V roku 1968 ste mali len 23 rokov, ako ste prežívali situáciu po vpáde ruských vojsk?
Ako študenti pražskej FAMU sme štrajkovali proti ruskej okupácii. Mali sme spacáky a spali sme na schodoch Lažanského paláca. Cez deň sa v škole striedali hostia. Spočiatku iba tí, čo štrajk podporili, ako Karel Kryl, neskôr aj tí, čo vysvetľovali, aby sme v protestnom štrajku nepokračovali, že ideme hlavou proti múru. Lenže práve v tom čase sa niekoľko ulíc od Lažanu upálil náš rovesník z filozofickej fakulty Jan Palach. Bolo to čosi nepredstaviteľné a hrozné. Myslím, že sme to v tej chvíli nevnímali ako odkaz, ale ako veľmi bolestivú, definitívnu správu, ktorá sa existenciálne dotkla našej slobody a mladosti. Cítili sme zúfalstvo, ktoré bolo treba odvrátiť. Nevedeli sme ako.
Aká bola reakcia na Palachov čin na Slovensku?
Mal som dojem, že ten vriaci kotol je v Prahe, ale že ani Slovensko nesmie stáť bokom, že musí participovať na celonárodnom smútku. Odišiel som do Bratislavy, kde som mal cez dramaturga Petra Mihálika zahovorené tri scenáre. Všetky išli bokom, vtedajší hlavný dramaturg Štúdia krátkych filmov Sýkora zvolal dramaturgickú poradu štúdia. Bol to v jadre emotívny a slušný človek. Myslím, že udalosti zasiahli mnohých v bratislavskom štúdiu rovnako ako mňa. Moja iniciatíva sa stretla s odvahou niekoľkých čestných ľudí. Okamžite reagoval Vlado Kubenko, Peter Mihálik, ale našli sa aj takí kolegovia, čo sa potichu vytratili z miestnosti. Vraj majú rodinu, deti, nebudú si páliť prsty. Ba čo viac, niektorí to vnímali ako českú záležitosť.
Ako teda tento dokument vznikal?
Okolnosti jeho vzniku boli dramatické, rovnako ako dni, ktoré sme prežívali. Film išiel spontánne do realizácie a ja som sa vrátil do Prahy, kde som nakrúcal rozhovory, pietne zhromaždenia, celú tú tragickú atmosféru tých dní. Moji kolegovia zatiaľ s tímom kameramanov zhromažďovali reportážne zábery celonárodnej tryzny v ďalších mestách.
Ako rýchlo sa film zostrihal?
Bol hotový ako reportážny film, teda na vtedajšie pomery veľmi rýchlo. Ale na dokončovacích prácach a záverečnom strihu som sa nezúčastnil, čo ma dlhé roky mrzelo. Nakrúcal som svoj nový film Šibenica.
A jeho ďalšie osudy?
Film bol prihlásený do Mannheimu, kde potom získal významné filmové ocenenie. Jeho ďalší osud riadila politika. Netrvalo dlho a putoval do trezoru. Spolu s ním na dlhé roky aj naše ideály.
Nemali ste pre tento film neskôr problémy?
Najväčšie problémy mal Peter Mihálik, ktorý musel štúdio opustiť. Ale myslím, že sa to obrátilo na dobré, venoval sa ešte viac filmovej vede a v priebehu niekoľkých rokov sa stal jedným z hlavných zakladateľov Vysokej filmovej školy na Slovensku. Kubenku potrestali tým, že mu dali akúsi štátotvornú tému, ja som končil FAMU a narukoval do bojovej roty ako lapiduch. Ale pamätám sa, že sa ma pred tou slávnou komisiou opýtali, prečo sme nepoužili vysvetľujúci, konsolidačný komentár, ktorý by upokojil rozvášnené masy. Myslím, že som bol riadne smelý, keď som im povedal, že tie zástupy ľudí na Václavskom námestí nie sú plateným komparzom.
Aké ste mali ohlasy od profesionálov?
V pravom zmysle slova sa ani vtedy, ani teraz nehovorí o dokumentárnej kvalite tohto filmu. Je sekundárna. Predovšetkým išlo o mravný a občiansky postoj k udalostiam, ktoré okrem straty na životoch zmenili životy miliónov ľudí. Rozdelili rodiny, za hranice odchádzali mladí ľudia, spisovatelia, vedci. Boli sme radi, že sme priniesli správu o spoločnosti, ktorá mala vtedy svedomie.
Myslíte, že tento film je stále aktuálny?
Na tohtoročnom filmovom festivale v Českom Těšíne Kino na granici sa mi prihodila zvláštna vec. Organizátori festivalu pripravili prehliadku filmov s osmičkovou tematikou. Jedno odpoludnie uviedli spolu s Tryznou film poľského dokumentaristu Mateja Drygasa Počujte môj výkrik z roku 1991. Prináša svedectvo o Ryszardovi Siwiecovi. Bol to Poliak, ktorý sa 8. septembra 1968, teda pred Janom Palachom, verejne upálil proti okupácii Československa na veľkom štadióne vo Varšave. Je to silný film, svedectvo o odvahe i zbabelosti všetkých nás, ktorí sme tak ublížene prežívali čas toho poníženia a okupácie. Veľmi by som si želal, aby ten film bol uvedený aj u nás, aby ho poznali mladí ľudia.
názor mladých Tereza Križková,
študentka dokumentárnej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.
V roku 1989 som mala tri roky. Z obdobia komunizmu si nepamätám nič, poznám ho z dejepisu, z rozprávania rodičov, z filmov. Aj keď si uvedomujem vážnosť tejto témy, bytostne sa ma netýka. Ako väčšina ľudí mojej generácie riešim úplne iné problémy. Možnosti, ktoré sa nám otvorili po roku 1989, považujeme často za samozrejmosť. Práve dokumentárne filmy ako Tryzna, Čas, ktorý žijeme, či Čierne dni nám dávajú možnosť pozrieť sa do tohto obdobia a prežiť si jeho atmosféru. Aj keď dnešný dokumentárny film pracuje inými režijnými metódami a postupmi, reportážne zachytený príchod tankov, pohreb Jana Palacha, hladovka študentov a iné situácie dokonale vystihujú problémy totalitného režimu. Pri týchto filmoch si uvedomujem hodnotu dokumentu ako neopakovateľného záznamu histórie.
