KOŠICE. Nekonečná vojenská kolóna víri prach na Námestí osloboditeľov v Košiciach. Miestni sa snažia vytvoriť živú barikádu a zastaviť okupantov. Muža s prestrelenou hlavou podopretou o obrubník chodníka nakladá do osobného auta niekoľko párov rúk.
Dav sa vrhá na spojovací voz, prevracia ho na bok. O chvíľu sa z neho valia kúdoly dymu. Z neďalekého staveniska hotela Slovan hádžu na pancierové vozidlá tehly a kamene. Opodiaľ zastane tank s červenou hviezdou.
V košickej nemocnici chirurgovia vyberajú z tiel ruské projektily. Na pamätník sovietskych vojakov, ktorí padli v januári 1945 pri oslobodzovaní mesta, ktosi prilepil narýchlo vyrobený plagát s odkazom: „Ruskí agresori von!!! Nechceme druhý Vietnam.“
Okupanti zastrelili sedem Košičanov a nemeckého turistu, dvadsaťosem ľudí ťažko zranili. Dianie v meste nasnímali kameramani košického štúdia ČST. Dokument Návraty, v ktorom zábery použili, včera po polnoci odvysielala Slovenská televízia.
ŠtB v akcii
Produkčný spravodajstva Oldo Novák mal 21. augusta 1968 službu. Keď rádio oznámilo, že Československo napadli vojská Varšavskej zmluvy, pozháňal všetkých kameramanov a asistentov, a rozoslal ich do celého kraja. „Našťastie, mali sme v rezerve filmovú surovinu. Každý dostal minimálne jeden kotúčik. Točili všetci, čo vedeli držať kameru v ruke.“
V štúdiu postupne filmy vyvolávali a ešte v ten večer ich začali aj strihať a pripravovať dokument do vysielania.
„Zrazu zazvonil telefón. Ozval sa neznámy muž. Upozornil ma, že na druhý deň si ľudia z ŠtB prídu po materiály, ktoré sme natočili. S riaditeľom štúdia je vraj dohodnuté, že všetko musíme odovzdať. A zložil,“ hovorí Novák. „Dodnes neviem, kto to bol. Keď bol dokument v roku 1990 na svete, znovu sa ozval. Dobrá práca, vidím, že sa vám filmy podarilo zachrániť.“
Na druhý deň predpoludním riaditeľ odovzdal originál štátnej bezpečnosti. „Nikdy sme ho naspäť nedostali.“
Z laboratória na povalu
V noci začal Novák so šéfom laboratória vyrábať kópie. „Čím viac ľudí by o tom vedelo, tým by bolo väčšie riziko, že sa to prezradí. Televízia bola prešpikovaná nomenklatúrnymi kádrami a eštébakmi. Neveril som nikomu. Ani najbližším spolupracovníkom.“
Ráno kópie odniesol domov, ale ani tam neboli v bezpečí. ŠtB nasadila na Olda jedného z kolegov. „Keby sa prezradilo, že existujú kópie, okamžite by išli po ľuďoch, ktorí s materiálom manipulovali. Manželka mala z toho ťažkú hlavu. Bál som sa, nechcel som dostať rodinu do problémov,“ priznáva.
Jeden kotúč so zostrihaným dokumentom dal známemu svojho priateľa a kolegu Ivana Pašku, ktorý v ten deň odchádzal do USA. Šesť ďalších zabalil do igelitu a plechoviek. Požiadal blízkeho spolupracovníka Dušana Klingera, aby ich ukryl.
Vzácne dokumenty odniesol Klinger k svojim starým rodičom do Nižného Hrabovca. „Plechovky sme ukryli na povale. So starou mamou sme ich ešte obalili a zasypali orechmi,“ spomína.
Za komínom ležali filmy 21 rokov. Po nežnej revolúcii v roku 1990 z nich vyrobili dokument Návraty. Klinger, ktorého po roku 1968 vyhodili z televízie, bol spoluautorom scenára.
