových kontaktoch s vylúčenými členmi strany v Prahe, pričom ho mal odhovárať od verejných vystúpení.
Štefan Gašparík – bývalý člen strany, s ŠtB spolupracoval od roku 1975. Gašparík bol okrem Dubčeka nasadený aj na bývalého ministra zahraničných vecí a signatára Charty 77 Jiřího Hájka.
Robert Harenčár – Dubčekov priateľ, s ŠtB spolupracoval od roku 1975. Aktívny bol najmä v roku 1989, keď o ňom podal desať správ. Za spoluprácu dostal takmer 7-tisíc
Dagmar Herrmannová – Dubčekova priateľka, s ŠtB spolupracovala od roku 1975. Za tri roky o ňom informovala 15-krát. Potom s ňou ukončili spoluprácu, pretože s jej správami neboli spokojní.
Vladimír Krajčí – Dubčekov príbuzný, s ŠtB spolupracoval od roku 1974. O Alexandrovi Dubčekovi informoval ešte 24. novembra 1989. Za spoluprácu dostal 9500 korún.
Emil Orlík – Dubčekov známy, s ŠtB spolupracoval od roku 1976. Jednou z jeho úloh bolo informovať o ľuďoch, ktorí navštevovali Dubčeka. Za spoluprácu dostal 6300 korún.
Bohumil Žila – Dubčekov kolega, s ŠtB spolupracoval od roku 1972. Žil a sledoval Dubčeka v Západoslovenských štátnych lesoch, kde vtedy pracoval. Za spoluprácu dostal 4300 korún.
Zdroj: ÚPN
Herrmannová: K spolupráci ma donútili
Bývalá hlásateľka DAGMAR HERRMANNOVÁ nepopiera, že sa stretávala s príslušníkmi ŠtB. Tvrdí však, že Dubčekovi tým nijako neublížila.
Prečo ste súhlasili so spoluprácou s ŠtB?
„Podpísala som záväzok mlčanlivosti.“
V tom vyhlásení ste sa zaviazali, že sa budete stretávať aj s príslušníkmi ŠtB a informovať ich o činnosti Alexandra Dubčeka.
„Dubčeka som informovala, že za mnou boli, všetko prebehlo s jeho vedomím. Boli sme rodinní priatelia, poznala som sa aj s jeho manželkou.“
Nemrzí vás, že ste podpísali?
„Jedného dňa prišli za mnou do práce dvaja civili, zobrali ma do auta a odviezli na Februárku (sídlo ŠtB v Bratislave – pozn. red.). Nasledoval krížový výsluch, bola som z toho úplne hotová. Vyhrážali sa, že deti vyhodia zo školy, že manžel bude mať problémy v práci. Nakoniec ma donútili podpísať tie dve vety. Chcela som ich oklamať, aby dali pokoj mojej rodine, pričom som vedela, že Dubčekovi nikdy neublížim.“
ŠtB počítala s tým, že vás využije aj k morálnej kompromitácii Dubčeka. Ako si to predstavovali?
„Chceli, aby som ho vyprovokovala k tomu, aby sa so mnou niekde stretol ako muž so ženou, a tým ho kompromitovala. Mala som ho pozvať niekam do kaviarne alebo do cukrárne, kde sme sa mali akože zblížiť a oni by nás pri tom odfotili. Samozrejme, že nič také sa nestalo. Dubček vedel, že idú aj po mne, hovorila som mu aj o tom pozvaní. Keď som bola u nich na návšteve, a on ma potom odprevádzal so psom domov, išli za nami drzo v aute. Vtedy mi povedal, aby som nejaký čas nechodila, pretože nechcel, aby mala z toho moja rodina nejaké problémy.“
Na prvom stretnutí s príslušníkmi ŠtB ste vraj odsúdili Dubčekove listy, ktoré písal na Západ, pričom ste sa mali vyjadriť, že je márnomyseľný a samoľúby, takže nemohol skončiť inak, ako skončil. Čo na to hovoríte?
„Toto vôbec nie sú moje slová.“
Podľa dokumentov vám ŠtB za informácie o Dubčekovi umožnila študovať jazyky a cestovať na Západ. Nebol aj toto motív, prečo ste to podpísali?
„Absolútne nie. Keby mi išlo o kariéru, tak to urobím už v čase, keď som musela odísť z televízie. Čo sa týka cestovania, manžel bol basketbalovým trénerom v Kuvajte, takže som občas vycestovala za ním. Nič menej ani nič viac.“
V jednom prípade vás mali odmeniť vecným darom. O čo išlo?
„Preboha, to určite nie. To si už môžu písať, čo chcú. Aj Paľko Dubček (syn Alexandra Dubčeka – pozn. red.) povedal, že takýmto veciam neverí, zastal sa napríklad Teodora Baníka.“
ŠtB ste podali 15 správ. Po troch rokoch však spoluprácu ukončila, pretože sa nepodarilo „preklenúť citovú náklonnosť k Dubčekovi“, ktorá vám vraj bránila pri „plnení spravodajských úloh“. Čo tým chceli povedať?
„Ukončili to, pretože to nemalo žiadny zmysel. Keďže som s Dubčekom tak ako mnohí sympatizovala, zrejme si mysleli, že som taká naivná, že sa im automaticky podvolím. Ja mám však svedomie úplne čisté. Nepovedala som im nič, čo by mu uškodilo. Myslíte si, že človek, ktorý sa nechá na hodinu vyhodiť z televízie, pretože nesúhlasí s okupáciou, by mohol niečo také urobiť priateľovi?“
|
|
