Keby sa rozhovor uskutočnil pred 20 rokmi, žiadne noviny by ho nezverejnili. Dnes 83-­ročný dôchodca pripúšťa, že režim, ktorému verne slúžil celý život , urobil aj množstvo chýb. Všetko prebiehalo hladko až do chvíle, kým nezačal rozhovor autorizovať. Najprv vôbec nesúhlasil s jeho publikovaním, potom si vyžiadal ďalšie stretnutie, kde sa niekoľko hodín pokúšal prepísať väčšinu svojich odpovedí. Komunistický predseda vlády PETER COLOTKA.

Prečo ste v roku 1947 ako 21-ročný vstúpili do strany?

„Kľúčovú úlohu zohralo moje sociálne cítenie. Vyrastal som na Orave, v chudobných pomeroch. Po skončení ľudovej školy som chcel ďalej študovať, ale po tom, čo nám v roku 1932 zhorel dom, to neprichádzalo do úvahy, kedže sme sa veľmi zadĺžili. Ako 14-ročný som dostal prácu v kameňolome a zo zarobených peňazí som začal študovať na gymnáziu. Ak som chcel pokračovať, každé prázdniny som ako námedzný robotník pracoval v rôznych firmách.

Ovplyvnila váš vstup do strany aj vojna?

„Určite áno, hitlerovská agresia vo mne vzbudila jednoznačné protifašistické zmýšľanie a solidaritu so silami, ktoré bojovali za jej porážku. Hrozné bolo aj posielanie slovenských vojakov na východný front po boku okupačných armád, prenasledovanie židovských spoluobčanov a ich transporty do koncentračných táborov. V triede sme mali štyroch, prežili dvaja. Keď som bol po skončení vojny niekoľko týždňov veliteľom miestnej milície, stala sa aj jedna kuriózna vec. Ľudí, ktorí sa vracali z táborov, sme museli ubytovať v dedine. Skupina asi 30 Cigánov mala byť ubytovaná aj v našom dome. Keď prišla matka protestovať do našej kancelárie, povedal som jej: Občianka Colotková, zákony platia pre každého! a buchol som revolverom po stole.Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale tí Cigáni napokon zostali u nás."

Rodičia boli tiež v strane?

„Nie. Matka bola veriaca, otec tiež, hoci iným spôsobom. Bral to trochu voľnejšie."

Nikdy vám to nevyčítali?

„Dlho o tom ani nevedeli, nepovažoval som za potrebné im to hovoriť. Nechýbalo však veľa a možno by som skončil na druhom brehu. Pred voľbami v roku 1946 sa roznášali letáky. Jeden kamarát strčil popod dvere miestneho komunistu leták DS. Ten človek zobral pušku a zastrelil ho. Veľmi ma to zasiahlo. Takto som si diktatúru proletariátu, hoci išlo skôr o teoretický a neštastný pojem, nepredstavoval. Matka ma neskôr varovala, aby som sa stránil takýchto ľudí."

Napriek tomu ste sa dali ku komunistom.

„Oslovil ma najmä ich zámer rozsiahleho spriemyselnenia krajiny, modernizácia poľnohospodárstva, sprístupnenie vzdelania sociálne slabším vrstvám či postupné zavedenie starostlivosti o zdravie obyvateľstva. Keď som prišiel do Bratislavy študovať právo, kolegovia z iných odborov ma brali aj na prednášky komunistických intelektuálov ako Husák či Novomeský. Počas diskusií, napríklad aj o diktatúre proletariátu, ktoré boli vtedy slobodnejšie, som im opísal príbeh zastreleného kamaráta."

Ako reagovali?

„Povedali, že také veci sa môžu stať, keďže somári a zloduchovia sa nájdu všade. Boli však na mojej strane.Títo ľudia mali na mňa veľký vplyv."

Čo ste si pomysleli, keď ich komunisti v 50. rokoch zavreli?

„Mal som zimomriavky, dosť to so mnou otriaslo. Opäť som mal pochybnosti, či je správne to, čomu verím - či je chyba v systéme alebo v ľuďoch."

Rovnako likvidovali aj cirkev.

