Po víťazstve Michala Martikána sa včera hrala dvakrát na počesť kajakárky Kaliskej a deblkanoistov Hochschornerovcov.

Absolútny triumf našej vodáckej školy. Čistokrvnej, bez zahraničného know­how, čo je v slovenskom športe výnimočný jav. Všetkých sedem olympijských zlatých medailí v jeho histórii vypádlovali slalomári.

V Pekingu utvorili rekord v priebehu troch dní. Včera dve za 35 minút. Silnejšiu chvíľu náš šport nezažil a sotva tak skoro zopakuje. Kaliská vyhrala s neuveriteľným náskokom 14,3 sekundy.

Hochschornerovci zavŕšili svoj zlatý olympijský hetrik. Svetová konkurencia uznala, že naše esá boli najsilnejšie mentálne.

Odolali v extrémne náročnej vode v kritických miestach medzi treťou a šiestou bránkou, kde sa postupne topili nádeje Hilgertovej či nemeckej deblovky. Pre úder blesku sa finálové preteky o deň presunuli, obe naše lode bravúrne uniesli rolu favoritov.

„Ten balvan, čo mi odpadol v cieli, bol ako Kriváň,“ povedal so zlatou medailou na krku háčik Pavol Hochschorner. Otec a tréner Peter priznal, že si bol absolútne istý, že vyhrajú, hoci po semifinále mali polsekundovú stratu na Nemcov.

„Hetrik je hotový, ale olympijská symbolika má päť kruhov. Motivácia ďalej je jasná.“

Keď bolo po všetkom, uľavil si, ako ho synovia neraz rozhnevali, keď miešali stavebné práce na vlastných domoch s tréningmi na vode.

Kormidelník Peter prirovnal psychickú ťarchu v prerušených pretekoch ku kóme.

„Pomohlo nám odreagovanie so sedemmesačnou sestrinou dcérou, ktoré nás prileteli do Pekingu povzbudiť. Chvíľu som ju pustil z rúk a zvládla svoje prvé dva až tri kroky. Okrem toho mi telefonovala z Bratislavy priateľka Beáta, že bola v kostole a pocítila dobré znamenie.“

Kaliskej tréner Peter Mráz plakal v cieli menej, ako zvykne. Slzy nachvíľu premohli aj veľkú bojovníčku Elenu – nečakane na tlačovej konferencii.

„Som šťastná, keď si pomyslím na všetkých ľudí doma, ktorým som urobila radosť.“

Rozprávka podľa vzoru, keď máš na to

Spočiatku akoby ich chcel krásny slnečný deň pridláviť. Všadeprítomnými vonkajšími i vnútornými imperatívmi. Športovými o výnimočnosti olympijskej chvíle, čo sa prelínali

Spočiatku akoby ich chcel krásny slnečný deň pridláviť. Všadeprítomnými vonkajšími i vnútornými imperatívmi. Športovými o výnimočnosti olympijskej chvíle, čo sa prelínali s prozaickými. Od výsledku sa odvíja aj ich komfortnejšia budúcnosť alebo opačne. Nakoniec bola celá vodnoslalo­márska rodina prekvapená, že to dopadlo ako v rozprávke.

Slovensko dalo celému svetu drvivý debakel. Podľa vzoru, keď to vieš, je to hračka. Ak máš na to pretekárov, trénerov, funkcio­nárov.

Deblkanoisti Pavol a Peter Hochschornerovci si vypádlovali svoje tretie zlato na olympiáde, polhodinu po nich dvihla meter pred cieľom ruky od radosti kajakárka Elena Kaliská s náskokom 14,3 sekundy. Obe lode obhájili zlaté medaily z Atén 2004.

Šéf olympijského výboru František Chmelár to vychutnával s manželkou: „Výnimočná chvíľa. Máme úžasnú generáciu silných individualít, ktoré však potvrdili, že dlhodobá koncepcia olympijského toptímu má svoje opodstatnenie. Dúfam, že sa pridajú aj ďalší. Základný predpoklad je, aby rástli talenty.“

Napravená krivda

Odložený program sa začal semifinálovou jazdou kajakárok. Francúzka Ferová zašla životnú jazdu.

Dvoma guľami (päťdesiatsekundové penalizácie za vynechanú bránku) stratila šancu Kaliskej reálne naj­zdatnejšia súperka Nemka Bongratová. Elena v cieli prvého kola nespokojne krútila hlavou.

„Bola som si istá, že som neťukla. Cítila som krivdu, no zároveň som sa snažila zachovať profesionalitu a nenechať sa psychicky rozhádzať. Nebolo to ľahké, našťastie, strata na Francúzku nebola veľká.“

Trénera Petra Mráza tesne obchádzala mŕtvica. „Stál som tri metre nad jedenástkou. Rozhodkyňa najprv jasne ukázala, že 'čistá', vzápätí verdikt zmenila. Prisámvačku nebol to ťuk, bránku len ošpliechala voda. Potvrdilo to naše video, zopakoval som si to desaťkrát.“

Tímlíder Róbert Orokocký rea­goval racionálne. Do cieľového priestoru dobehol fyzioterapeut Zdeněk Ďuriš. Bleskovo otvoril peňaženku a vykutal dvadsaťpät eur. Taxa za vklad na protest.

Orokocký ho podľa pravidiel musel vzniesť do piatich minút. Stihol to, no nervózne pri rozhodcovskom šiatri prešľapoval takmer dvadsať minút.

