V Brne nás nazvali Rolling Stones slovenského folklóru, tvrdí v rozhovore riaditeľ Lúčnice Marián Turner.
Ako ide dokopy umelecká duša flautistu s manažérskym papierovaním?
Najskôr som si to nevedel predstaviť. Hudbou som žil odmalička, v našej rodine sa jej venovali mnohí. Odmalička som chodil na klavír, neskôr na flautu, takže som dúfal, že hudba bude moja celoživotná náplň. Chcel som byť flautistom vo výbornom orchestri, čo sa mi nakoniec podarilo. Svet sa však otváral stále viac, začal som cestovať a zisťovať, že okolo hudby existuje aj množstvo iných zaujímavých záležitostí. Som taká povaha, že nemám rád status quo, po istej dobe sa vždy snažím nájsť nové možnosti. Rodičia ma podporovali v štúdiu nemčiny, ruštiny, angličtiny, španielčiny, dohovorím sa chorvátsky a trochu francúzsky, to mi pomohlo dostať sa aj k inej práci. Vo Viedni ma - popri hraní v orchestri - oslovili, či neskúsim robiť aj manažment, čo mi zostalo dodnes.
Máte však nadhľad, ak ste citovo zaangažovaný aj ako muzikant?
Nikdy by som nešiel do niečoho takého, že by som sa ako riaditeľ Lúčnice posadil na stoličku domáceho flautistu a toho pôvodného nahradil. Nemiešať riadiacu činnosť s aktívnou interpretačnou, to je základná zásada, ktorú nemienim porušiť. Skôr mi to celé pomáha pri organizačnej činnosti, pretože z vlastnej skúsenosti viem, ako sa hudobníci cítia, akú podporu potrebujú, čo všetko musia pre svoj výkon urobiť. S hudbou aktívne žijem aj doma, manželka je členkou orchestra Slovenskej filharmónie, syn hrá na klavíri a spieva v chlapčenskom zbore.
Čo vynáša viac - špičková hra na flautu alebo riaditeľská pozícia v špičkovom súbore?
Samozrejme, že základný plat hudobníka v umeleckej inštitúcii je zrejme nižší, ako plat riaditeľa, ale každý, kto je vo svojom nástroji naozaj dobrý, si dokáže prísť na slušné peniaze. Dobrý hudobník má totiž veľa ponúk aj mimo svojho zamestnania, je žiadaný a pozývaný na externé nahrávky a iné hudobné príležitosti, tie mu príjem značne zvýšia. Musí však ustrážiť mieru prijímania ponúk, pretože požiadavka na vysoko kvalitné výkony vyžaduje veľmi poctivú a časovo náročnú každodennú prípravu.
Lúčnica je vlastne firma. Aká?
Okrem toho, že veľmi úspešná, jedná sa o príspevkovú organizáciu Ministerstva kultúry, teda o inštitúciu typu, akou je aj Slovenská filharmónia, SND, SĽUK, Slovenské národné múzeum a podobné.
Koľko vám dáva ministerstvo?
Základný rozpočet vo výške necelých 20 miliónov korún ročne.
Je to dosť?
Každý povie, že nie, že by prijal a zužitkoval viac. Sme známa inštitúcia, už len tým, koľko rokov a v akej kvalite existujeme. V rámci kultúry máme mimoriadne postavenie i zázemie. Lúčnica je fenomén, pretože vytvorila a spropagovala originálne národné umenie - výsostne domácu slovenskú umeleckú tvorbu, ktorú dokázala s obrovským úspechom prezentovať na najprestížnejších pódiách sveta. Viem, akých máme doma fantastických umelcov aj v iných žánroch - operných spevákov, inštrumentalistov, choreografov, tanečníkov i kvalitné orchestrálne telesá, či dirigentov, ktorí sú tiež pozývaní do zahraničia, vyhrávajú súťaže a dosahujú veľké úspechy. Ide ale o úspechy s tvorbou, ktorá - až na veľmi malé výnimky - nie je primárne slovenská. Lúčnica dokázala svojou kvalitou a originalitou slovenskú kultúru prezentovať vo svete tak, že je zaraďovaná publikom, kritikmi i medzinárodnými agentúrami medzi najlepšie súbory na svete vo svojom odbore. Pre jej činnosť je preto nanajvýš potrebné, aby takúto mimoriadne úspešnú formu národného umenia podporoval štát.
