ný režisér, ale v tomto sa chcel so mnou poradiť,“ spomína Albert Marenčin. V tom čase Marenčin mu poradil, aby to nechal tak a v komentári vysvetlil, čo sa stalo: V ten deň vošli do Československa ruské vojská a obsadili ho.

Jakubisko počúvol a ešte k tomuto záberu pridal časť z čiernobieleho Žurnálu z Kremľa. Po vsuvke film pokračoval. V takejto podobe cestovali Zbehovia a pútnici po svete. „Vsuvka bola dôležitým klincom do našej rakvy,“ tvrdí Marenčin. V roku 1972 musel Kolibu opustiť a odskákal si to aj Jakubisko.

Neuskutočnená premiéra

Večer 21. augusta 1968 malo tiež byť spoločensky rušno v bratislavskom kine Slovan. Film Alaina Robbe-Grilleta Muž, ktorý luže tam mal absolvovať slávnostnú premiéru. Francúzskeho spisovateľa a filmára sem zavolal Albert Marenčin, lebo ho zaujal Grilletov scenár k filmu Vlani v Marienbade. Najskôr Robbe-Grillet váhal. Nebol si istý, či tu bude môcť slobodne tvoriť, no napokon prišiel.

Muž, ktorý luže bola podľa Marenčina prvá československá koprodukcia so Západom. Za kamerou stál Igor Lu­ther a zo slovenských herečiek si v ňom zahrala aj sedemnásťročná Zuzana Kocúriková. Neskôr si spomínala, ako bola úplne vedľa z Grilletovho štýlu vedenia hercov. Réžiu slovenského znenia mal na starosti Martin Hollý, ktorý obdivoval Grilletovu improvizáciu a prácu bez pevného scenára.

Slávnostná premiéra filmu sa 21. augusta nekonala. „A pravdepodobne ľudia mali vtedy úplne iné problémy ako chodiť do kina,“ hovorí Marenčin. No plagáty k Mužovi, ktorý luže poslúžili ako streetartové diela - ľudia k nim pripísali meno Brežnev.

Nová vlna so Slnkom v sieti

Albert Marenčin nastúpil na Kolibu v roku 1949, právom mu teda patrí úspech za výnimočné filmy, ktoré začala Koliba produkovať .

Šesťdesiate roky boli pre slovenskú kinematografiu najplodnejším obdobím. Hoci pojem nová vlna sa spomína s českými filmami (Miloš Forman, Věra Chytilová, Ivan Passer a ďalší), niektorí filmári a teoretici tvrdia, že to bol film Slnko v sieti Štefana Uhera z roku 1962, ktorý odštartoval novú vlnu. „Bola to pravda,“ tvrdí Marenčin. „Hovoril o niečom inom, neomieľal len tie politické, spoločenské, vážne budovateľské problémy. A pritom to nebol ani oddychový, ani únikový film.“

V šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov vzniklo na Kolibe okolo 30 filmov, „z toho 12 až 14 vynikajúcich, ktoré sa vošli do zlatého fondu slovenskej kinematografie“. Medzi nimi aj Panna zázračnica, Kristove roky, Muž, ktorý luže, Sladký čas Kalimagdory, Zbehovia a pútnici, Slávnosť v botanickej záhrade, 322, Vtáčkovia, siroty a blázni, Dovidenia v pekle, priatelia, Eden a potom.

Zlatý fond ako škoda

Albert Marenčin pôsobil na Kolibe 23 rokov. V roku 1972 ju musel opustiť. Vymenované filmy boli označené ako problémové. Marenčinovi nevyčítali detaily alebo konkrétnosti vo filmoch, jeho „zlýhanie“ sa zdôvodňovalo v štýle: „Vnášali ste do filmu oportunisticko-liberalistické názory a v takejto línii ste viedli svoju dramaturgickú prácu.“

Marenčin podľa nových úradníkov poškodil slovenský film. Tie najlepšie kinematografické diela zakázali a na dlhé roky ich uložili do trezoru. Investície do nich boli odrazu posudzované ako škoda. A za tú bol zodpovedný Marenčin. „Vyčíslili to na 25 miliónov. Nakoniec som mohol byť vlastne rád, že ma nezavreli.“

Horšie ako zlý film

Traja slovenskí režiséri vyštudovaní na FAMU – Dušan Hanák, Elo Havetta a Juraj Jakubisko boli práve v čase, keď vojská Varšavskej zmluvy prúdili našou krajinou, plní síl, nápadov, tvorivosti, hovorilo sa o explózii talentov v Bratislave. No 21. august 1968 a následná Husákova normalizácia nebol zlý film. Bola to realita, ktorá si zobrala svoje filmové obete.

„Bojím sa, že o chvíľu už budeme chodiť na schvaľovanie scenárov,“ povedal Elo Havetta v rozhovore s Antonínom J. Liehmom na Kolibe v júni 1969. Z Koliby musel odísť. „Ani neviem, prečo. Veď v Slávnosti v botanickej záhrade nie je nič protištátne ani protisocialistické. Prepustenie z Koliby bolo príčinou jeho smrti,“ tvrdí Marenčin.

Dušan Hanák začal nakrúcať dlhometrážne filmy až po okupácii. Ešte v roku 1972 spravil nádherné portréty ľudí žijúcich na okraji civilizácie Obrazy starého sveta. No to už prišli cenzúrne výhrady pre takzvanú estetiku škaredosti a film skončil v trezore.

Fantazijného Juraja Jakubiska premiestnili k dokumentárnemu filmu – pri zobrazovaní stavby ropovodu boli jeho metaforické a symbolické tendencie ľahšie ustrážiteľné. Ďalší z režisérov Stanislav Barabáš emigroval ešte v septembri 1968.