Tohtoročný júl ste strávili na cestách, s manželkou aj s deťmi ste navštívili Indiu, Čínu, Nepál a Tibet. Ako bolo?
Tibet je úžasná krajina, boli sme druhá výprava, ktorá sa tam dostala od zrušenia tohtoročného zákazu, zavedeného kvôli nepokojom pred olympiádou, predbehli nás len Američania. Bežní Tibeťania vyzerajú ako Peruánci, viac pripomínajú vysokoandských indiánov, ako Číňanov. Sú veľmi usmievaví, prívetiví, samotná krajina pôsobí ako veľmi drahý kostýmový veľkofilm z 13. storočia. Problémom sú čínski vojaci, tí sú na každom rohu. Mne pripomínali doslova heydrichiádu, bola to čistá okupácia. V rohoch jednotlivých námestí majú slnečníky, pod nimi stoja dvaja Číňania v nenormálnom pozore, prehnutí ako takí pakovia.
Zaujímali sa aj o vás?
Fungovalo tam akési nepísané stanné právo, po ôsmej večer nám neodporúčali chodiť von. Vtedy sa Číňania menili na ťažkoodencov. Dali si čierne uniformy, nepriestrelné vesty, helmy, štíty... čosi strašné. Samotným Tibeťanom inak neubližovali, nám tiež nie, len nás odháňali, keď sme ich fotili alebo nakrúcali. V hoteli nám nevarili, lebo trištvrte osadenstva sedelo vo väzení. Po olympiáde im snáď ten režim trochu uvoľnia. Iná vec je, čo by nastalo, keby tam Číňania neboli, či by Tibeťania vôbec niečo mali. Sú síce veľmi slobodomyseľní, ale ich životnou náplňou je modlenie sa, nikto teda poriadne nevie, čím sa živia. Časť pasie jakov, časť niečo predáva, časť robí na poliach, ale ostatní... neviem. Obchody, cesty, železnicu - všetko spravili Číňania. Mníchov živia dedinčania, lebo tí fakt okrem modlenia nerobia nič. Aj trochu vyzerali ako takí lúzeri. (smiech) Ozaj, počuli ste už o nebeskom pohrebe?
Zatiaľ nie.
To je úžasná vec. Keď zomrie Tibeťan, je posadený na stoličku, a celá rodina sa okolo neho tri dni modlí. Keď už pozostatky začnú byť v dome - ako by som to slušne povedal - nevhodné, zabalia ho, a najlepší priateľ je povinný odpraviť ich do najbližšieho certifikovaného kláštora. Ten vykoná nebeský pohreb.
Dovezú ho tam, počká sa na brieždenie, a ide sa na to. Mŕtvolu položia na pohrebisko, certifikovaný mních ju naseká mačetou, nasype do nej ceptu, čo je nejaká jačmenná kaša, zapíska na píšťale, zhotovenej z kosti, v tej chvíli sa zletia supy, a mŕtvolu zožerú. Ostane len kostra, pätnásť mníchov pritom odrieka mantry, certifikovaný mních veľkým kladivom rozmláti kosti na prach, opäť zmieša s ceptou, zapíska druhýkrát, zbehnú sa psy, a z tela neostane absolútne nič. Nebeský pohreb sa to nazýva preto, lebo tieto rituály sa dejú vysoko v horách.
Spiaceho od mŕtveho spoznáte podľa múch
Videli ste to naživo?
Nie, prišli sme tam večer, ale akurát tam mali troch „čakateľov" opretých vedľa vreciek s ryžou. Vtedy sme už radšej nevečerali. (smiech) Obrad nie je možné vidieť, počuli sme, že keď sa ho niektorí cudzinci pokúšali nafotiť, hádzali po nich kamene a mačety, pár ich skončilo so zraneniami.
Aká je India?
Tá krajina je demokracia demokracií, teda jeden absolútny chaos. Každý žije, ako chce. Žijú aj spia na uliciach, spiaceho od mŕtveho spoznáte len podľa múch. (smiech) Chaos, bordel, India je proste jedno veľké kompostovisko.
Rieka Ganga smrdí?