Na kvalitu zo vstupného nezarobíte
Dokázal by taký súbor prežiť bez štátnych dotácií?
Hypoteticky je možné všetko, pretože okrem štátnych peňazí máme nejaké peniaze od sponzorov, pomáhajú nám aj mediálni partneri, no bolo by treba úplne zmeniť celý pracovný systém. Vystupovať by sme museli len na komerčnej báze, vzdať sa mnohých domácich vystúpení, festivalov i štátnej reprezentácie v zahraničí, všetkého, čo by nepokrylo náklady, kde by sme nezarobili. Ale bola by to potom ešte Lúčnica?
Národná kultúra by teda zrejme bez dotácií v takejto forme nemohla prežiť, aspoň kvalitná nie. Nemôžeme si dovoliť ísť na čisto komerčnú formu vystúpení a určiť ceny lístkov na štyri, či päťtisíc korún, aby sme pokryli všetky výdavky. Kto by si to dovolil kúpiť? Voči nášmu publiku máme úctu, chceme mu prinášať kvalitu, no za primeranú cenu. Ponúkame výkony, ktoré musia byť postavené na profesionálnych choreografiách, podporené vhodným osvetlením, kvalitným zvukom, dobre znejúcimi hudobnými nástrojmi, v krásnych krojoch a s výborne napísanou a zahranou hudbou, takže dotácie potrebujeme. Na také niečo zo vstupného proste nezarobíte.
Koľko máte od sponzorov?
Keď sa podarí, tak vieme získať dva i viac miliónov ročne. Okrem toho máme podporu na takzvané prioritné projekty, ktoré nám pomáha financovať Ministerstvo kultúry.
Správali sa niektorí ministri kultúry k Lúčnici macošsky?
Som vo funkcii iba rok, takže som to nezažil, ale taký prípad nepoznám ani z minulosti. Tento podnik si zatiaľ vážil každý minister. Kvalitu Lúčnice i jej dosah na spoločnosť vníma každý veľmi citlivo.
Nemôžeme a nechceme robiť žiadne ústupky
Ak súbor existuje niekoľko rokov, nieto 60 ako Lúčnica, je tam obrovské riziko stagnácie. Aká je záruka, že dnes neťažíte len zo slávneho mena v minulosti?
Záruka je v umeleckých vedúcich, ktorí presne vedia, čo majú robiť, rovnako v samotných interpretoch. Ich prioritou je vydávať zo seba maximum. Rovnaké kritérium platí pre hudobníkov orchestra, náročné požiadavky máme na technické zázemie i výtvarnú stránku. V tomto jednoducho nemôžeme a nechceme robiť žiadne ústupky. Výhodou je, že tanečníci, speváci a hudobníci nie sú stálymi zamestnancami, vďaka čomu máme oveľa väčšiu možnosť obmeny a podpory výrazných talentov. Sme flexibilnejší, kolektív je mladý, dynamický, disciplinovaný a dobre technicky vybavený. Lúčnica sa teda priebežne obnovuje a kto na ňu ide po pár rokoch, vidí ju zase novú, mladú a krásnu. Stále sa pracuje aj na nových programoch, takže stagnovať nemáme vôbec čas.
Nemá však práve neustály prísun nováčikov negatívny dopad na kvalitu?
Môžem vám povedať vlastnú skúsenosť. Nespomínam si, že keď prišiel profesor Nosáľ na nácvik s novými členmi, že by bol hneď so všetkým spokojný. Je prísny, tak ako aj v minulosti, vyžaduje maximum. Je to umelecký vedúci - profesionál, ktorý pravidelne chodí na skúšky, niekedy ešte aj sám na ukážku zatancuje. Jednoducho dbá, aby špičková kvalita ostala zachovaná, pravidelne sleduje a hodnotí aj predstavenia. Okrem toho - radi experimentujeme s hudbou, scénami, modernými prvkami, svetlom, multimediálnou prezentáciou a podobne.
Mení sa však doba, logicky teda aj Lúčnica. Do akej miery sa jej prispôsobujete?