„Nepáčili sa mi akcie proti kláštorom a kňazom. Cirkvi síce neboli zlikvidované, hoci je pravda, že niektorí biskupi a kňazi boli trestne stíhaní, čo vyvolávalo odpor veriacich a negatívnu odozvu v zahraničí. Na škole sme o tom veľa diskutovali, keďže aj ľudia na dedine mi hovorili: veď to robíte vy komunisti."

V roku 1963 ste sa stali členom Barnabitskej komisie, ktorá skúmala procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Aká to bola skúsenosť?

„Bol to pre mňa šok a dôvod, prečo som dôsledne trval na úplnej rehabilitácii týchto ľudí. Presadzoval som, aby stranícki a štátni funkcionári nezasahovali do rozhodnutí súdov. Žiaľ, nepochodil som. Napriek tomu som dúfal, že keď nás bude viac a budeme pracovať na odstránení podobných problémov, princípy socializmu sú obhájiteľné."

Podľa Ústavu pamäti národa ste sa však v roku 1958 ako šéf previerkovej komisie na Právnickej fakulte UK podieľali na vyhodení jedného študenta pre politické postoje jeho otca. To bolo v poriadku?

„Na tento prípad si nepamätám. Ak je to pravda, tak to nie je v poriadku. Podporoval som, aby sa dostalo na školy viac detí z robotníckych a roľníckych rodín. Na každého som však kládol rovnaké nároky - keď bol niekto nadaný, jeho politický pôvod ma nezaujímal."

V 60. rokoch nastalo postupné uvoľňovanie režimu, ktoré vyvrcholilo v roku 1968. Ako si na to spätne spomínate?

„Už na Právnickej fakulte, kde som vtedy učil, som patril medzi ľudí, ktorí chceli, aby sa stal socializmus ľudskejším. V roku 1962 ma vymenovali za člena Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. V rámci prípravy na túto funkciu som sa dostal na štúdijný pobyt vo Francúzsku. Bohužiaľ, po roku som sa musel odtiaľ vrátiť, odvolali ma bez udania dôvodu. Až doma som sa dozvedel, že sa mám stať povereníkom pre spravodlivosť. Lenárt s Dubčekom mi vtedy povedali, že musím podriadiť svoj osobný záujem záujmu spoločnosti. Keď som sa potom hlbšie ponoril do rehabilitácií, začal som sa politicky profilovať v tom zmysle, že monopol jednej strany nie je dobrý."

Prečo ste to nepresadzovali pred rokom 1989?

„O tejto aj iných otázkach som hovoril s viacerými ľuďmi. Obrodou socializmu sa zaoberali rôzne komisie a stranícke orgány, čo napokon vyústilo do Novotného pádu v roku 1968. Keď sa však prijal nejaký záver, váš názor z diskusie zanikol. Bol som presvedčený, že aj v Československu by mali fungovať minimálne dve politické strany. Obidve by vychádzali zo socialistického základu a boli navzájom kritické. Pluralita ako taká je na diskusiu, monopol jednej strany bol však podľa mňa chybný krok. Alebo iný príklad: ešte ako ašpirant som spracoval tému osobného vlastníctva. Neskôr som presadil, aby si mohli ľudia odkúpiť byty aj do osobného vlastníctva, prípadne s nimi ďalej nakladať."

Aké bolo prvé stretnutie s Dubčekom?

„Keď som ho v roku 1958 prvýkrát počul na zasadnutí krajského výboru strany v Bratislave, najskôr ma nahnevalo, že koho nám to dočerta poslali, veď ten človek nevie poriadne po slovensky. Vtedy som nevedel, že jeho rodina žila dlhé roky v Rusku. Napriek tomu ma už vtedy zaujal myšlienkou, ktorá síce priamo súvisela s bytovou výstavbou, bola však charakteristická pre celé Dubčekovo myslenie: Hovoril, že keď chceme byť úspešní, musíme tie byty stavať tak, ako by sme ich budovali pre seba. Vtedy som si povedal, že v tom človeku niečo je. Dubček navyše nemal partajnícky profil ani prejavy, občas sa zadrhával. Nebol to klasický aparátčik, myslím, že viacerých oslovil najmä svojim osobným prístupom. Prekážalo mi však, že v roku 1968 sa objavilo aj množstvo reformátorov a krikľúňov, o ktorých som dovtedy vôbec nepočul."