Nie. Má vraj vysokú samočistiacu schopnosť. Plavili sme sa po nej, necítiť ju, ale prst by som v nej - vzhľadom na to, koľkí sa v nej umývajú - neomočil. Boli sme aj vo Varanasi, a predstavte si, čomu tí Indovia veria - keď vraj umrú v tomto meste, preskočia všetky levely reinkarnácie, a idú rovno do stavu nirvány. Každý bohatší Ind tam chce umrieť, na to slúži obrovský hospic, všetci tam len ležia, a čakajú, kedy umrú. Niektorým sa to nedarí, rozprávali nám o jednom dedkovi, ktorý sa snažil umrieť sedem rokov, potom odišiel do rodnej dediny a umrel hneď, ako dorazil. (smiech)
Indovia s ničím nie sú spokojní
Ako sa pochováva tam?
Hinduisti mŕtvoly spaľujú, popol sypú do Gangy. V tom by nebol problém, horšie je, že päť typov ľudí nespaľujú - tehotné ženy, deti, uštipnutých hadom, ľudí s leprou, piate si už nepamätám. Týchto hádžu do rieky len tak, čo sa mi nezdá dvakrát príjemné. Plávajúce mŕtvoly sme však nestretli.
Čo Nepál?
Najúžasnejšia krajina z hľadiska prírody a slobody. Ľudia sú tam „spratnejší" ako v Indii, je tam menší bordel, ani sa tak nerozkladá. India nemá krásnu prírodu, samá rovina, Nepál naopak.
Na akej úrovni sú ázijské služby?
Ako kde. Indovia sú problematickí, na všetkom chcú zarobiť, ale ich predstavy o tom, ako na to, sú naozaj divné. Recepčný v hoteli je vyššia kasta, čistý, inteligentný, na hlave má turban, nechce za všetko peniaze, ale „pokojský" na poschodí natŕča ruku za každú blbosť. Ich spôsob podnikania je nasledovný - idete s ruksakmi, vezme vám kľúč, máte pocit, že chce otvoriť dvere a figu - on vám len ukáže, že kľúč sa strká do kľúčovej dierky. A hneď na to zahlási: 10 rupií. Alebo - podá vám ruku, myslíte si, že sa to patrí, tak mu ju podáte tiež, on vám ju premasíruje, služba bola vykonaná a pýta rovnakú sumu.
Indovia nie sú s ničím spokojní. Dohodnete sa, že rikša vás odvezie za 40 rupií. Dáte mu 50 a on povie: „Nie starý, všetci ste boli takí strašne ťažkí, to mi musíte dať aspoň 80". Dáte mu teda tringelt a on vám ešte vynadá.
Vrchol bol pri jednej mešite - mali sme na sebe len krátke oblečenie, tak sme ostatných čakali vonku. Zrazu sa dovalil kŕdeľ detí a poďme ho - dajte nám papať, peniaze, čokoľvek. Doletel Ind s palicou, deti vyhnal, a natrčil ruku za to, že nám pomohol. Nepálci sú úplne iní, príjemní, ochotní, nepýtajú peniaze za každú blbosť.
V Keni nám padli sánky
Keď ste boli v Keni, údajne špeciálne pre vašu rodinu pripravili domorodci predstavenie. To sa ako podarilo?
Úžasný výlet, zohnala ho moja žena. Boli sme tam pri mori, potom na safari, a keď nás už more nudilo, všimli sme si „beachboyov", ktorí na pláži predávali všetko možné, pričom vykrikovali „máj best frend, aj hév veri gúd prajs for jú". Manželka sa jedného takého nevedela striasť, až sa jej spýtal, čo by teda chcela. Ona, že nech jej predá nejaký výlet. On, že dobre, pôjde sa do jeho rodnej dediny. Ona - koľko to stojí? On - 70 dolárov. Ona - toľko mi muž nedá. On - koľko ti dá? Ona - desať dolárov. Tak sme šli. (smiech) Prenajal ťukťuk, čo bol taký skúter s búdkou, do toho nás všetkých štyroch narval, doviezol do dediny a poukazoval, čo sa dalo.
Nakoniec nás vzal do školy, bolo tam asi 200 krásnych detí v uniformách. Keď tam príde niekto zo zahraničia, mámia od neho adresu, chcú, aby im poslal perá, ceruzky, zošity a podobne. Manželka sa s nimi dohodla, že im všetko pošleme, a za odmenu nám všetkých 200 detí spievalo a tancovalo asi dvadsať alebo tridsať minút. Padli nám sánky, bolo to neskutočné.