Do veľkej, pretože s ňou chceme kráčať a oslovovať aj mladé publikum, pričom to verné, staršie, stratiť nechceme. Keďže súbor tvoria mladí ľudia, už z princípu nemôžeme byť nemoderní. Ide o kolektív veľmi vysokej intelektuálnej vrstvy spoločnosti, všetko sú to vysokoškolskí študenti. Keďže sú talentovaní, múdri a rozhľadení, prinášajú nové pohľady a myšlienky nielen na interpretáciu umeleckých diel, ale aj na módu, politiku, dianie vo svete, na celý životný postoj. To všetko sa, logicky, prenáša do súboru a ovplyvňuje ho.
Zaujali by vystúpenia Lúčnice spred desiatok rokov aj dnes?
Niektoré stopercentne, iné možno menej. Najmä v jubilejných retrospektívnych programoch sú choreografie staré aj vyše tridsať rokov, pričom majú fenomenálnu odozvu. Je to prirodzený jav v rámci umenia - keď počúvate diela Bacha, alebo Mozarta, vidíte, že majú stále veľký vplyv na publikum, hoci sú staré viac ako 250 rokov. To isté sa týka diel tvorených pre Lúčnicu - od Cikkera, Suchoňa, Moyzesa, Andrašovana, Stračinu, Godára, Breinera, Krajčiho, Zacha a mnohých ďalších, no najmä choreografickej tvorby Štefana Nosáľa, ktorý je umeleckým vedúcim a choreografom v Lúčnici už 59 rokov. Všetky diela z minulosti sa už neuvádzajú, ale keď sa k tým najlepším vraciame povedzme na výročiach, majú obrovský úspech. Niekedy sa ešte ozvú hlasy, že štylizované národné umenie bolo spájané s politikou minulého režimu, ale sú to hlasy s podtónom závisti a vždy od niekoho, kto sa nikdy tak úspešným ako Lúčnica nestal. Veľké úspechy doma i v zahraničí sa neodpúšťajú.
Lúčnica nie je autentický folklór
Záujem o folklór ako taký však klesá. Prečo?
Ťažko povedať, táto otázka zaznieva v mnohých našich debatách a analýzach. Tradičný folklór v podstate autenticky napodobňuje amatérske umelecké prejavy ľudí. To, ako sa spievala ozdoba, tancoval nejaký miestny tanček, ako sa vytváral dvoj, alebo trojhlas, trebárs v oblasti Šumiaca, Zemplína, Šariša, Myjavy, aké bolo tradičné pôvodné oblečenie a zvyky, to je niečo, čo sa niektoré skupiny snažia dodnes autenticky interpretovať. Je to veľmi pekná a záslužná činnosť, má aj svoje významné, najmä faktograficko - historické miesto v kultúre. Autenticitu je teda dobré zachovávať kvôli budúcim generáciám.
Lúčnica však nie je autentický folklórny súbor, ktorý by len niečo napodobňoval. Jednotlivé folklórne vplyvy a prvky umelecky spracováva a interpretuje na profesionálnej báze, predvádza štylizovanú formu. Podobné procesy sa dejú v klasickej hudbe, v opere i balete. Základom je teda inšpirácia folklórom, do toho však vstupuje umelecká profesia. Umelec - choreograf, hudobný skladateľ, scenárista, režisér, scénograf, výtvarník, ktorý dostane do rúk túto tému, ju spracuje a pretvorí na profesionálnu formu. Len tak ju môžeme ponúknuť náročnému divákovi, ktorý chce mať celovečerný zážitok. Platí to doma i v zahraničí, kde by sa amatérsky, aj keď dobre mienený, no čisto autentický prejav, zrejme vôbec nepresadil.
Nie je problémom práve tá strata autenticity?
Autenticita, najmä však originalita, je zachovaná v rámci základu, na ktorom je umelecké dielo postavené. Ľudová inšpirácia predsa existuje v mnohých druhoch a formách umenia. Talianska ľudová pieseň ako základ Verdiho opernej árie, tirolský ľudový hudobný motív, spracovaný Mozartom do symfonickej témy, rytmus a melódia slovenského ľudového tanca ako inšpirácia Moyzesovej symfonickej básne, či árie Suchoňovej opery, to všetko sú tie národné, ak chcete folklórne základy. Výtvarné umenie tiež štylizuje, hoci je často inšpirované trebárs autentickou devou v kroji, prípadne inými folklórnymi motívmi, deje sa to i v literatúre. Pri profesionálnom spracovaní je dôležitý umelecký jazyk, teda spôsob, akým tému autor spracuje, čo vyžaduje odborné vzdelanie umeleckého tvorcu. Je to oveľa vyššia forma umenia, ďaleko prepracovanejšia a dokonalejšia po stránke kvality i javiskovej prezentácie.
