BRATISLAVA, PEKING. Martina Hrašnová-Danišová (25) bola juniorskou hviezdou svojej disciplíny, vicemajsterkou sveta. I večnou nádejou, že sa presadí na seniorských súťažiach.
Jej rovesníčky, Poľka Kamila Skolimowská a Chorvátka Ivana Brkljačičová brali medaily z veľkých šampionátov, Slovenka kazila kvalifikáciu za kvalifikáciou. So železnou pravidelnosťou hádzala o päť metrov menej, ako boli jej priemerné výkony.
V máji 2003 sa zdalo, že je po Danišovej. Mala pozitívny nález na nandrolón. Vraj si niekde v cudzine kúpila niečo, čo jej poradili v normálnom obchode. Tvrdí, že nevie kde.
K prípadu sa stavia s pokorou. „Už to nikdy neodčiním. Viem, že každý môj výsledok môžu brať ľudia s rezervou. Naučila som sa s tým žiť, hoci pred každou dopingovou kontrolu som podvedome nervózna,“ neodvrkla na nepríjmenú otázku, odpovedala.
Kedysi ju po každých nepodarených pretekoch niečo bolelo. Taký plačko. Vlani sa objavila iná Martina. O pár centimetrov jej ušlo finále majstrovstiev sveta. Zobrala to s úsmevom a bez výhovoriek.
Aj teraz má menšie problémy s narazeným ramenom. Nesťažuje sa. Teší sa na finále. Dostala sa doň výkonom 72,87 m. Posledným pokusom kvalifikácie, čo dokážu skúsení, bojovní atléti s istou formou. V kvalifikácii hádzala z troch otočiek, pravidlom je o jedna viac. „Keď cítim, že som dostatočne rýchla a mám kladivo správne chytené, pustím ho už po tretej obrátke. V kvalifikácii som tým trénera určite nepotešila. Chcel, aby som hádzala so štyrmi obrátkami,“ vysvetľovala pre agentúru SITA.
Kladivári pri svojich súťažiach nie sú zvyknutí na veľké štadióny, na mítingoch často musia hádzať na tréningových plochách, aby nepoškodili trávnik. Na vrcholných podujatiach si preto musia zvykať na veľké štadióny. V Pekingu hádžu v 91-tisícovom kotli.
„Štadión pôsobí na mňa príjemne. Možno je to tým, že je taký uzavretý. Určite nie je taký obrovský, ako vyzerá na fotografiách. Vyhovuje mi aj kruh, je dostatočne rýchly,“ chválila prostredie, v ktorom bude dnes o 13.20 bojovať o možnú medailu, hoci o nej radšej nehovorí.