Aj ste im tie školské potreby poslali?
Samozrejme, veď to nebolo nič nákladné. Snáď im aj boli doručené, spätnú väzbu nemáme, ale poctivo sme to zabalili a poslali.
Otec "štopal" hydinu
Aké ste boli dieťa?
Pomerne poslušný jedináčik. Mal som skvelých rodičov, takže som vyrastal v atmosfére dôvery a kamarátstva, nikdy som ich nechcel sklamať. Nebol som ani zaujímavé dieťa, ani „lempl".
Kde pracovali rodičia?
Otec bol biochemik na SAV, „štopal" hydinu nejakými fyziologickými preparátmi, mama učila na škole.
Budúci herci bývajú často odmalička exhibicionisti. Boli ste aj vy?
Začal som s tým pomerne neskoro. Vždy si najskôr určím cieľ, potom dlho nič nerobím, a keď horí, začnem sa snažiť. Odmalička som recitoval, a dlho som mal mylný pocit, že ide o základný predpoklad herectva. Tak mi to vychádzalo z Nedeľnej chvíľky poézie v televízii - kto recituje, ten určite musí byť herec. Na gymnáziu som pochopil, že ak sa ním chcem stať, musím aj niečo robiť. Kamaráti ma vzali do Ludusu, tam som sa prvýkrát stretol so spôsobmi hereckej, scenáristickej, režijnej aj divadelnej tvorby.
Už vtedy sa rysovalo, že budete smerovať k bábkoherectvu?
Najskôr som šiel na prijímačky na klasické herectvo, bábkarom som nechcel byť, ale do ročníka k profesorovi Letkovi som sa jednoducho nedostal, čo bolo z jeho strany pomerne objektívne zhodnotenie. Už dávno som mu odpustil. (smiech) Kládol som si otázku, čo ďalej, nakoniec som skončil v bábkovom divadle v Banskej Bystrici.
Nemrzelo vás, že diváci sa nezabávajú priamo na vás, ale na bábkach?
Klasických bábkárov - marionetárov to asi neštvalo, tí sa vpredu na javisku ani necítili veľmi dobre. My sme však hrávali takzvané totálne divadlo, čiže bolo vidno aj nás, po dvoch rokoch ma to dokonca začalo baviť. Šiel som do Prahy na bábkovú katedru Divadelnej akadémie múzických umení, čo sa mi páčilo už kvôli umiestneniu - DAMU je vhodná na získanie kontaktov, v Prahe je tiež oveľa viac divadiel ako v Bratislave.
Čínski tajní vyzerali ako vystrihnutí z Februárky
Ako ste vnímali socializmus?
Nezaoberal som sa ním. Kapitalizmus som nepoznal, takže som to neriešil. V mladosti má človek iné starosti, musí si hľadať frajerky, chodiť na žúry a vandre, takže z tohto hľadiska hodnotím koniec sedemdesiatych a začiatok osemdesiatych rokov ako krásne obdobie. Tým, čo fičalo okolo, som sa nezapodieval, treba však povedať, že mne osobne socializmus nikdy neublížil. Jasné, že ten režim nebol správny, som človek kapitalizmu, ale klamal by som, keby som dnes robil zo seba disidenta. Ešte aj tým pionierom som sa stal, lebo som ním chcel byť. (smiech)
Straníkom ste už nechceli byť?
Nehrozilo. Vedel som, že do strany nikdy nepôjdem, hoci v divadle v Banskej Bystrici nás lanárili. Riaditeľ si zavolal troch z nás, jedna kočka mu povedala, že nemôže, lebo je katolíčka, kolega zase, že nemôže, lebo má otca policajta, ktorý bol v base. Ja som sa mu úprimne vyznal, že som prijatý na vysokú školu a ako sa na mňa budú pozerať spolužiaci, keď sa to dozvedia? Súhlasil teda, že do KSČ stačí vstúpiť až po škole. (smiech)
Na dovolenke v Číne sme však zažili reálny socializmus. Šli sme na Námestie nebeského pokoja, boli tam tamojší pionieri, všade viseli tie hrozné červené transparenty, ukazoval som to svojím deťom a hovoril - vidíte, takto to vyzeralo, keď mliečko stálo dve koruny. Buďte radi, že už nestojí, kúpime si ho aj za dvadsať, môžeme však chodiť kade tade a Číňanom sa posmievať. (smiech) Všimli sme si aj tajných, vyzerali ako vystrihnutí priamo z Februárky (bývalé sídlo ŠtB v Bratislave, pozn. autora), akurát mali šikmé oči.