Tým, že vás ale menšie súbory často napodobňujú, neprispievate nepriamo k deformácii autentického folklóru? Za štandard potom považujú vašu štylizáciu.
Máte nebodaj pocit, že opera prispieva k eliminácii či deformácii ľudovej piesne? Určite nie, je to predsa iná forma. My nemáme ambíciu kopírovať autentické, to robia na dobrej úrovni iní. Robíme umenie postavené na základoch národnej tradičnej kultúry, nechceme imitovať a nahrádzať to, čo tu už je. Z autentického prostredia sa učíme a inšpirujeme, ale máme ambíciu, aby na nás chodilo publikum, ktoré bude mať z predstavenia komplexný umelecký zážitok. Nechceme teda nič eliminovať, ale vytvárať nové diela a divákovi ponúknuť profesionálny výkon, výbornú šou.
Na "správny" triedny pôvod sa nikdy nepozeralo
Lúčnica bola vývozným artiklom už za socializmu. Keďže sa cestovalo do zahraničia, fungovali v nej aj donášači, spriahnutí s režimom.
Iste, takí ľudia tu zrejme boli nasadení, bola to bežná prax minulého režimu, ktorý tak kontroloval ľudí. Je pravda, že oficiálne kruhy sa zaujímali o to, s kým sa kto stretáva, veď Lúčnica vždy veľa cestovala, na predstavenia chodili aj emigranti, bývalý režim sa týchto možných kontaktov obával. A vedelo sa aj to, človek, ktorý emigroval pred rokmi a nemohol sa vrátiť, vnímal národné umenie veľmi citlivo. Ja som s týmto osobnú skúsenosť nemal, keď som v Lúčnici v 80-tych rokoch hrával, situácia už bola zrejme oveľa uvoľnenejšia, ako v rokoch 50-tych, teda v začiatkoch jej fungovania.
V súbore sa však o tom vedelo, niektorí to potvrdili.
Niekedy sa o tom vedelo, skôr však domnievalo, rozprávalo sa o tom po tichu, ale nemyslím, že sa to dialo pri malých zájazdoch. Ak, tak asi len pri veľkých a skôr bolo podozrenie na rôznych externých „pozorovateľov", či poverených „sprievodcov", cestujúcich so súborom. Spolunažívanie domácich členov v súbore bolo vždy korektné a srdečné, veľa záležalo na individuálnom správaní sa človeka, či si vedel nájsť cestu k iným. To, či chcel niekto niekomu ublížiť, a či to aj robil, je ťažké povedať, z obdobia môjho pôsobenia som sa o takom prípade nedozvedel. Pravdou je, že v dávnejšej minulosti sa stali prípady, keď niekoho na základe anonymu vysadili z vlaku, ktorý už odchádzal na zájazd, prípadne niekomu nedali súhlas na vycestovanie.
Dbalo sa pri tanečníkoch na správny triedny pôvod?
Pri výbere do súboru nie, toto nikdy nebolo kritériom prijatia. Ak sa chcel v minulom režime niekto pomstiť a vytiahol niekoho pôvod, stalo sa - aj našim členom - že im bolo znemožnené povedzme vysokoškolské štúdium. Na účinkovanie v Lúčnici to ale žiadny vplyv nemalo. Štefan Nosáľ nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, napriek tomu dosiahol vo svojej umeleckej činnosti vrchol, bol dokonca menovaný národným umelcom, dostal aj ďalšie významné ceny. Lúčnica sa nikdy neprofilovala ako politický súbor, ktorý by vystupoval len na tých „správnych" podujatiach, nerobí to ani teraz.
Z účasti politikov na vystúpeniach máme radosť
Keby si vás chcela objednať nejaká strana do predvolebnej kampane, vzali by ste to?
Zatiaľ sme to nikdy neurobili, ani v minulom režime, ani v tomto období. „Kortešačky" nehrávame, naše predstavenia chceme ponúkať naozaj všetkým bez rozdielu.
Ponuky teda boli?
