Zhovorčivejší bol čašník z inej reštaurácie, ktorý mi aspoň vysvetlil, že aj keby chcel ísť teraz na olympiádu, určite by nedostal povolenie pre obmedzenia dopravy. Na otázku, či sa pozerá na olympiádu aspoň v televízii, odpovedal viacnásobne: Veľa práca, veľa práca. A hneď aj odišiel za svojimi hosťami.

"Dovolenku vnímajú ako hriešne leňošenie. Väčšiu radosť a pokoj na duši majú z úspechu v práci," vysvetľuje prekladateľ z čínštiny Milan Ivan. Ako však zdôrazňuje, ani tento tradičný postoj už dnes neplatí pre všetkých Číňanov, a aj tam sa už začína rozvíjať biznis s dovolenkami.

To naše, čínske

Na Slovensku žije možno tisícka Číňanov, jednotlivé komunity sú však často uzavreté aj voči svojim rodákom. Medzi sebou hovoria totiž vo svojich dialektoch, ktoré môžu byť pre iných Číňanov nezrozumiteľnými. Čínske dialekty niektorí lingvisti považujú za samostatné jazyky, často sa totiž medzi sebou líšia do tej miery ako povedzme germánske jazyky.

"Číňania žijúci u nás väčšinou pochádzajú z provincie Če-ťiang v južnej Číne pod Šanghajom. Notoricky známy je predovšetkým okres Čching-tchien, ktorý má dlhodobú tradíciu emigrácie za prácou," hovorí prekladateľ z čínštiny Stanislav Vavrovský. "Na Slovensko chodia odtiaľ celé dediny. Tam je tradícia, že len čo sa nejaký príbuzný dostane do zahraničia, snaží sa zobrať si za sebou svoju rodinu, známych, priateľov, rodákov," vysvetľuje Vavrovský.

Čínska vláda podľa neho emigráciu priveľmi neobmedzuje, omnoho väčšie reštrikcie zažívajú Číňania zo strany prijímajúcich krajín. Splniť všetky podmienky na pracovný pobyt pre nich nie je ľahké, sú to väčšinou ľudia z vidieckych oblastí, ktorým chýba vyššie vzdelania a rôzne právne aspekty podnikania často ani nevnímajú.

Ak sa dostanú na Slovensko, ich kontakty so Slovákmi sa najčastejšie obmedzujú na otázky typu: "Čo si dáš?" prípadne "Čo kupuješ?"

Uzavretosť čínskej komunity môže byť u nás ešte väčšia ako v iných krajinách. "Na Slovensku je menej Číňanov, ktorí sem prídu s chuťou spoznať iný život. Prichádzajú sem hlavne tvrdo makať, aby zarobili peniaze na vysnený život na vyššej úrovni," hovorí Milan Ivan. Napriek tomu si Ivan myslí, že o bližšie kontakty so Slovákmi Číňania určite stoja. "Priateľstvo má v Číne stále veľkú hodnotu," dodáva.

O niečom však hovorí aj to, že zmiešaných čínsko-slovenských manželstiev nie je veľa. Stanislav Vavrovský ich pozná možno desať vrátane toho svojho.

S manželkou, ktorá študovala češtinu, sa zobrali v roku 1999. Prvých päť rokov boli spolu v Prahe, dnes už žijú v Bratislave. Na desaťmesačnú Sofiu hovorí každý z rodičov svojím rodným jazykom, každý po svojom hovoria aj medzi sebou.

Obaja sú veľmi otvorení, ale aj táto mladá Číňanka nás žiada, aby sme ju pre istotu nefotili a neuvádzali ani jej meno. Má v Číne príbuzných a obáva sa, aby im svojimi názormi nespôsobila problémy.

Spomína, že keď prišla do Prahy v roku 1993, prekvapilo ju najmä to, koľko málo je u nás ľudí na uliciach, predovšetkým, aký pokoj býva cez víkend, keď sa v Číne - naopak - vo veľkom nakupuje. Smeje sa aj nad tým, ako svojich pedagógov v Prahe pobavila, keď im povedala, že sa jej na Prahe najviac páči čistý vzduch. Dnes sú už problémy s čínskym smogom medializovanejšie. Reklama na slovenskú účasť pekinskej olympiády - halušky s paličkami - sa jej páči. Sama občas dokonca halušky zje. "Mnohým Číňanom však nechutia, v Číne sa veľmi nekonzumujú mliečne výrobky," vysvetľuje Vavrovský.