Kto kradne zo štátneho, kradne aj z môjho
Ako beriete politiku dnes?
Som bežný konzument, orientujem sa v nej, pravidelne čítam Sme, občas Pravdu, bulvár má totiž radšej obrázky ako tie „vydrbané" písmenká, pričom ja som práve písmenkový typ. Som presvedčeným pravičiarom a liberálom. Nikomu to však nevnucujem, mne vlastne neprekáža ani ľavicová vláda. Teda - pokiaľ nekradne.
A keď kradne pravica?
To mi vadí tiež, lebo kto kradne zo štátneho, logicky kradne aj z môjho.
Prečo ste pravičiar?
Vyrastal som v pravicovom prostredí. Okrem toho si myslím, že ľavica je len prezlečená pravica, lebo za každou stranou je nejaká finančná skupina. A žiadna strana nemôže robiť inú politiku, než akú vyžaduje donor. Keď však robíte politiku priaznivú pre akékoľvek podnikateľské prostredie, robíte vlastne pravicovú politiku, akurát to maskujete. Pravicové princípy sú však zdravé pre ekonomiku, pre štát ako taký.
Nešťastnejší som bol za Mečiara
Takže ste pri výmene vlád v roku 2006 neboli práve nadšený.
Nebol, ale oveľa nešťastnejší som bol za Mečiara do roku 1998, lebo vtedy sa robili naozajstné „lumpáriny". Títo súčasní zatiaľ nikoho nezbalili do kufra a neodvliekli za hranice, nemajú na konte žiadneho Remiáša, akurát očarujú ľudí sociálnymi rečičkami. A to nie je politický hriech. Podľa mňa je prirodzené, ak po dvoch volebných obdobiach pravice budú dve obdobia ľavice. Nič sa nedeje, politiku beriem ako futbal. Viac ma teda vytáčali deväťdesiate roky, nevedeli sme, či sa vôbec dostaneme do EÚ a NATO. Rovnako, ako som Slovák, som totiž aj Európan. A vtedy bol vstup do Európy objektívne ohrozený. Otázkou zostáva, či štát vtedy dokonca nekryl kriminálne činy.
Ktoré im nikto nedokázal. Lexa vyhral na súdoch všetko, čo sa dalo, zvyšok je amnestovaný.
Gratulujem mu. (ironicky) Moja práca našťastie nezávisí od toho, či je na čele ten alebo onen. Kým sme v EÚ, v NATO, kým nikto neohrozuje zavedenie eura, je mi jedno, kto vládne.
Politici sú do istej miery vašimi kolegami, lebo to na nás hrajú.
To áno, ale oni sú veľmi zlí a slabí herci. (smiech)
Viete si vysvetliť, prečo politikovi, ktorý býva opitý a vulgárny, stúpajú preferencie v priamej úmere od hlúpostí, ktoré povie?
Viem - nejde o problém toho politika, ale ľudí, ktorí ho volia. Je to síce hrozné, za normálnych okolností by ten človek nemal byť tam, kde je, ale čo narobíme? Inde je to podobné - Haider sa vracia do politiky, Le Pen má tiež svojich podporovateľov, extrémisti sa teda nájdu v podstate všade. V takýchto ľuďoch sa niektorí voliči jednoducho vidia.
Váham, či voliť SDKÚ aj naďalej
Chodíte voliť?
Jasné, pravidelne.
Koho naposledy?
SDKÚ, hoci teraz váham, či ostať ich voličom aj naďalej. Dnešné preferencie ľavice totiž považujem aj za výsledok dezilúzie ľudí z pravice. Vpravo vlastne nie je koho voliť. Maďari sa preprofilovali, zradikalizovali, Pál Csáky neprináša sympatie, ako jeho predchodca, vôbec mi nepripadajú pre pravicu ako takú produktívni. Keby ostal šéfom Béla Bugár, možno volím SMK.