Pravdaže. Tie boli a aj budú za každého režimu, pretože Lúčnica je populárna a divácky veľmi atraktívna. Každý si dobre uvedomuje, že s nami by mohol mať celkom dobré promo. Nikdy sme však do žiadnej politickej kampane nešli, ani nemienime ísť.
Je to otázka peňazí alebo charakteru?
Verím, že charakteru. Všetci tu dbáme na to, aby sme sa poctivo venovali umeniu, nie politike. Chceme vystupovať pred publikom, ktoré má o nás naozajstný záujem kvôli umeleckému programu. Tým ale nechcem povedať, že na našich vystúpeniach nikdy neboli politickí reprezentanti štátu, práve naopak.
Politici sa radi ukazujú s úspešnými?
Áno, kto nie? Treba však povedať, že z účasti každého diváka, teda aj z prítomnosti politikov na našich predstaveniach, máme radosť. Sme poctení a potešení, keď sa na nás príde pozrieť prezident, premiér, alebo minister vlády.
Stávalo sa, že sa zo zahraničných zájazdov niekto navrátil, teda emigroval?
Samozrejme, viackrát. Niektorí sa dokonca aj potichu rozlúčili. Väčšinou to však nedali nikomu vedieť, lebo sa obávali znemožnenia uskutočnenia ich rozhodnutia. Aby umelecky nepoškodili predstavenia, poctivo absolvovali celý zájazd, odišli až po poslednom vystúpení. Neskôr napísali pozdrav napríklad z Austrálie, či USA.
Titulovali nás ako Rolling Stones slovenského folklóru
Minulý rok ste boli na veľkom turné v Hong-Kongu, na Taiwane, v Číne a v Austrálii. Vníma vôbec tamojšie publikum Lúčnicu ako folklór, nepovažuje ju skôr za moderné umenie?
Dobrá otázka. Myslím, že ázijské publikum nás vníma ako trochu exotické tanečno - hudobné javiskové umenie, ako temperamentnú a umelecky bohatú tanečnú šou. O tom, aký má Slovensko folklór a kde sa vôbec nachádza, nemá zväčša ani tušenia. Plníme tak významnú úlohu kultúrneho diplomata a reprezentanta štátu. Prvotriedne choreografie, tanečný temperament, strhujúce výkony, výborná hudba a nádherná výtvarná i estetická stránka našich predstavení, sú pre nich väčšinou už pri prvom stretnutí veľmi príjemným prekvapením. Medzinárodná komunikatívnosť predstavení zaručuje vždy veľký úspech aj v krajinách veľmi vzdialených, sme vnímaní ako moderné a veľmi originálne umenie. Mimoriadny úspech majú aj naše tanečníčky, ktoré len potvrdzujú to, čo sa hovorí o slovenských dievčatách - že sú najkrajšie na svete.
Nie je to tvrdenie len klišé?
(smiech) Príďte na naše vystúpenie, môžete to posúdiť sám. Ešte sa vrátim k našim predstaveniam v Ázii - kvalitatívne nás porovnávali so súbormi Igora Mojsejeva alebo s Lord of the Dance. Vo veľkých svetových novinách, v ktorých mala Lúčnica kritiky na svoje vystúpenia - The New York Times, China Post, Frankfurter Allgemeine, alebo The Canberra Times - hovoria vždy o výnimočnom profesionálnom výkone.
Jednu z veľmi originálnych kritík, ktorú máme vystavenú aj na našej domácej nástenke, sme dostali v Českej republike. Po istom mimoriadne úspešnom vystúpení v Janáčkovej opere v Brne, kde sme museli odohrať asi štyri či päť prídavkov, Lúčnicu titulovali ako „Rolling Stones slovenského folklóru". Na ostatnom turné v Hong-Kongu dokonca vznikol náš fanklub, vypredávali sa workshopy, na ktorých sme predvádzali naše tance. Plné sály nadšencov sa učili tanečné kroky šarišskej polky, detvianskych cifier, čardáš, či ako správne tancovať „čapáše". Ázijské publikum bolo také nadšené, že sa zaujímalo o slovenské kroje, hudobné nástroje a nahrávky, mnohí z tých ľudí nám dodnes pravidelne píšu. V Austrálii sme tiež boli vo vysielaní jednej z najpopulárnejších TV relácií, ako hostia veľmi známej moderátorky. Aj sme v tom prenose zatancovali, malo to výbornú odozvu.
Chodili na vás aj tamojší Slováci?