Tréner i pretekárka veľmi nerátali, že rozhodcami niečo pohne. Osobný tréner Jany Dukátovej bojoval za svoju domácu súperku vytrvalo ako osa.

Video poslúžilo ako dôkaz

Asi minútu pred štartom finálovej jazdy dostala Elena úžasnú dopingovú správu. Rozhodcovia protest uznali. Najprv skúšali alibisticky posunúť ťuk na dvanástu bránku, no videozáznam bol nad slnko jasnejší. Ani na tej nič nebolo, našťastie je video vo vodnom slalome relevantným dôkazovým materiálom už vyše roka. Keby tak bolo pred štyrmi v Aténach. Doteraz nik na svete nevidel, ako Martikán ťukol za dve sekundy, ktoré mu vtedy zrušili víťaznú radosť v cieli a posunuli ho na strieborné miesto za Estangueta.

Dvadsaťpät eur sa vrátilo do Ďurišovej peňaženky. „V prípade uznania oprávnenosti protestu sa neplatí za zdržovanie. Ešte som im povedal, že to je celý môj denný rozpočet,“ rozvravel sa Orokocký. Zároveň vyvolal nepriamy nátlak, že náš realizačný tím je stále v strehu.

Nemci sa vykúpali

Medzitým sa začala finálová jazda deblkanoistov. Dvojičky Hochschornerovci vyštartovali predposlední a zašli, ako je u nich už osem rokov bežná vec. Nezdolateľne, čo signalizovali medzičasy.

Na devätnástke – vlásenke – v rýchlej záverečnej časti zahučalo publikum. Dve trestné sekundy znamenali čakanie na striebro alebo zlato. Na ťahu boli najrýchlejší z predchádzajúceho semifinále Nemci Michel s Piersigom.

Tréner Hochschorner poznal tajničku už po problémoch Nem­cov v kľúčovej kombinácii medzi treťou a šiestou bránkou, ešte kým ich krutá voda nevykúpala a nechytili beznádejnú pätdesiatku.

Hochši krúžili v cieľovom bazéne s očami na výsledkovej tabuli. Prvý zdvihol ruku zadák Peter, potom vhodili do rúk slovenskú vlajočku háčikovi Paľovi. Nad nimi sa vymanil zo zápasníckeho chvatu ich otec pred kolegom Petrom Mrázom, ktorý ho chcel hodiť do vody. Ako bolo v časoch okolo Sydney 2000.

„Nedal som sa. Nielen pre virózu, som tu v kuse nakapaný. Hlavne som nemienil dať šancu nejakému punktičkárovi rozhodcovi. Podľa pravidiel by teo­reticky mohli synov diskvalifikovať, že som sa dotykom ich lode ešte vo vode pred povinným vážením snažil niečo ovplyvniť. Napríklad vložiť niečo do nej alebo tak. Nie, povedal som si, že nič neriskujem.“

Posledná jazda olympijského programu patrila Elene Kaliskej. Súperky pred ňou sa topili rad za radom, na štarte vedela, že má náskok a stačí jej dôjsť do cieľa bez výraznejšej chyby. To, čo predviedla, ohrozovalo jej trénera pre zmenu infarktom zo šťastia.

„Trénujem ju šestnásť rokov, ale to, čo dokázala, ma úplne šokovalo. Panebože, vyše štrnásť sekúnd. Toľko dostali naposledy od nej možno dorastenky v Mikuláši na nejakom tréningu. Tak, ako sa v prvej jazde všetky vodné valce stavali proti nej, tak jej teraz dláždili cestu do víťazného cieľa. Bál som sa, či to po ťažkej sezóne zvládne. Domáca kvalifikácia s Janou Dukátovou bola dlhá poldruha mesiaca, psychicky ťaživá, chúlostivá.“

Dramatickejšie ako futbal

Tréner, čo ešte v službách bývalej federácie na olympiáde v Barcelone 1992 mal na súpiske víťazného Čecha Lukáša Pollerta, prisahal, že tento šport je dramatickejší ako desať futbalov naraz. Na nervy bol už po blesku, čo si vynútil odklad pretekov. Radšej si ich išiel uvoľniť s kamarátmi a nerušil pretekárku pri tom istom, čo úzkostlivo naplánovali deň predtým.

Dedkovia sa divo objímali

Tréneri a už aj dedkovia Mráz s Hochschornerom ukončili v divom objatí program okolo divokej vody v Pekingu. Prvý sa vďaka šťastnému prebukovaniu leteniek môže v nedeľu hlásiť manželke, že je pripravený nastúpiť na dovolenku aj s vnučkou Kristínou na Rhodos. „Dva roky som jej len sľuboval, nebolo kedy.“

Starý otec Hochschorner mal dcéru Evu aj s vnučkou v hľadisku aj pri finále naživo v Šun-Ji. Tiež sa im podarilo zmeniť odlet z Pekingu o deň neskôr. Sedemmesačná Aneta asi nevie, že bola strategickým ohnivkom, čo odborníci múdro nazývajú mentálna sila. „Pred pretekmi sme vypadli z olympijskej dediny a vyhľadali ju v hoteli blízko kanála. Lozila po mne, Peťo ju tuším prvý pustil na chvíľu z rúk, naučil ju chodiť tri kroky a hneď sme mali lepšiu náladu,“ povedal Pavol a dodal.

„S bratom aj s otcom sa to dá vydržať. Na dôchodok sa ešte nechystáme, o chvíľu je tu olympiáda v Londýne.

Vojtech Jurkovič, Peking

Autor: Peking