Ste veriaci?
Nie, stále som neveriaci.
Nový Čas si moju mozgovú mŕtvicu absolútne vymyslel
Podľa bulváru trpíte vysokým tlakom, dokonca ste vraj skončili v nemocnici s mozgovou príhodou. To však asi nemáte z politiky.
(smiech) Trpím vyšším tlakom, nie vysokým. Bulvár si tú porážku absolútne vymyslel. Stalo sa to tak, že som ležal na internom oddelení, lebo som bol na celkovom trojdňovom vyšetrení, na ktoré chodím približne každých päť rokov. Začal sa točiť seriál MAFstory, ktovie, odkiaľ získal bulvár informáciu, že som dostal mozgovú mŕtvicu. Do nemocnice prišiel novinár z Nového Času aj s fotografom, zazvonili na internom, vyšiel som von a oni, že „vraj máte mozgovú mŕtvicu". Hovorím im, že nemám, že im aj zapózujem, veď vidia, že ležím na internom a nie na neurológii. Oni, že dobre, a aj tak na druhý deň vyšlo, že mám mŕtvicu.
Vy ste im vyslovene povedali, že to nie je pravda, a oni to aj tak napísali?
Presne tak. Potom som sa s tým novinárom stretol, bolo to už v období, keď v Novom Čase nebol, a hovoril mi: „Vieš starý, ale keď raz Nový Čas dostane hlášku, že máš mozgovú príhodu, im to stačí. Nemôžem potom písať, že ju nemáš, to by ľudí nezaujalo." Nikdy som takú diagnózu nemal, po bulvárnom type publicity som netúžil, netúžim, ani nikdy nebudem.
Televízia na hercov z MAFstory nikdy nevyvíjala tlaky, aby niečo podhodili bulváru? Dorota Nvotová mi v rozhovore vravela, že keď nastúpila do hitparády v JOJ, povedali jej, že si má vymyslieť nejakú historku, ktorá sa zverejní, lebo to proste treba. Keď si to vymyslí sama, bude to jej príbeh, keď to spravia oni, môže s tým byť nespokojná.
Nie, nikdy. Dokonca si myslím, že terajšie vedenie PR a marketingu by nikdy nespravilo to, čo bývalý hovorca. Nemám síce úplne potvrdené, že to bol on, čo natrel bulváru moju údajnú porážku, odinakadiaľ to však nemohlo ísť. Dnes je to dokonca tak, že ak bulvár niečo chystá, dievčatá z príslušného oddelenia nám zavolajú a povedia to vopred.
Ani veľké divadlo si na seba nezarobí
Ako ste sa dostali do divadla GUnaGU?
Hrával v ňom Martin Vanek, veľmi sa mi to páčilo, tak som si povedal, že presne toto chcem robiť. Vanekovi som povedal, že ma tam musí dostať, a do pol roka som v ňom bol. (smiech)
Dnes je kultové. Vďaka čomu?
Dlhodobo sa v ňom pracovalo vo veľmi prirodzených amatérskych podmienkach, za tú prácu sme ani nechceli peniaze, šlo možno o stokoruny, každý však bol ochotný skúšať, koľko bolo treba, nikto nemal vedľajšie záujmy, bola tam teda chuť a snaha dopracovať sa k niečomu dobrému.
Zachytil som aj hlasy, že v GUnaGU skončili herci, ktorí mali problém uchytiť sa v činohre kamenných divadiel.
Je to pravda, veď posúďte sami - Oľga Belešová je novinárka, ale zároveň famózna herečka, Vanek bábkoherec, Mizera matematik, Vilo Klimáček bol pôvodne lekár, Pisár je softvérista. Až režisér Karol Vosátko začal sťahovať aj činohercov, nie každý sa však uchytil. Mali sme strašnú chuť niečo dokázať, Klimáček mal strašnú chuť niečo napísať, Vosátko zase strašnú chuť niečo režírovať. Tak z toho „béčkového" prostredia vzniklo niečo, na čo sa oplatilo chodiť. GUnaGU možno na Slovensku trochu alternovalo brnenské Divadlo na provázku - Polívka, Donutil a Zedníček začínali v podobných pomeroch ako my. Ľudia to potom vycítia, a ak sa vyberú dobré témy, funguje to. Do divadla sme tak pritiahli ľudí, ktorí doň obvykle nechodia.