Áno, najmä na Taiwane a v Austrálii, či už študenti, alebo krajania, ktorí sa do týchto krajín presťahovali. V Austrálii sme dokonca navštívili dolnozemských Slovákov, ktorých predkovia žili kedysi na území bývalej Juhoslávie. Dodnes si zachovali všetky tradície, vrátane toho, že nádherne hovoria po slovensky.
Ponorkové konflikty sa časom rozplynú
Keďže súbor býva pokope dlhé obdobia, ako riešite ponorkovú chorobu?
Súbor, ktorý vycestuje na turné, trvajúce viac ako mesiac, spolu trávi prakticky všetok čas - v lietadlách, autobusoch, na javiskách. Zažíva teda veľmi intenzívny vnútorný život. Umelci po vystúpení, a to platí aj v iných žánroch, nedokážu ísť hneď spať, pretože v nich ešte doznievajú zážitky z výkonu. Veľa sa hodnotí, debatuje, analyzuje. Mnohí si idú na uvoľnenie zaplávať, iní sa prejsť, niektorí najesť, ďalší posedia spolu pri pohári vína. Hoci to znie paradoxne, po tanečnom vystúpení niektorí vládzu ísť ešte na diskotéku a relaxovať tam pri úplne inej hudbe. Sú i takí, ktorí chcú zostať chvíľu sami. Prečo nie?
V Lúčnici funguje normálny kolektívny život, a ak sa náhodou niekto s niekým pochytí, vyrieši sa to pokojne, aby to nemalo vplyv na predstavenia. Máme skúsenosti, že „ponorkové" konflikty sa po čase rozplynú a vďaka úspechu na javisku, novým zážitkom z ciest, na ktoré sa človek nedostane úplne bežne, sa všetko obráti skôr na humor, na niečo, na čo sa po rokoch spomína s úsmevom.
Z Lúčnice sa teda neodchádza s buchnutím dverí?
Nezažil som to, ale predpokladám, že za tých 60 rokov boli aj také prípady. Každý sme iný, máme rozdielny temperament a v umení ani toto nie je vôbec nič výnimočné. No veľké hnevanie sa a trucovanie je podľa mňa zbytočný afekt, lebo v rámci kolektívu sa človek musí naučiť vedieť prispôsobiť väčšine, či tomu, čo požaduje umelecký vedúci. Najdôležitejšie je kvalitné predstavenie, zodpovednosť voči divákovi.
Zrejme tu vzniklo aj množstvo párikov a rodín.
Tých je veľa. Mnohí v Lúčnici prežili nádherný študentský život, zaľúbili sa a potom sa trebárs s partnermi rozišli a zostali dobrí priatelia. Ale mnohí sa vzali, majú krásne rodinky a vďaka Lúčnici aj veľa zážitkov. K Lúčnici sa všetci radi vracajú a je jasné, že na lásky, ktoré vznikli doma, či na zájazdoch, každý spomína ako na krásne roky života.
Promiskuita je fáma
Hovorí sa, že v umeleckých kolektívoch, práve na tých zájazdoch, je veľká promiskuita. Ide o mýtus?
(smiech) Môžem byť veľmi úprimný, žiadny promiskuitný život tu nefunguje, to sú naozaj len fámy. A ani nie je dôvod, aby to tak bolo, naši členovia majú voči sebe úctu, a ak sú zadaní, tak aj k svojim partnerom. Ide o dospelých a inteligentných ľudí, tí, ktorí už majú svoje vzťahy vyriešené, fungujú šťastne bez nejakých výkyvov. Tí, ktorí zatiaľ lásku hľadajú, po takomto šťastí určite túžia. Každý je rád, keď je šťastne zamilovaný, a myslím, že väčšina sa snaží udržať si svoj stav pekný a čistý.
Ako sa rieši závisť a žiarlivosť? Nie každý môže ísť na turné do exotických krajín, niektorí musia ostať doma.
Najlepšie je to povedať kolektívu vždy priamo na rovinu, je to v plnej kompetencii umeleckých vedúcich jednotlivých zložiek. Členovia tanečného súboru sú na tom po umeleckej stránke kvalitatívne rôzne. Niekto sa vypracuje, je doslova osobnosťou, ktorú vnímate od prvých chvíľ na javisku, a dostane sa aj k veľkým sólam. Niekto na tie sóla nie je vhodný typovo a niekto na ne umelecky nedorastie. Sú aj takí, ktorí na sebe málo pracujú, a preto musia súbor po krátkej dobe opustiť. Občas sa ukáže výnimočný talent napríklad v skokoch a už má šancu, že bude robiť sólistu, ale len v tanci, v rámci ktorého treba mimoriadny atletický výkon.
