WASHINGTON. Senátor John McCain do svojej kancelárie v Senáte ráno 11. septembra 2001 meškal. Prišiel krátko po náraze prvého z lietadiel do Svetového obchodného centra. Meškanie rýchlo dobehol. „Sme vo vojne,“ zamrmlal pred svojimi ľuďmi v momente, keď zvuk stíhačiek rozrinčal okná a rozniesol paniku aj k jeho stolu.
Už o niekoľko hodín vietnamský veterán McCain na seba zobral novú rolu. Stal sa z neho hlavný advokát odvety proti al-Káide, ktorá mala siahať ďaleko za hranice Afganistanu. V následnom maratóne mediálnych vystúpení už vymenoval krátky zoznam krajín podporujúcich terorizmus. Nechýbal Irak, Irán ani Sýria.
„Čelíme systému, tú sieť musíme napadnúť,“ povedal ďalšie ráno v ABC News. „Nemyslím si, že ak zajtra dostaneme Usámu bin Ládina, hrozba okamžite zmizne,“ dodal tiež v CBS.
Za mesiac boli jeho priority narysované. „Je jasné, že Irak musí byť prvý,“ povedal pre CNN. Už 2. januára nasledujúci rok stál na lietadlovej lodi Theodore Roosevelt v Arabskom mori a jačal na námorníkov: „Ideme na Bagdad!“
Prvý volal po invázii do Iraku
Teraz, krátko pred formálnym potvrdením republikánskej nominácie na amerického prezidenta, môže odpoveď na 11. september predurčiť jeho rozhodnutia ako najvyššieho veliteľa armády. Jeho obdivovatelia kvitujú rýchle a jasné stanovisko. A chvália ho, že rovnakú rozhodnosť ukázal aj minulý týždeň, keď volal po treste pre Rusko za inváziu do Gruzínska.
Kritici naopak tvrdia, že emócie z 11. septembra mu zahmlili zrak a stala sa z neho bábka Bushovej administratívy.
„Má povahu bojového pilota: Ak vás niekto uštipne, útočíte,“ povedal o McCainovi generál vo výslužbe John H. Johns, jeho bývalý priateľ a podporovateľ, ktorý sa od neho odvrátil pre vojnu v Iraku.
„Jeho reakcia bola – ukážte mi niekoho, koho môžem trafiť.“ Či už pre ideologické dôvody, alebo pre inštinkt, McCain začal s kampaňou na inváziu do Iraku už šesť mesiacov pred Bielym domom.
Generácie vojakov
McCain vyrástol v rodine, ktorá posielala svojich synov do každej americkej vojny od roku 1776 a bežne diskutovala o medzinárodnej politike pri večeri.
Od detstva visel na príbehoch svojho otca admirála Johna S. McCaina Juniora, autora knihy Námorníctvo a sovietska hrozba, ktorá sa končila scénou pre neho dokonalým vyvážením síl: vojakom pochodujúcim cez ryžové pole s puškou na pleci.
„Ako povedal generál z občianskej vojny William Tecumseh Sherman – vojna je peklo a musíme ju vybojovať a až vtedy sa zastaví zabíjanie,“ priblížil rodinnú tradíciu McCainov mladší brat Joe.
Johna McCaina vojnovou skúsenosťou vyzbrojil Vietnam. Často sa vracia ku kritike administratívy Lyndona Johnsona za pauzu v bombardovaní, ktorá vojnu natiahla a chváli Richarda Nixona za návrat k útokom, ktorý mu zabezpečil aj cestu zo severovietnamského zajatia.
Ostrieľaný Vietnamom
A Vietnam dal McCainovi aj ďalšiu lekciu. Naučil ho, aká dôležitá pre vojenskú akciu je podpora z domu.
Roky stál proti vojenským intervenciám, napríklad v Libanone, na Haity a v Somálsku a spočiatku aj na Balkáne. Američania podľa jeho vtedajšieho názoru potrebovali za napadnutím inej krajiny vidieť jasný národný záujem.
Na konci 90. rokov, keď sa už pripravoval na prvý prezidentský súboj v roku 2000, prehodnotil svoj pohľad na americkú vojenskú prítomnosť za hranicami.
Masaker v Srebrenici v roku 1995, ktorému sa NATO iba prizeralo, spochybnil nielen dôveryhodnosť Aliancie, ale aj Washingtonu. McCain vtedy vzkriesil túžbu po naplnení postavenia Spojených štátov ako poslednej superveľmoci.
„Američania volia svojich lídrov, aby robili práve takéto rozhodnutia,“ povedal McCain o bombardovaní Bosny v roku 1995 a Srbska v roku 1999.
Nasledovala séria prejavov, v ktorých volal po „zametení s darebáckymi štátmi“. Karhal problémový Irak, Severnú Kóreu a Srbsko, ktoré označil za autokracie.
Bojovník z Washingtonu
John McCain strávil popoludnie 11. septembra v byte svojho mladého asistenta blízko Kapitolu. Chýbala tam káblová televízia, kuchyňa bola nevybavená a chodba pripomínala jeho niekdajšiu boxeristickú telocvičňu. Evakuovali ho z oficiálnej kancelárie, ale ďalej sa nepohol. Nevedel si predstaviť sám seba hoci iba na tom nesprávnom konci Pennsylvania Avenue.
„Na svete neexistuje dosť agentov, ktorí by ma v takomto okamihu udržali od Washingtonu a New Yorku,“ povedal svojim poradcom.
Autor: David D. Kirkpatrick New York Times