21. august vás zrejme sklamal.

„Bol som znechutený až zhnusený. V tom čase som pôsobil v Prahe, po príchode na Slovensko ma zavolali na ústredný výbor, kde som sa dozvedel, že okupačné vojská sem prišli na pozvanie našich orgánov, čo nebola pravda. Spolu s niektorými povereníkmi sme išli do bratislavských ulíc, aby sme sa na vlastné oči presvedčili, čo sa deje. Na druhý deň som vystúpil v rozhlase, kde som sa od okupácie dištancoval, ľudí som však poprosil, aby sa vyvarovali provokácií. Po rokovaní ústredného výboru sme dostali echo, aby sme ja ani Husák nespali doma. Ja som teda prenocoval u jedného kamaráta, lekára, Husák na akejsi fare. Rozhlas vzápätí viackrát informoval, že Rusi nás zadržali a uväznili na južnej Morave. Neviem, odkiaľ to mali, ale nebola to pravda. Možno išlo o nejakú hru."

Potom prišla normalizácia, vy ste však napriek postojom z roku 1968 stúpali hore. Stali ste sa členom predsedníctva strany aj premiérom, ktorým ste boli až do roku 1988. Máte na tento „obrat" nejaké vysvetlenie?

„V čase okupácie som bol podpredsedom vlády. Viacerí sme chceli odísť z funkcií, spolu s Dubčekom, Husákom, Svobodom a Smrkovským sme sa však zhodli, že nebudeme uvoľňovať miesta pre robotnícko-roľnícku vládu, ktorá bola pripravená prevziať moc. Akonáhle niekto dobrovoľne odišiel z funkcie, hneď tam šupli svojho človeka."

Chcete tým povedať, že zotrvaním vo funkciách ste zabránili horšiemu?

„Takéto veci sa vašej generácii vysvetľujú ťažko. Ja som napríklad v roku 1969 nechcel byť predsedom federálneho parlamentu. Dubček ma však presvedčil, že ako prvý tajomník strany nemôže mať lepšieho šéfa parlamentu, ako som ja. Vravel mi, že som právnik a skúsený politik, ktorý navyše obstál v zápase s Novotným. Nechcem sa vyhovárať, ale do tých funkcií som šiel v čase vážnej krízy a pod tlakom okolností. Ja robím rád jednu robotu, a nie desať, kde vám navyše dosadia všelijaké kádre."

Vždy je možnosť povedať nie.

„Ale áno, mohol som sa niekde zašiť, alebo predstierať, že som chorý. Mohol som byť frajer a držať sa od našej politiky bokom. Sem tam by som niečo povedal v zákulisí a mal pokoj. Ja som však šiel do neustálej paľby, pričom som musel počítať s tým, že ma pri tom budú počúvať aj všelijaké uši."

ŠtB sledovala aj komunistických funkcionárov?

„Myslím si, že áno. Keď som raz prišiel za Husákom, ten už vedel, že bol u mňa Viktor Pavlenda (reformný komunista, vylúčený zo strany - pozn. red.), ako aj to, o čom sme spolu rokovali."

Necítite dnes zodpovednosť za to, čo sa dialo počas normalizácie?

„Nemôžem ju necítiť. Napriek mojej snahe sa mi napríklad nepodarilo obhájiť veľa čestných a schopných členov strany, ktorých vyhodili z funkcií ako prašivých psov. A to len preto, že boli proti okupácii."

Netrpeli však len komunisti, ale aj bežní ľudia, ktorí nemohli slobodne cestovať, študovať, podnikať. Nie je vám ľúto, že ste zničili život celej jednej generácii?

„Určite sa stali veci, ktoré neboli ozdobou režimu. Deformácie socializmu sa však netýkali len bežných ľudí, ale aj straníckych funkcionárov. Keď mi napríklad Univerzita Mikuláša Kopernika v Toruni udelila čestný doktorát, ktorý vtedy dostali ďalší piati vedci z celého sveta, nedovolili mi vycestovať. Nakoniec mi ten doktorát odovzdali na poľskom veľvyslanectve v Prahe. Jednou z chýb socializmu bol aj monopol štátu v obchode. Keď bol raz niekto súkromníkom, ťažko ho poštátnite. Mali sme vytvoriť nejaký priestor pre podnikanie. Otázka je, do akej miery sa mohlo v rámci celého socialistického tábora konať autonómne."