Olympiáda prišla priskoro

Bežný Číňan podľa nich nie je nadšeným vyznávačom športu, na preplnených školách nemajú žiaci na veľké cvičenie ani priestor. Za národný šport by sa dal označiť pingpong, ktorý je nenáročný na materiálne podmienky. Mnoho ľudí cvičí pre zdravie verzie tchaj-ťi-čchüan (u nás známe v skomolenej podobe ako taj-či).

Číňania nie sú až takými vášnivými športovými fanúšikmi ako Európania, ak majú voľný večer, veľa ľudí dáva skôr prednosť hazardným hrám, ako je napr. ma-ťiang. Prenosy z olympiády si však nenechajú ujsť. Je to vec ich národnej hrdosti.

"Určite je to veľká udalosť pre všetkých Číňanov. Som rada, že sa koná v Pekingu, ale na druhej strane si myslím, že čínska ekonomika a životné prostredie má veľké problémy a že to bolo ešte priskoro," hovorí Vavrovského manželka.

"Čínska vláda má dnes dosť veľký problém s reputáciou. Podľa starokonfuciánskeho konceptu, vladár potrebuje mandát Nebies. Ten je však podmienený jeho morálnym správaním. Ak prestane plniť vôľu Nebies, stáva sa zvrhnuteľným."

V Číne sa dnes množia lokálne nepokojne, často sú aj krvavo potláčané. Číňania dýchajú otrávený vzduch, množia sa choroby, ktoré dovtedy neexistovali, korupcia začína brániť ekonomickému rastu. Akékoľvek katastrofy sa tradične považujú za príznak toho, že panovník mandát Nebies stráca. "Zdá sa to iracionálne, ale ak štát nefunguje tak ako má, ak sa zanedbajú isté opatrenia, potom majú aj prírodné katastrofy väčšie následky," vysvetľuje Vavrovský.

Napriek týmto problémom nemá obavy z Číny ako nebezpečnej mocnosti. "Čínska civilizácia sa počas svojej existencie nevyznačovala agresivitou, skôr chcela zapôsobiť kultúrou na ‚barbarov štyroch strán', ako u nich nazývali cudzincov," hovorí.

Po takmer desiatich rokoch miešaného čínsko-slovenského manželstva obaja svorne hovoria, že všeobecné rozdiely medzi ženou a mužom sú v ich vzťahu dominantnejšie ako rozdielne kultúrne pozadia. Manželka sa však smeje, že čínsky manžel by jej viac pomáhal v domácnosti. Tam delenie na mužské a ženské práce veľmi nepoznajú. Problémy so životom na Slovensku síce nemá, rada by sa však do Číny raz, na starosť, vrátila. "Chýba mi kultúra, nemám sa tu s kým porozprávať, môžem sledovať len satelitnú televíziu s obmedzeným počtom programov," hovorí. "Na Slovensku sa nedajú kúpiť ani časopisy či noviny v čínštine, aké sa vydávajú v západnej Európe."

Na druhej strane sa v Číne pre cenzúru z televízie ani z ostatných médií nemožno dozvedieť mnoho vecí, ktoré sa dozvie tu. Rovnako je to aj s internetom. Počas jej minulej návštevy v Číne pred pár rokmi sa napríklad nedala otvoriť ani len internetová stránka BBC.

Ľudské práva, ako ich vnímajú Európania, väčšina Číňanov ani nepozná. "Koncept subjektívneho práva - v zmysle mať na niečo právo - u nich ani neexistoval. Vznikol prakticky až v 19. storočí, keď sa začala prekladať európska literatúra. Mnohým Číňanom doteraz nie je veľmi jasný jeho význam," hovorí Vavrovský.

Jeho manželka vysvetľuje aj svoju cestu k zmene názorov. "Vyrastala som v komunistickom prostredí, pre mňa bolo samozrejmé, že komunistická strana musí byť jedinou vládnucou stranou. Až teraz, keď žijem dlhšie v Európe, si už myslím niečo iné. Ľudia v Číne sú otupení," hľadala chvíľu to správne slovo. "Nikde inde nežili, ani nevedia, aký je v tom rozdiel," dodáva.

Zuzana Uličianska (c) SME