Na zistenie schopností jednotlivých členov pozorujú umeleckí vedúci svojich zverencov veľmi pozorne od prvých chvíľ - nielen na predstaveniach, ale aj na skúškach. Na každý zájazd sa vyberajú tí, ktorí majú najlepšie umelecké, fyzické a psychické predpoklady, tí, ktorí tancujú a spievajú najdlhšie. Veľmi podstatná je psychická stránka a schopnosť žiť v kolektíve, pretože labilný človek mesiac v zahraničí v pohode nevydrží.
Štefan Nosáľ je synonymom pojmu národný umelec
Aký je Štefan Nosáľ?
Mimoriadna osobnosť, ktorá sa nedá zhodnotiť krátkou charakteristikou. Veľký umelec, ktorý dosiahol úspechy doma i v zahraničí, a to vďaka svojej originálnej tvorbe, postavenej na základoch slovenskej ľudovej kultúry. Svoje choreografie dokázal vypracovať až na takú vysokú úroveň, že sa stali národným umením. Umením na jednej strane pokorným, ktoré s úctou pristupuje k národným tradíciám, ktoré nič nestráca zo svojej autenticity, no zároveň je vysoko profesionálne a mimoriadne náročné na interpretáciu. Umením, ktoré nezľavuje nič z najvyšších nárokov, ktoré ale zostáva komunikatívne až do takej miery, že ho s úžasným úspechom a odozvou vníma publikum všetkých sociálnych vrstiev doma i v zahraničí. Lúčnica, ktorú umelecky vedie už 59 rokov, z toho je jej hlavným choreografom minimálne 56 rokov, patrí vďaka nemu k najlepším na svete vo svojom odbore.
Obdivujem na ňom aj to, že si vždy dokáže vybrať kvalitných spolupracovníkov. Hoci pochádza z jednoduchých pomerov detvianskych lazov, kde nebol jednoduchý život, dokázal vyštudovať dve vysoké školy, okrem absolutória VŠMU je aj inžinierom architektúry. Má pekné rodinné zázemie, ktoré si veľmi váži. Stále sa veľmi aktívne zaujíma o výtvarné umenie, literatúru, do dnešných čias študuje, má aktuálne vedomosti z každej sféry umenia aj spoločnosti. Pre mňa je synonymom pojmu národný umelec.
Ak niekto vytvorí kultúrny klenot, zrejme má v sebe čosi, čo iní nemajú. Čo?
Neviem to všetko presne vymenovať, no určite veľký talent a cit, niekedy sa hovorí, že taký človek je osvietený, respektíve má Božiu iskru. Vytvoriť niečo mimoriadne, to sa nemôžete naučiť. Potrebujete kvalitné vzdelanie, vedomosti, skúsenosti i všeobecný rozhľad, ako aj vieru v seba, veľkú disciplínu a pracovitosť. To všetko on má. Keď potom na takomto kvalitnom základe dáte priestor a šancu na rozlet svojej invencii i odvahe, vznikne možnosť pretaviť vlastnú genialitu do úspešnej formy. No všetko je aj otázka toho, či ste v správny čas na správnom mieste.
Človek, ktorý sa stane legendou už počas života, naberá na seba často aj maniere. Vyhol sa tomu?
On je neskutočne skromný človek, nemám dôvod hovoriť iné. Možno, že o nejakých manieroch by mohla hovoriť jeho najbližšia rodina, no v našom vzťahu ich vôbec nevnímam. Je veľká náhoda, že sme sa ocitli v opačnom garde, kedysi som bol ako člen orchestra jeho podriadený, dnes som, paradoxne, jeho riaditeľ. Za túto pozíciu, ktorú si veľmi vážim a mám k nej úctu, vďačím jeho veľkej podpore, bez neho by som v Lúčnici nebol. Ak jeho snahu po dokonalosti, kráse, jeho pracovitosť a prísnosť na seba i okolie budeme považovať za istý prejav manierizmu, tak sa jedná o manierizmus správny, ktorým odporúčam „nakaziť sa" aj ostatným.
