"Strihač nemá ísť na pľac, má vidieť len to, čo vidí kamera. Strihač je totiž oko diváka a preto musí vidieť len to, čo vidí divák, a nie režisér a celý štáb. Strihač nevie, aké kontexty a okolnosti si po nakrúcaní režisér nesie so sebou," charakterizoval v mesačníku film.sk svoju profesiu Maximilián Remeň. Zomrel vo veku nedožitých 81 rokov po dlhej a ťažkej chorobe v pondelok 4. augusta v neskorých večerných hodinách v Bratislave .
Maximilián Remeň bol najaktívnejším strihačom slovenskej kinematografie, pri jeho mene je jednoduchšie uviesť pár mien, ktorým filmy nestrihal - Dušan Hanák, Vladimír Balco, Ľudovít Filan, Miloslav Luther. Veril, že pre dobrý strih je najdôležitejší dobrý osobný vzťah s režisérom - aby hrali "na rovnakú strunu".
Jeho oči videli množstvá filmového materiálu, veď v priebehu 35 rokov zostrihal asi dvesto hraných filmov pre kiná a televíziu, približne rovnaký počet dokumentárnych a vyše 250 krátkych filmov. Medzi najznámejšie patrí Medená veža, Kapitán Dabač, Zbehovia a pútnici, Vtáčkovia, siroty a blázni, Pacho, hybský zbojník, Pásla kone na betóne, Fontána pre Zuzanu či rozprávky Popolvár najväčší na svete a Soľ nad zlato.
"Niekedy je strihač brzdičom, niekedy poháňačom, ako sa to vezme. Film by som prirovnal k puzzle a strihač je poslednou fázou výroby," tvrdil Remeň. "Zo záberov musí dať dokopy film, poskladať celý obrázok - taký istý, ak nie ešte lepší." (jak)
