Žili sme v dimitrováckych ubytovniach a ako ostatní bežala som do mesta. V električke cestoval aj mladý človek, ktorý mal nohavice od pása po kolená zaliate zaschnutou krvou. Rozprával, že stál medzi ľuďmi neďaleko dnešnej právnickej fakulty, keď z tankov spustili paľbu a zasiahli dievča – on s kamarátom ho niesli do nemocnice.
Budeme strieľať!
Celé Námestie SNP obklopovala masa Bratislavčanov. V strede, pozdĺž celej dĺžky stáli tanky s päťcípymi hviezdami a vojakmi na korbách. Zrazu sovietsky dôstojník začal kričať do megafónu: ,,Rozíďte sa! Budeme strieľať!“
Nikto sa nepohol a nad hlavami nám svišťali guľky. Zašumelo to, zadné rady sa rozutekali do najbližších podjazdov, streľba však stíchla rovnako nečakane, ako sa začala. Zamierila som k tankom. Nevedela som prečo. Nohy ma niesli samy. Zrejme zareagovalo podvedomie na nesmierny pocit viny. Ktosi sa vrhol za mnou a privliekol ma späť. Každému som zmätene a pološialene vysvetľovala, že strieľajú moji krajania, že som Ruska. Slováci ma upokojovali, hovorili, že predsa za nič nemôžem, že ani vojaci za nič nemôžu, že to všetko ,,veľká politika“. Dali mi cigaretu a ja – nefajčiarka – som fajčila. Podobný pocit solidarity som na Slovensku už nikdy nezažila.
Na druhý deň ráno, pri zjavnej absencii kontrarevolúcie, ,,ostražitosť“ prišelcov oslabla a ľudia začali pristupovať k tankom. Každý, ako vedel, snažil sa vojakom lámanou ruštinou vysvetliť, že ich poslali potlačiť slobodu. Vojaci sedeli bezducho – zakázali im hovoriť s miestnymi. Jedni s nemilosrdným, kamenným výrazom, ale našli sa aj rozčarované, nešťastné tváre. Hovorili, že strávili niekoľko nocí pred vpádom v tankoch, že nemajú dosť potravín ani vody. Akýsi dobrák im zo záhrady priniesol kôš hrušiek, ktoré ruský dôstojník zúrivo vyhodil a vysypal na ulicu.
Ruská ambasáda
Každý deň som hovorila s vojakmi, ale cítila som, že to nemá zmysel a že protestovať treba účinnejšie. Zašla som na sovietsky konzulát. V tom čase tam ešte pracovali slušní ľudia. Až počas normalizácie ich vystriedali monštrá pripomínajúce necítiace a nepremýšľajúce roboty, ľudia pripravení v KGB.
Pred okupáciou bol konzulát pre nás – najmä mladé Rusky, ktoré sa na Slovensko povydávali - akýmsi ostrovčekom rodnej krajiny. Generálny konzul Michail Michailovič Dejev bol milý, pozorný a srdečný človek, vicekonzul Alexander Ivanovič Birjukov sa otcovsky správal k zväčša mladým ženám. Nejedna sa mu chodila vyžalovať – žiadnej však nemohol pomôcť, veď na našich osudoch bolo pre sovietsku moc pohodlné demonštrovať nezasahovanie do vnútorných záležitostí Československa. Ale aspoň bolo možné pohovoriť si v ruštine, keď nás sužovali clivota a osamelosť.
Chceš ešte vidieť syna?
Keď vicekonzul pochopil, že som sa na znak protestu prišla vzdať sovietskeho občianstva, okamžite sa ma spýtal, kde mám syna? Pritom dobre vedel, že môj deväťročný Andrej je na prázdninách u ruskej babičky. Predsa osobne podpisoval dokumenty, aby syn mohol vycestovať. A teraz mi vysvetlil to, čo mi, naivnej, vôbec nedochádzalo: že v takom prípade Andreja už neuvidím. Ja hlúpučká, som sa mu pokúšala vysvetľovať, prečo sa chcem odhodlať na takýto krok, a dokonca som pripustila, že možno oni na konzuláte nevedia, čo sa deje na uliciach. Nikdy nezabudnem na jeho odpoveď: ,,Ach, Tamara, keby si ty vedela, čo všetko ja viem.“
Nežiadať o zbavenie sa sovietskeho občianstva ma stálo množstvo mučivých bojov a vnútornej neistoty. Nevedela som, či dať prednosť materskej povinnosti pred občianskou. Dnes som rada, že som uchránila svoje vtedy jediné dieťa od osudu stať sa synom zradkyne národa. Keďže neskôr som nepocítila nijaké následky a nikam ma pre túto udalosť neťahali, predpokladám, že vicekonzul sa o nej nikde a nikomu nezmienil.
Idem do rozhlasu
Pocity viny a hanby ma stále prenasledovali. Pre ne som sa rozhodla, že sa pokúsim verejne prehovoriť k vojakom. Budovu rozhlasu na Zochovej obsadili vojská už v prvý deň, ale ten ďalej vysielal z tajného miesta a spolu s českým rozhlasom nabádal občanov, aby neprovokovali zbytočné krviprelievanie. Povrávalo sa, že dočasne vysiela z budovy dnešnej Technickej univerzity. V nej na obrovskom schodisku stál akýsi človek. Hneď mi uveril, dal mi list papiera a pero, aby som napísala, čo chcem povedať.
Keď to prečítal, zavolal zhora dvoch redaktorov Slovenského rozhlasu. Nasadli sme do auta a začalo sa čosi ako z amerických filmov. Vodič sa obzeral, neočakávane zabočila vracal sa, kým sme nezastavili na Riazanskej ulici. V prázdnom byte sme na magnetofón nahrali moje slová. Prešli desiatky rokov a v pamäti mi ostali len začiatok a koniec: ,,Vojaci a dôstojníci Sovietskej armády, vinou svojej vlády ste sa stali účastníkmi zločineckej expedície...“, ,,...a ty strieľaš do toho, koho si ešte včera volal svojím bratom.“
Aj keď som sa podpísala plným menom a súhlasila so zverejnením, vystúpenie odvysielali anonymne. Zrejme to ma uchránilo od problémov počas normalizácie.
Podobných prejavov zaznelo v rozhlase mnoho. V Československu žijúci Rusi sa demonštratívne vzdávali občianstva. Poznám prípady ruských ľudí, ktorí pred tankami trhali svoje dokumenty.
Cez Paríž do Bratislavy
Keď začiatkom deväťdesiatych rokov pricestovala do Bratislavy Natália Gorbanevská, ktorá v Moskve v roku 1968 ako jedna zo siedmich občanov Sovietskeho zväzu protestovala proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, pozvala ju moja manželka Tamara Šporerová († 2008), aby týždeň žila u nás. Vtedy jej rozprávala, ako sama – ešte v predchádzajúcom manželstve – prežila august v Bratislave.
Natália, ktorú po auguste 68 sovietska moc najskôr strčila do basy a potom z krajiny Sovietov vyhostila, žila od roku 1976 v Paríži. Manželku neskôr poprosila, aby príbeh z augusta pripravila do dlhoročného ,,emigrantského“ týždenníka Russkaja mysl, v ktorom bola Gorbanevská redaktorkou. Parížska redakcia ho uverejnila v roku 1998. Na Slovensku je text publikovaný prvýkrát.
Peter Šporer
Autor: Tamara Šporerová
