ých bol v SND obsadený - v Tančiarni. Múzy hovoria o tom, že umelec je človek nenahraditeľný. Žiaľ, ďalší z nich odišiel.
BRATISLAVA. „Bol skutočným svedkom našich dejín. S kolegom, hercom a režisérom Paľom Bielikom si to v čase SNP odsedeli aj vo väzení. Aj o tom hovorila jeho postava v Tančiarni. Spomínate si na jeho uniformu?“ To je to dôležité, na čo nezabudol upozorniť 84-ročný Ladislav Chudík, keď sme sa s ním včera spojili.
Spolu s Františkom Zvaríkom, ktorý nás v nedeľu opustil, a 85-ročným Elom Romančíkom boli naším najstarším hereckým trojlístkom na pôde Slovenského národného divadla. „Zostali sme s Elom už len dvaja. Viete, choroba človeka v starobe často navštevuje. Loví ho. A vykráda,“ povedal pre SME zlomene Ladislav Chudík. Smrť dlhoročného kolegu ho veľmi bolí. Divadlo ho s ním spája od úplných začiatkov.
Šaľapinov úsmev
„Keď som prišiel do divadla, začal som mu vykať, hoci bol odomňa len o tri roky starší. Veď mi tykaj, ty somár, povedal mi vtedy. A také bolo odvtedy aj naše priateľstvo – dobré a otvorené. Pomáhali sme si,“ hovorí Chudík, veriac, že ľudia si jeho priateľa stále budú pamätať nielen ako výborného herca.
František Zvarík, manžel herečky Evy Krížikovej, sa narodil vo Vrútkach. Vyštudoval herectvo na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave v roku 1942. Od roku 1940 do roku 1997 bol členom SND, z toho od 15. septembra do 27. októbra roku 1944 pôsobil vo Frontovom divadle. Od roku 1945 do 1956 bol sólistom Opery. Tak sa v roku 1949 stal aj prvým Štelinom v Suchoňovej opere Krútňava.
„Vo Vrútkach ma oslovila Oľga Borodáčová a potom ma v SND stiahla nová vlna, ktorú sme ako žiaci Jamnického spoluvytvárali s Mikulášom Hubom, Záborským, Zacharom. Opera zo začiatku vo mne vzbudzovala skôr úsmev, priťahoval ma len Šaľapin, videl som ho vo všetkých úlohách. Neskôr ma začali prehovárať, aký som pre operu nenahraditeľný, a mne v tom čase vlastne vyhovovalo, že som sa nemusel dať vtiahnuť do postáv pofebruárových socrealistických hier. A tak som stvárnil na opernej scéne Mefistofela vo Faustovi, Gremina v Oneginovi, Vodníka v Rusalke, Borisa Godunova, Dona Pasquala i Dona Quijota,“ povedal pred dvoma rokmi v rozhovore s Izabelou Pažítkovou.
Maľovaný tanec
Za šesťdesiat rokov vytvoril takmer 200 postáv – činoherných i operných, účinkoval vo filmoch, v televíznych i v rozhlasových programoch. Na konte má vyše dvadsať filmov, prvým bol v roku 1947 film Varúj z roku 1947, kde si zahral s Paľom Bielikom. Účinkoval napríklad vo filmoch Posledná bosorka, Obchod na korze, Červené víno, Kára plná bolesti. Poslednú filmovú príležitosť mu dal Juraj Nvota v Krutých radostiach. S divadlom sa rozlúčil úlohou v inscenácii Tančiareň v réžii Martina Hubu.
Naposledy v nej účinkoval 2. júna 2007 v novej budove SND. „Keď sme ju skúšali, vždy hovoril – uvidíte, to bude ako Na skle maľované. Cítil v Tančiarni veľký potenciál, svojou víziou všetkých motivoval, aby sa hre čo najviac venovali. Uznával Tančiareň a miloval ju. Bol v nej jediným človekom, ktorý hru na javisku priamo spájal s realitou a so svetom,“ zdôrazňuje Ladislav Chudík.
Mnohí tvrdia, že František Zvarík mal v sebe čosi z renesančného človeka. Okrem divadla a opery mal blízko k maľbe – mimochodom, túto záľubu mali s Elom Romančíkom rovnakú. Roky skicoval a maľoval portréty svojich kolegov. Dúfajme, že ich čoskoro budeme môcť vidieť v plnej paráde.
Uznával Tančiareň a miloval ju. Bol jediným človekom, ktorý hru na javisku priamo spájal s realitou a svetom.
Ladislav Chudík
 |
Autor: Eva Andrejčáková © SME
