Spravodajstvo v rozhlase pred štyridsiatimi rokmi počúvala celá krajina. Ilegálne ho vysielaliz mnohých miest.
Rozhlas vysielal počas okupácie aj vo veľmi zložitých podmienkach. Nie všetci mali vtedy doma televízor, ľudia chodili s tranzistorom pri uchu aj po ulici. Rozhlas sídlil vo viacerých budovách. Sovietska armáda najprv podvečer 21. augusta obsadila budovu na Zochovej ulici a na druhý deňna Leninovom námestí.
Sťahovanie do ilegality
V prvý deň okupácie preberala stanica Bratislava pražské vysielanie, píše Imrich Jenča z katedry žurnalistiky. Dve hodiny po polnoci sa vo vysielaní objavila produbčekovská výzva k vstupu vojsk, na príkaz vtedajšieho riaditeľa Ústrednej správy spojov Karla Hoffmanna ju však prerušili.
Nadránom vysielanie obnovili, začali sa objavovať výzvy proti vstupu vojsk. Medzi nimi aj riaditeľa rozhlasu Andreja Sarvaša. Vysielanie nezastavil, postavil sa aj proti príkazom zhora a vyhrážkam. Až sovietski vojaci zastavili vysielanie aj v regionálnych štúdiách. Až na Banskú Bystricu.
Šifrované správy
Potom fungovalo už len ilegálne protiokupačné vysielanie. To v Bratislave organizoval Ladislav Košťa, manžel televíznej hlásateľky. Ako vedúci pracovník Slovenskej akadémie vied sa k tomu dostal náhodou na stretnutí bratislavských delegátov pripravujúcich mimoriadny zjazd strany. Tam prišiel aj Sarvaš a oznámil, že vojská obsadili rozhlas. S nápadom, ako spustiť vysielanie, prišli ľudia z armády a letiska civilnej obrany.
„Po rozhovore so Sarvašom ma poverili, aby som to koordinoval,“ spomína Košťa. K vysielaniu sa hneď pridávali ďalší. Veľkú úlohu zohrali technici, ktorým sa z obsadenej budovy na Zochovej podarilo vyniesť techniku. „Aby sme zabezpečili spravodajstvo, tak som šifroval niektoré správy, ktoré cez spojky rôznych našich priateľov, kolegov, hercov išli na vysielacie miesta.“
Hlas znel aj z kláštora
Prvým náhradným vysielacím pracoviskom bol františkánsky kláštor oproti budove rozhlasu na Zochovej. Nasledovali ďalšie, najvhodnejšie bolo odľahlé miesto v bratislavských vinohradoch medzi stromami. Hoci Sovieti zameriavali vysielač a dokonca aj krúžili nad úkrytom, vysielanie nezastavili, rovnako ani vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS Ondrej Grieš. Vysielanie zabezpečoval okrem technikov tím moderátorov a jediný ženský hlas, Jarmila Košťová. „Ľudia nás veľmi počúvali. Vyzývali sme na pokoj, aby nedochádzalo ku krviprelievaniu. Sovietom to nevyhovovalo, oni chceli, aby tu tá kontrarevolúcia bola.“
Rozhlasové spravodajstvo riadil Štefan Horský a Ján Vigaš. Príspevky pripravovali redaktori doma. Väčšina z nich ani netušila, odkiaľ sa vysielala. Príspevky do vysielania putovali cez sieť spojok. Materiály si takto odovzdávali napríklad herečka Viera Strnisková, Mikuláš Huba, športový komentátor Gabo Zelenay. O tom, odkiaľ sa vysielalo, vedel len úzky okruh ľudí. „Chceli nás zlikvidovať. Strach sme nepociťovali. Hoci dodatočne sme si uvedomili, že keby nás boli odhalili, bolo by to katastrofálne pre nás všetkých,“ hovorí Košťová.
Jej manžel na augustovú činnosť onedlho doplatil. Musel odísť zo SAV a potom robil referenta v Kerametele, v rudných baniach a magnezitových závodoch. Po revolúcii v roku 1989 bol prvým ministrom spravodlivosti.