Najtvrdší komunisti v košickej televízii sa chceli filmom očistiť. „Režírovať ho chcel dokonca šéf komisie, ktorá preverovala ľudí po šesťdesiatom ôsmom,“ usmieva sa Novák.
Brežnev penil
V dokumente použili aj zábery, ktoré obleteli svet. Na stretnutí Leonida Iľjiča Brežneva a Alexandra Dubčeka v Čiernej nad Tisou, ktoré predchádzalo invázii, ich tajne natočil kameraman Laco Šidelský.
Summit naplánovaný na 29. júla 2008 mal byť utajený. Ešte v ten večer však z neho odvysielali šot československá i rakúska televízia.
Zachmúrený Brežnev vystupuje z vlaku, Dubčekovi a ďalším členom delegácie chladne podáva ruku. Len prezidenta Ludvíka Svobodu trikrát vybozkáva. Potom odchádza s Dubčekom do blízkeho kultúrneho domu. Dubček mu tam čosi nástojčivo vykladá, Brežnev sa naňho ani nepozrie.
„Brežnev penil. Dubčekovi vraj povedal: Saša, sľúbil si, že nič zo stretnutia sa nebude vysielať. Tvrdíš, že všetko máte pevne v rukách. A novinári si tu robia, čo len chcú,“ hovorí Šidelský.
S kamerou pod sakom
Deň pred stretnutím zvolali v košickom štúdiu televízie poradu v úzkom kruhu. „Kolega Jožko Gonda nám vysvetlil, že ideme točiť jednu mimoriadnu vec do Čiernej. Odporučil nám, aby sme o stretnutí nehovorili ani doma,“ spomína Šidelský.
S Novákom, redaktormi Gondom a Lacom Bazovským a šoférom Lacom Hausom sa ubytovali v Kráľovskom Chlmci. Do Čiernej sa vybrali v noci, aby na mieste boli skôr než kordóny policajtov a tajných. Zastavili sa v Bieli a odtiaľ išli pešo.
Šidelský si zobral šestnásťmilimetrovú kameru na pružinový pohon, lebo sa dala ľahko ukryť pod sako.
V Černej nad Tisou mal dobré kontakty. „Vedeli sme, že vlak so sovietskou delegáciou má prísť na prvú koľaj a stretnutie bude v železničnom klube. Colníci nám poskytli miestnosť so zamrežovanými oknami, ale s výhľadom na obe strany – na perón i na klub.“
„Dodnes neviem, aká tam bola atmosféra. Stará paillardka dokázala na jedno natiahnutie pružiny nasnímať šestnásťsekundový záber. Mal som dilemu, čo a ako natočím, aby som neprepásol rozhodujúce okamihy.“
Kotúčik filmu s dvaapolminútovým šotom po Novákovi poslal do Košíc. Ďalšie televízne štáby a novinári sa dostali do Čiernej až na druhý deň.
Komunizmus s maskou
„Stretnutie v Čiernej bolo len formálnou záležitosťou. Brežnev bol podľa mňa už dávno rozhodnutý a pripravený zaútočiť na Československo. Čakal len na zámienku. Rovnako ako Rusi teraz čakali na zámienku v Gruzínsku,“ myslí si Novák.
„Išlo síce občas o držku. Ale počas celej mojej kariéry jedine vtedy som mal pár mesiacov výborný pocit, že naša televízia je naozaj verejnoprávna,“ hovorí Sidelský.
Čo pre nich dnes znamená obrodný proces a jeho potlačenie? „Nebyť intervencie, možno by komunisti trošilinku popustili uzdu, tak ako Kádár v Maďarsku. Možno by mohli u nás už vtedy fungovať drobní živnostníci, ľudia by mali väčší pocit slobody. Ale to všetko je len prikrývka na tvrdý komunizmus. Komunizmus s ľudskou tvárou nejestvuje,“ myslí si Šidelský.
|
|
|
|
