j strelnici ako šťastné deti v materskej škole, a nie v tej chvíli najdôležitejšie osoby, ktoré čakal prezident republiky na opačnom konci Pekingu.
Olympijskej medailistky sa patrí najprv spýtať, ako sa cítila na stupni víťazov.
„Mne to ešte dôjde až o dve hodiny. Až po opičke, čo sa dostaví, ak v olympijskom dome budú mať šampanské, ktoré si dám rada. Ale najprv som myslela na rodičov so sestrou a priateľom. Spontánna radosť sa tesne po finálovom vypätí ťažko usporiada v racionálne.“
Zrátali ste si už esemesky?
„Kým som sa prišla prezliecť pred preberaním medailí 34, keď som prišla z dopingovky, bolo ich vyše stovky. Väčšinu vybavím až doma, inak by som sa pri mobile zjašila. Hovor som prebrala len od tatka. Ešte pred finále po prvenstve v kvalifikácii. Zdalo sa mi, že už má prvý plač za sebou. Vravel, len že už fajčí tri naraz. Mamina plače isto doteraz. Od radosti. To je na celej medaile najkrajšie, že som potešila najbližších.“
Okrem medaily ste si polepšili aj finančne. Čo urobíte s prémiou od olympijského výboru?
„Tak to mi ešte nenapadlo. A koľko to je?“
Osemstotisíc korún.
„Čo ja viem, s peniazmi veľké skúsenosti nemám. Viem len, že kolujú na účte, prichádzajú a rýchlo aj odchádzajú. Poriadnu sumu teraz spapká telefónny účet, dosť zožerie auto. Ale nie som typ, čo vyrazí do Auparku a nakúpi si oblečenie za dvadsaťtisíc.“
Aká ste šoférka?
„Ofenzívna. V olympijskej dedine som najviac času trávila pri autičkárskych konzolách.“
Ako ste spali pred pretekmi?
„Úplne najhoršie za vyše týždňa v Pekingu. O pol druhej som sa zobudila na hroznú zimu, čo prišla po večernej búrke. Každých dvanásť sekúnd som z nejakej šachty počúvala cvak-cvak. Asi ventilátor. Tak som si musela vziať prvýkrát tabletku na spanie.“
Čo ste robili v psychicky exponovanom časovom úseku medzi kvalifikáciou a finále?
„Klasika. Kniha a hudba.“
V mixzóne tesne po pretekoch ste sa pri žiadosti o názov knihy len usmiali, že taká kniha. Veľké tajomstvo?
„To zasa nie. Kedy ma už konečne pomiluješ od Evy Vollerovej. Odporúčam. Žiadny slaďák, tvrdšia vec. Aj tak ju nikdy nedočítam do konca. Tesne pred nástupom sa ešte niekam zašijem a pokecám s Bohom. Poprosím ho, o čo mi ide. K tomu do slúchadiel gospel. Zbor Slovo života. To je na vieru, mixujem ho s Landlom na vyhecovanie.“
Ste veriaca? Krížik nenosíte.
„Nenosím, ale od istého času som veriaca. Je mi fajn.“
Máte priateľa?
„Martina, jazdil na motokárach, teraz len posilňuje.“
Aký ste mali športový vzor?
„Tenistov Agassiho a Grafovú.“
V sprievodcovi o slovenskej olympijskej výpravy sa píše, že medzi vaše obľúbené športy patrí aj zjazdové lyžovanie?
„Platí, aj snoubord a plávanie, čo je dobrý tréningový doplnok. Do hôr chodím v poslednom roku už len do Rakúska, u nás doma je to, no. A na vodných lyžiach ma vláči tato za svojím člnom.“
Nebojíte sa klasického zranenia - vykĺbenia ramena po páde?
„Vôbec, žijem podľa toho, že keď sa to má stať, tak padne na mňa lampa nad stolom.“
Videli ste v Pekingu, čo ste chceli?
„Rada by som si pozrela ešte čínsky múr a extrémny trh. Obávam sa, že mi to nevyjde.“
Zrejme aj preto, že ste sa stali novou športovou celebritou. Ste pripravená na to, že koncom roka vás čaká výber šiat pred vyhlásením desiatky najlepších športovcov roka?
„Nie som, ale prežijem. Máloktorí športovci sa vzdávajú pohodlia tenisiek a džínsov. Nejako to tam odšmatlem.“
Dvanásť rokov vás drží puška s hrozivou dlhočiznou hlavňou. Prečo vlastne?
„Milujem tento šport. To slovo úplne stačí, lebo u mňa má obsah. Žijem ním. Zatiaľ. Zo začiatku sa mi na strelnici páčilo, vydržala som pri tam aj počas kríz, kolektív okolo mi vyhovuje.“
Ktorý pocit na svojom športe najviac milujete. Keď trafíte terč?
„Áno. Lepšie povedané dobre odmakaná celá položka, čo je výsledok dlhšieho snaženia.“
Keď vám nejde, vyšmaríte náboj z hlavne zlostnejšie.
„Nemalo by to tak byť, ale ja tak dostávam zo seba tlak. No kontrolujem sa, aby som od rozhodcov nedostala napomenutie za rušenie súperiek.“
Zamierili by ste na zviera povedzme v Afrike, kam sa chystáte v septembri?
„Nikdy, ani mi to nezíde na um. Nepoľujem.“
Myslíte to s vašou misiou v Etiópii vážne. Ako ste sa po dokončení bakalárskeho štúdia ekonómie dostali na diaľkové štúdium charitatívnej práce na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety v Bratislave?
„Na internete som natrafila na príhovor sestry Kataríny na bratislavskej onkológii. Našla som sa v tom.“
Tréner i priatelia vám občas povedia, že majú česť s budúcou matkou Terezou. Ako reagujete?
„Už normálne. Myslím to s touto budúcnosťou vážne. Rada by som sa dostala neskôr na dvoj-trojročnú misiu. Levov sa nebojím, zožrať sa nenechám, skôr sa obávam exotickej choroby.“
Myslíte, že sa na vás pozerala v televízii aj spomínaná sestra z bratislavskej onkológie?
„Možno áno. Mám na ňu kontakt, pozhovárame sa.“
Pri komunikácii so zahraničnými novinármi v 24 rokoch pôsobíte vyrovnane za každých okolností. Dôsledok profesionálnej výbavy strelkyne?
„Skôr scestovanosť. Po svete chodím od dvanástich rokov. Naučila som sa byť zodpovedná sama za seba, som dávno samostatný človek, nezávislá od rodičov. Okrem citového puta.“
Kde na svete sa vám najviac páčilo?
„V austrálskom Perthe.“
Potrebujete more?
„Nie, vtedy sme bývali hodinu od neho. Očarili ma pokojní ľudia, čo si bezstarostne posedávali hocikde na tráve. Pohodový svet.“
Autor: Peking
