Svetozár Naďovič bol 21. augusta 1968 na dovolenke v Trenčíne. O päť dní mal nastúpiť ako zástupca veliteľa tankového pluku v Leviciach. Príchod okupantov mu oznámil svokor. „Najskôr som si myslel, že žartuje. Bol to šok. Ako vojak som bol urazený do špiku kostí.“
Keď prišiel k útvaru, všetci dôstojníci v bufete pili. „Atmosféra bola napätá. Nikto nemohol cvičiť.“
Napriek tomu, že nesúhlasil s okupáciou, v roku 1969 vstúpil do KSČ. „Mal som 30 rokov. Povedali mi, že keď tam nevstúpim, nepôjdem do školy a zostanem na rovnakej funkcii.“ Naďovič však tvrdí, že nikdy nemal problém povedať to, čo si myslí. „Som dosť otvorený človek, takže keď bol niekto bezcharakterná sviňa, pokojne som to povedal aj verejne.“
S ruskými vojakmi vychádzal dobre. „Nemyslite si, že všetci boli tou situáciou nadšení. Viacerí mali dilemu, že pokým ich otcov tu vítali ako osloboditeľov, oni tu boli za okupantov.“
Po revolúcii sa stal náčelníkom Správy pre zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk. Pokým Michael Kocáb zodpovedal za odsun z politickej stránky, Naďovič mal na proces dohliadať ako vojak. „Vybrali si ma traja ľudia – generáli Ducháček, Roule a federálny minister obrany Vacek.“ Odsun prebehol hladko, hoci Rusi nám neboli veľmi nápomocní. „Nič nepripravili, chceli to naťahovať päť rokov. Havel však povedal, že to bude 18 mesiacov, čo sa aj stalo.“ Posledný ruský vojak, ktorých tu bolo 500-tisíc, odišiel z Československa 27. júna 1991.