Je len na nás, čo zachováme a odovzdáme ďalej
Tento rok oslavuje Lúčnica šesťdesiatku. Čo pripravujete?
V auguste vystupujeme s reprezentačným programom tanečného súboru na Slovensku a na medzinárodnom festivale Petra Dvorského na Morave. V septembri máme menšie výjazdy do Talianska a Francúzska, v septembri vystúpime v opere SND. So speváckym zborom sa predstavíme na koncertoch na Sardínii a v Českej republike na Festivale duchovnej hudby v Olomouci. Od konca septembra, celý október a začiatok novembra budeme intenzívne nacvičovať nový program, venovaný šesťdesiatemu výročiu Lúčnice. Premiéra bude koncom novembra v Bratislave, v decembri v Brne a Prahe. Spevácky zbor vystúpi na festivale BHS, kde vo festivalovej premiére uvedie skladbu Requiem od Domenica Cimarosu.
Vystúpenia k veľkému jubileu, kde sa s tanečným súborom po štyridsiatich rokoch na jednom javisku objaví i spevácky zbor, budú retrospektívou celej histórie Lúčnice. Program bude spracovaný moderne, multimediálne a s mnohými prekvapeniami. Po Vianociach odchádza tanečný súbor na zájazd do Talianska, vo februári 2009 odlietame do Egypta, kde máme pozvanie vystupovať v operných domoch v Káhire a Alexandrii. V marci 2009 sme pozvaní na veľké turné do Mexika, v apríli, máji a júni nasledujú už tradičné vystúpenia na Slovensku, vrátane veľkých domácich festivalov vo Východnej a v Detve.
Lúčnicou prešlo vyše dvetisíc ľudí. Pripravujete niečo aj pre nich?
Samozrejme, šesťdesiatku chceme osláviť za účasti všetkých bývalých aj súčasných lúčničiarov. Chystáme sa ich osobne pozvať na vystúpenie 29. novembra 2008 v Istropolise, záznam budú vysielať STV a SRo. Preto aktualizujeme adresár bývalých členov, ktorých touto cestou vyzývam, aby si u nás preverili svoje údaje a kontakty, a ak nie sú platné, aby sa nám ozvali.
Nemáte strach, že o pár generácií slovenský folklór zanikne?
Keď vidím tie davy ľudí na folklórnych festivaloch, aktivity detských súborov, záujem zo strany tanečníkov prísť do Lúčnice a vystupovať s ňou, keď zažívam realitu úspešnej činnosti nášho súboru aj v zahraničí, kde sme konfrontovaní s celým svetom a máme úspech, tak sa nebojím. Ale porovnávam aj s inými formami, pozrime na boom opery, o ktorej tiež už desaťročia hovoria, že je na ústupe, alebo na fakt, čo dokážu súčasné kvalitné hviezdy pop hudby urobiť s tradíciou. Napríklad Christina Aguilera - aký obrovský hit urobila z piesne Candyman, založenej na swingu zo 40-tych rokov?
Ak budeme folklór i diela ním inšpirované prezentovať v prvotriednej kvalite, ak mu zachováme priestor a budeme mať k nemu úctu a pokoru, poslúži nám ako bohatá inšpirácia i ako úprimný čistý prejav národného kultúrneho cítenia a povedomia. Ak si neprestaneme vážiť rodinné striebro, odovzdané generáciami pred nami, nie je žiadny dôvod, aby folklór, taký farebný, originálny a nádherný, niekedy zanikol. Je len na nás, čo zachováme a odovzdáme ďalej.
Chcete DVD z vystúpenia Lúčnice?
Ak áno, do nedele 17. augusta 2008 do 16.00 hod. zašlite na karol.sudor@smeonline.sk odpoveď na túto otázku:
Kde v Ázii existuje fanklub Lúčnice? Správnu odpoveď nájdete aj v rozhovore.
Výhercovia predošlej súťaže:
Tričko Aliancie Fair-play posielame Františkovi Olšavskému z Novej Ľubovne.
Na obed so Zuzanou Wienk pôjde Juraj Lörinc z Bratislavy.
Meno výhercu DVD Lúčnice zverejníme pod pondelkovým rozhovorom.
Rozhovor bol autorizovaný, Marián Turner doplnil niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.
Medzititulky: Redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