Ako to bolo s financiami?
Vždy sa zháňali malé granty na konkrétnu inscenáciu.
Pravidelne vypredané predstavenia nedokážu zabezpečiť sebestačnosť?
Kdeže, divadlo na seba nedokáže zarobiť, nevedia to ani veľké divadlá. Jedine v prípade, že sú komerčné, čo je iná kategória - nám sa to teraz darí s tými tromi mafiánskymi predstaveniami, s ktorými cestujeme aj po Slovensku. Je to komerčné, takže si to na seba zarobí. Lenže v takom prípade je tak trochu v keli naša tvorivá sloboda, pretože sa musíme do istej miery prispôsobovať masovému vkusu.
Paťu Jarjabkovú STV zrušila miesto toho, aby jej pomohla
Keď ste s kolegom Vanekom začali robiť v Markíze program pre deti Kakao, nemali ste strach, že neuspejete v konkurencii Patrície Jarjabkovej na STV?
Nie, lebo Paťu zrušili už v prvý rok nášho fungovania, čo považujem za fatálnu chybu vtedajšieho vedenia STV. Paťa bola ohromná, lenže pracovala vo verejnoprávnej televízii, ktorá fungovala veľmi zle. Komerčná televízia ju jednoducho prebila. Navyše, my sme mali veľkú chuť tvoriť a veľký priestor, a keďže Markíza chcela konkurovať STV aj takýmito programami, nebol žiadny problém.
Prečo ste to dostali práve vy?
Lebo sme sa o to uchádzali. Behal som s tým námetom a presviedčal ľudí, že je to dobré a potrebné. Nakoniec som natrafil na Eriku Vincourekovú, ktorá hľadala práve toto. Nikto nechápal prečo, ale jednoducho si presadila, že na publicistike chce detský program a hotovo. Predtým som ju nepoznal, ale stretli sme sa, vyšlo to, a ostali sme, aj keď ju po kauze Gamatex v televízii „nezdržiavali".
Ako ste vnímali vtedajšiu STV pod vedením Igora Kubiša?
Zle. Tá televízia padala na hubu, lebo robila jeden zlý krok za druhým. Pritom Pati Jarjabkovej sa konkurovalo naozaj ťažko. Bola výborná, mala zavedený program, lenže reakciou STV nebolo to, aby ju nejako posilnili a pomohli jej, oni ju radšej zrušili. Zrazu nám úplne nepochopiteľne otvorili detský priestor, na ktorý sme z ničoho nič dostali viacročný monopol.
V Markíze nám zašpinili program, aj preto sme odišli
V Markíze ste boli v čase jej začiatkov, zažili ste aj revolúciu v nej pred voľbami 1998. Do detského vysielania Pavol Rusko zrejme nezasahoval, ale existovali nejaké tlaky?
Jasné, zasahovalo nám do toho obchodné oddelenie. Šlo o také aktivity, že Markíza predala reklamný priestor, vďaka čomu sa niektoré výrobky jednoducho museli objaviť na obrazovke.
Neprekážalo vám to?
Brali sme to ako zašpinenie nášho programu, robilo sa to raz skryto, raz otvorene, ale voči televíznej rade, ktorá na to dohliadala, si to musela obhajovať vrchnosť, my sme nemali šancu do toho zasahovať. Vyvíjali sme síce nejaký protitlak, ale moc sa to nedalo. Z tohto dôvodu sme po rokoch z Markízy aj odišli. Boli tam isté veci, ktoré sme už odmietali robiť, nechcem ich však bližšie komentovať. Im prekážalo aj to, že sme celú „kakaovskú" pozornosť strhli v podstate na seba, vychádzali nám knižky pre deti, CD s pesničkami, mali pocit, že je to viac o nás, ako o samotnej Markíze. Jeden z topmanažérov nám potom začal robiť vojnu, Paľo Rusko ho podporil, hoci nám dal najavo, že pravdu máme skôr my, takže sme nakoniec radšej prešli do STV. Ponúkla nám robiť až dva programy, nebolo o čom.
MAFstory nie je pokleslá zábava
Kto prišiel s myšlienkou, že divadelné predstavenie pretavíte do MAFstory na obrazovke?
