Muž, ktorý sa stal svedomím Ruska. Muž, ktorý odhalil tajomstvo gulagu. Tak v týchto dňoch píšu svetové médiá o Alexandrovi Solženicynovi, ktorý zomrel v nedeľu. Svet ho spoznal aj vďaka slovenskému novinárovi. Pavol Ličko urobil v roku 1967 prvý veľký rozhovor so Solženicynom a preniesol na Západ jeho knihy. Zo Solženicyna sa stal jeden zo symbolov obetí komunistického zla. Ličko sa aj pre kontakty s ním stal prvým slovenským novinárom, ktorého po auguste 1968 komunisti zavreli do väzenia.

Ešte nebol ani oholený, ani osprchovaný, keď k Ličkovcom ráno vtrhli príslušníci ŠtB. "Opýtal sa ich, či môže ísť do kúpeľne. Na chodbe mi povedal: Rátaj s tým, že domov neprídem skôr ako o rok. Zavolaj kamarátom, čo sa stalo," hovorí Marta Ličková o dni, keď zatvorili jej manžela. Vo väzení bol rok a pol a už nikdy sa nedal úplne dokopy. Nemohol pracovať, písať, prekladať. Zomrel rok pred novembrom 1989.

Ličko prekladal z ruštiny a písal pre týždenník Kultúrny život. Solženicyn sa stal jeho osudovým autorom. Ličko veľmi rýchlo zbadal, že v Rusku na začiatku 60. rokov nastal mierny odmäk a Chruščov umožnil vydať aj knihy, ktoré boli nezvyčajne kritické k Stalinovi a jeho obdobiu. Tak sa v roku 1962 medzi ľudí dostala aj novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Za knihu učiteľa fyziky v zastrčenej Riazani bojoval pred politbyrom Chruščov osobne. "V každom z vás je kus stalinistu. Stalinista je dokonca i vo mne. Musíme vyhnať tohto diabla," presviedčal vtedy. O necelé dva roky sa však Solženicynova sláva mala skončiť. Nastúpil Brežnev. Zakázali mu publikovať, izolovali ho od okolitého sveta. Neprestal však písať.

V roku 1967 za ním Ličko odcestoval do Ruska. Po niekoľkých telegramoch a dobrodružnej ceste sa mu podarilo stretnúť sa s ním. Jeho reportáž z Kultúrneho života prebrali svetové médiá. "Prvý raz sa takto písalo o Solženicynovi, bolo tam veľa jeho autentických výrokov, no a potom Solženicyn predsa žil v izolácii - bolo vôbec problémom sa k nemu dostať," hovorí Marta Ličková.

Príbeh knihy

Reportáž bola veľká vec. Až po nej sa však začal odvíjať príbeh ako z detektívky. Ličko z Ruska domov doniesol strojopisy Solženicynovho románu Rakovina a divadelnej hry Jeleň a táborová prostitútka. V Sovietskom zväze ich vydať nemohli. V Bratislave ich rýchlo preložili, ale ani tu vyjsť nestihli, lebo do krajiny vtrhli spojenecké vojská. No Ličko ich už predtým stihol dostať na Západ.

Ličkovu reportáž z Kultúrneho života prebral aj ruský emigrantský časopis v Londýne. Tak sa k nej dostal aj špecialista na strednú a východnú Európu, novinár, prekladateľ a neskôr člen britského i Európskeho parlamentu lord Nicholas Bethell. V tom čase iba tridsaťročný muž bol už uznávaným expertom na komunistický blok. "Rozhodol som sa vycestovať do Bratislavy. Viackrát sme sa stretli a s Ličkom sme sa stali priateľmi a navzájom si dôverovali," napísal Bethell v knihe Špióni a iné tajomstvá. Na Zochovej chate, v Malých Karpatoch nad Bratislavou, Ličko podpísal vyhlásenie, že rukopisy získal od Solženicyna a že od neho získal aj súhlas na ich publikovanie. Svet tak mohol čítať ďalšie jeho knihy a v roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru.

Obvinenia

Solženicyn si ju do Štokholmu nešiel prebrať. Bál sa, že by ho nepustili späť domov. A to aj napriek tomu, že už roky žil v domácom väzení.

Do skutočného väzenia sa dostal veľmi rýchlo aj Ličko. Na krk sa mu zavesili eštebáci. Jeden z hlavných dôvodov bol práve Solženicyn a jeho vzťahy s lordom Bethellom. Ten s pomocou Lička v čase okupácie, ale i v prvých mesiacoch po nej písal do londýnskych Timesov či Guardianu texty o Československu. Niekoľko článkov napísal aj Ličko. Písal ich pod pseudonymom Tono Kodada. Pre československú vládu sa stal nepriateľom štátu, zradcom a zapredancom v cudzích službách.

Agenta z Lička však nerobili iba komunisti. Aj v Británii sa objavili špekulácie, že spoločne s Bethellom pracovali pre KGB a Rakovinu prepašovali len preto, aby dali Moskve zámienku na Solženicynovo zatknutie a neskoršie vyhostenie do exilu. Solženicyn žil od roku 1974 do roku 1994 na Západe, prevažne v Amerike.

"Bolo to hrozné. Obe strany barikád studenej vojny nás obvinili, že pracujeme pre tajnú službu tej druhej," napísal Bethell. Na rozdiel od Lička však prišiel na čas iba o miesto na kandidátke konzervatívcov do Európskeho parlamentu. Obvinenia dal na súd, ktorý vyhral, a očistil svoje meno.

Proti Ličkovi sa obrátil aj Solženicyn. Po návrate do Ruska v pamätiach napísal, že Ličko ho podviedol a jeho knihy vydal bez jeho súhlasu. Lord Bethell Lička bránil. "Solženicyn sa stal tvrdohlavým, krutým a bezcitným mužom, ktorý nedokáže oceniť tých, čo mu pomohli," napísal v ruskom týždenníku Itogi.

Ličko naozaj nemal písomný súhlas Solženicyna a pokúšal sa ho získať. Hľadal ho v Rusku, druhýkrát sa však už nestretli. Ličko tak pred londýnskym súdom odprisahal, že autor mu dal zvolenie a knihy vyšli. Bethell zabezpečil, že autorské honoráre išli na účet, ktorý pre Solženicyna zriadilo vydavateľstvo. Po niekoľkých rokoch Solženicyn podľa Bethella vydanie románu Rakovina uznal za oprávnené. "A hlavne, keď musel opustiť Sovietsky zväz, čakalo ho niekoľko stoviek tisíc dolárov."

Ličko sa vrátil z väzenia v roku 1972. Do konca života ho otravovali. "Do práce ho zobrať nemohli a ťažkú robotu by nezvládol, lebo z väzenia sa vrátil s podlomeným zdravím. Často ho predvolávali na výsluchy, že je príživník," hovorí Marta Ličková. Sledovali ho. Pádu komunizmu sa už nedožil.

Pani Ličková pozorne sledovala osud Alexandra Solženicyna, niektoré z jeho kníh dokonca prekladala. Nad mužom, ktorý sa vrátil z Ameriky a vzýval veľké Rusko, horlil proti Židom, kydal na Západ, ktorý ho v najťažších chvíľach zachránil, či obvinil jej manžela, že bol agentom sovietskej KGB, len mávne rukou. "Prispel veľkým dielom k tomu, že padol komunizmus. Bol to génius a tým sa to na staré kolená často popletie."