„Milí spoluobčania, milí priatelia! Budova, z ktorej vysielame, je obklopená tankami okupačných vojsk piatich krajín. Kým to však bude možné, budeme vás stále informovať, budeme s vami v kontakte.“ Je 21. august 1968 a hlásateľka Dana Hermannová sa takto prihovára zo štúdia Československej televízie v Bratislave. Oficiálne vysielanie nemalo dlhé trvanie.
Strategickou úlohou sovietskych vojsk bolo obsadiť vtedajšie dôležité médiá - rozhlas a televíziu. Poučenie z krízového vývoja potom uvádzalo, že „televízia bola semeniskom kontrarevolúcie“.
Ponáhľali sa ich vypnúť
Krátko na to, čo prekročili vojská naše hranice, zamierili k budovám televízie a rozhlasu, aby zastavili slobodné vysielanie. Vojaci obsadzovali vysielacie štúdia a prítomných vyhadzovali so samopalmi v rukách, v rozhlase roztrieľali vysielacie zariadenie.
V tom čase STV sídlila na Námestí SNP, v súčasnosti tam sedí ministerstvo kultúry. Do pamäti divákov sa zapísali najmä dve moderátorky ilegálneho vysielania - Jarmila Košťová a Dana Hermannová. Košťová si na všetky tie udalosti pamätá, ako keby sa stali len nedávno. „Keď som sa ráno o piatej zobudila, zistila som, že v uliciach sú tanky, tak som šla ihneď do televízie. Poprepletala som sa pomedzi tanky, na Námestí SNP ich už bolo plno, ale budova bola prístupná,“ hovorí v rozhovore pre SME bývalá hlásateľka Košťová.
Budova už bola obsadená. „Vysielacie štúdio bolo v suteréne, tak aj tri hodiny po obsadení budovy sa vysielalo protiokupačné spravodajstvo. Sovieti o tom vôbec nevedeli, hoci boli po celej budove.“ Po pár hodinách ich tam však našli a samopalmi vyhnali von.
Oficiálne vysielanie z budovy televízie sa až do skončenia augustových dní odmlčalo.
Príspevok z paneláka
V televízii sa však našli viacerí, ktorí chceli prinášať slobodné vysielanie. Technici zorganizovali náhradné vysielanie. V tom čase to nebolo jednoduché, televízia potrebovala veľký prenosový voz, ktorý nebolo ľahké ukrývať. Napriek tomu sa podarilo zabezpečiť niekoľko dní vysielanie na dve-tri hodiny denne.
Vysielalo sa vždy z iného miesta, divákom sa prihovárali dve moderátorky Košťová a Hermannová. „Pamätám si, že som raz vysielala v Ružinove z jedného nedostavaného výškového paneláka, kde asi na desiate poschodie museli vyniesť tú nekonečne ťažkú štúdiovú kameru.“ Ale ľudia to robili spontánne, hnali ich urazenosť a vzdor. Mnohí redaktori chystali potajomky príspevky, ktoré mapovali aktuálnu situáciu.
Príspevky boli z rôznych oblastí - spravodajstvo, príhovory známych ľudí kultúra, no moderátorky podobne ako v rozhlase, vyzývali ľudí na pokoj. „Informovali sme občanov, kde sa kto nachádza, kde sú naši politickí predstavitelia. Ale aj kde sa pohybujú isté autá, ktoré znamenali nebezpečenstvo.“ Takéto provizórne vysielanie vydržalo niekoľko dní. Televízia začala normálne vysielať až po príchode slovenskej politickej reprezentácie z Moskvy.
„Rok 1969 bol rozpačitý,“ spomína si Košťová. Po ňom prišiel rok normalizácie a s ním aj nové vedenie a čistky. Väčšina tých, ktorí sa podieľali na augustovom vysielaní, musela z televízie odísť.
„Dvadsať rokov som sa nemohla nikde objaviť, nesmel zaznieť nikde môj hlas. Dovolili mi len, aby som si privyrobila v reklamnom podniku Erpo, jedinom na Slovensku, nahovorila som reklamné šoty. No v televízii povedali, že môj hlas nemôže vo vysielaní zaznieť, tak to prekomentovali,“ spomína Košťová. Film, ktorý nakrútila na Barrandove, šiel do trezoru. Do STV sa vrátila až v roku 1990, moderovala reláciu Tváre a postoje či Koncert bez opony.
Košická televízia
Vedúcim redakcie košického televízneho štúdia bol počas augustových dní Jozef Mríz. Sformovali päť televíznych štábov a v rôznych častiach mesta ňnakrúcali udalosti dňa.
„Bol som s kameramanom na Námestí osloboditeľov, oproti novostavbe hotela Slovan. Nakrúcali sme nekonečný prúd valiacich sa tankov a vojenských vozidiel, robil som rozhovory s Košičanmi, ale i so sovietskymi vojakmi. Pribehol som k okienku vojenského auta a vodiča som sa spýtal: Čo tu robíte?! On zdesene odpovedal otázkou: Kde sme?“ spomínal si na udalosti v rozhovore pred niekoľkými rokmi pre Košický korzár. V priebehu dňa sovietski vojaci obsadili aj košické televízne štúdio. Všetky nakrútené zábery sa pod krycím menom Lastovička spracovali a roky sa aj uchovali. Vysielať sa mohli až po novembri 1989.
Mnoho materiálov z vtedajšieho vysielania však zničili, no najmä v čase normalizácie použili ako dôkazy na perzekúciu. Z augustových dní v Bratislave vznikol dokument Čierne dni dokumentaristu Ladislava Kúdelku zachytávajúci aj protiokupačné vysielanie. „Bolo to potom použité proti nám ako dôkaz na to, aby nás vyradili z verejného života,“ spomína Košťová.
 Tanky na Námestí SNP v Bratislave , tesne pred budovou televízie. REPROFOTO SME – OLIVER FILAN |