Roman Humaj. Poškuľovali sme po tom, ale nikto z nás nevedel, ako na to. Humaj povedal, že to leží na zemi a treba to zodvihnúť, spravil pilotný diel, JOJ povedala, že to skúsi, a prešlo to. Potom sme začali hľadať spôsob, ako to robiť dlhodobo a dobre. Našťastie máme vynikajúceho dramaturga, rok hľadal správnu podobu, ale podarilo sa.
Kvalita scenárov však dosť kolísala.
To áno, aj preto sa vymenili viacerí autori. Zostali len tí, ktorí boli ochotní sa učiť, a ktorí si nemysleli, že všetko, čo napíšu, je dobré.
Čo sa muselo zmeniť?
Museli sme si uvedomiť, že to nie je „skeč šou", v ktorej treba každú minútu jeden fór. MAFstory potrebuje oblúk - scenár musí byť robený tak, aby sa v každom dieli dodržiavali vzťahy medzi postavami, niektoré veci sa musia ťahať cez viac dielov, a keď na to scenáristi prišli, začala tá úspešnejšia etapa.
Počuť však hlasy, že ide o komerčný seriál, podliezajúci vkus.
Dovolím si tvrdiť, že to komerčné nie je, nejde o žiadnu „pokleslú" zábavu, humor tam má svoje nezastupiteľné miesto, je solídny, na hereckých kolegoch sa niekedy smejem aj ja. Preto sme si aj vydobyli dobrú sledovanosť, hoci sme vysielaní v „off time".
Iná možnosť nie je, keďže pomaly každá druhá veta obsahuje slovo „kurva".
(smiech) Možno preto to ľudia majú tak radi. Má to iný základ, ako ostatné seriály, sú v ňom vybudované konkrétne vzťahy, príbehy ako také sú dobre spracované, v neposlednom rade láka divákov aj samotné prostredie mafie. To je o tom, ako keď si každý z nás doma občas predstavuje, či prezident v noci spáva v pyžame. MAFstory je tak trochu „dietlovčina".
Vďaka MAFstory nemusíme robiť dokladačov tovaru v Tescu
Kedysi ste boli zaškatuľkovaný ako moderátor programu pre deti, nebojíte sa, že teraz si vás budú mnohí stotožňovať s ťuťmákom Milankom, alias Krtekom?
Z postáv, čo tam sú, mám k zaškatuľkovaniu asi najďalej, sú tam aj výraznejšie postavy - napríklad teta Márgit, či Banán. Pri hraní schválne volím jemné a neagresívne výrazové prostriedky. K Milankovi sa to hodí. Všetci herci si charaktery postáv vyprofilovali sami, preto sa nám to hrá prirodzene.
Dialógy sú vždy pripravené vopred, alebo sa aj improvizuje?
V televízii sa to nedá kvôli technológii práce, také veci patria skôr do divadla alebo skečov, ktoré si vediete sám, prípadne s partnerom. Banánovi, teda Petrovi Batthyanymu, ktorý je rodený improvizátor, sa občas podarí uletieť, a je to také dobré, že sa to nevystrihne, ale bežné to nie je. Na pľaci musí byť všetko vopred jasné.
Dá sa postavou v takom seriáli spoľahlivo uživiť?
Dá, lebo to prináša aj iné džoby, napríklad firemné akcie. Vďaka tomu nemusíme robiť po večeroch dokladačov tovaru v Tescu. (smiech)
Koľko dní do mesiaca zaberie nakrúcanie štyroch častí?
Presne štyri dni, takže jeden diel sa musí zvládnuť za jeden deň. Taká je požiadavka televízie, je to o nákladoch. Aby ale neprišlo k omylu - pracujeme celý mesiac. Predstavenia, skúšky v divadle, všelijaké akcie kdekoľvek na Slovensku... Neverili by ste, ale sú mesiace, ktoré takmer celé presedíme v autách, lebo jazdíme za divákmi. O druhej nástup do auta, o devätnástej predstavenie trebárs v Lučenci, o jednej až druhej v noci návrat domov, o deviatej ráno na druhý deň skúška v divadle. A tak stále dookola. Ešteže existujú letné prázdniny. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Igor Adamec v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
