pri expedícii novín a časopisov. Muž s odhalenou hruďou, ktorý stojí pred tankami na bratislavskom Šafárikovom námestí, bol jej otec Emil Gallo.
Dnes je pani Gogová už pár mesiacov na dôchodku. Teší sa z dvoch vnukov, pätnásťročného gymnazistu aj dvojročného Dávida, ktorý sa narodil v rovnaký deň ako pred 40 rokmi vznikla slávna fotka jeho pradeda Emila. „Ten 21. august je pre našu rodinu čosi ako magické číslo.“
Aj keď na udalosti spred štyridsiatich rokov Emília Gogová nespomína rada. „Bývali sme len kúsok od niekdajšieho sídla Ústredného výboru KSS, na Sokolskej. Denne sme chodili do centra okolo tankov, vojakov, nebolo to ľahké.“ V auguste 1968 mala vtedy ešte slobodná Emília Gallová ani nie osemnásť rokov. Zo štyroch súrodencov bola druhá najstaršia.
Otec Emil, 44ročný vodoinštalatér, sa s deťmi o okupácii a o tom, čo sa deje v bratislavských uliciach, nebavil. „Iné starosti sme vtedy v rodine mali. Boli sme sirotami bez mamy, všetko bolo na otcovi. Vlastne, kým otec žil, nepadla ani zmienka o jeho fotografii pred tankom.
Videli sme ju síce v novinách, ale akosi nám to neprišlo pýtať sa otca, ako sa dostal pred objektív aparátu. Takže nepoznám ani jeho reakciu na fotografiu.“
Dcéra Emila Gallu sa domnieva, že otec toho 21. augusta išiel alebo sa vracal z nejakej pracovnej zákazky v centre mesta. „Ako inštalatér sa stále pohyboval po celej Bratislave. A tak sa určite zaplietol do virvaru na Šafárikovom námestí.“
Gallo tri roky po augustových udalostiach z tohto sveta odišiel. Sám a dobrovoľne. Starosti o rodinu síce na chvíľu prebrala stará mama detí, po jej smrti však zostali na pleciach mladučkej Emílie.
Bielikovho muža spred tanku chcela spoznať aj rodina autora fotografie. Alica Bieliková sa krátko po zverejnení identity Emila Galla s jeho dcérou skontaktovala.
„A odvtedy ma vždy pozývajú na každú udalosť, ktorá súvisí s fotografiou,“ hovorí Gogová. Akoby na potvrdenie týchto slov zazvoní pani Emílii telefón. Volá Peter Bielik, syn zosnulého fotografa.
|
Emil Gallo s manželkou. |