25. marca 1988 však režim, ktorého ste boli predstaviteľom, z vlastnej iniciatívy tvrdo potlačil sviečkovú demonštráciu.

„Bol som vtedy v Prahe na predsedníctve strany, so zásahom nemám nič spoločné. Tá akcia síce nebola povolená, ale keď už k nej prišlo, iba hlupák by začal rozháňať tých ľudí vodnými delami. Veľmi ma to nahnevalo, keďže funkcionári, ktorí sedeli počas zásahu v hoteli Carlton, zrejme nepochopili, že sa to môže obrátiť proti nám. Každý máme predsa v rodine niekoho, kto je veriaci. Bol som aj proti možnému stíhaniu organizátorov demonštrácie."

O mesiac neskôr ste sa však stretli s oficiálnymi predstaviteľmi cirkvi, kde ste ju spoločne odsúdili.

„Dištancovali sa. Bol som rád, že ju neorganizovala oficiálna cirkev, s ktorou sme mali dobré vzťahy. V roku 1977 sa nám napríklad podarilo presadiť vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie. V rámci ochrany pamiatok sme rekonštruovali aj viacero kostolov."

Mnohí kňazi však sedeli vo väzení, veriaci boli za svoje presvedčenie prenasledovaní. O tom ste nevedeli?

„Len všeobecne. Nepoznám detailne jednotlivé prípady, neviem, kde to bolo odôvodnené a kde nie. Sedel aj môj katechét, keď som bol v roku 1968 podpredsedom vlády, pozval som ho ako bývalého väzňa k sebe na úrad. Dlho sme sa zhovárali. Keď som sa stal premiérom, vybavil som mu pastoračný súhlas vo farnosti v Starej Ľubovni. Žiaľ, po nejakom čase mal kázeň, ktorou pobúril miestnych komunistov, takže mu ten súhlas zobrali. Bolo mi to ľúto, ale už som mu nemohol pomôcť."

Bola sviečková demonštrácia posledným klincom do rakvy režimu?

„Netvrdím, že len toto zohralo úlohu, ale malo to veľký vplyv. Slovensko je katolícke. Dolu vodou to však išlo už od roku 1987, kedy sa dostal na čelo strany Jakeš, s čím som nesúhlasil."

Aký to bol pocit, keď sa v Novembri 1989 rúcal systém, ktorému ste celý život verili?

„Určite som si pri tom nepískal. Som však presvedčený, že myšlienku socializmu nemožno pochovať. Možno bola chyba, že vznikla a šírila sa práve z Ruska, ktoré na to nebolo historicky predurčené."

Nemrzelo vás, keď vás v roku 1990 vylúčili zo strany?

„Isteže mrzelo, ale nechcem to ďalej rozvádzať. Dozvedel som sa to z novín, dôvody mi nepovedali. Odvtedy som do žiadnej strany nevstúpil."

Koho považujete za najtalentovanejšieho komunistického politika?

„Ideál by bol, keby sa dala skrížiť Husákova racionalita, oddanosť myšlienkam a martýrstvo s Dubčekovou nevinnou tvárou, úsmevom a ľudskosťou. Podľa mnohých však stratil Husák v straníckych funkciách, ktoré zastával počas normalizácie, politický kredit. V opačnom prípade by možno stál v národných dejinách vedľa Štúra a ďalších osobností."

Sledujete ešte politiku, máte v nej priateľov?

„Určite nie tak ako v minulosti, ale sledujem. Priateľov neviem, skôr známych, ale mená vám nepoviem, aby som im náhodou neuškodil."

Ako hodnotíte premiérov, ktorí nastúpili po vás - Mečiara, Dzurindu, Fica?

„Na to sa ma nepýtajte."

Koho volíte?

„To nebudem hovoriť."

Ľavicu?

„Každopádne."