Dobrý deň, pán Duchampanský, Čas je vzácny, chráňme si ho, Štyri hudobné jedlá, Na zlosť termitom či Aj po smrti krásny. Aj tieto diela Otisa Lauberta nájde návštevník Liptovského Mikuláša v Galérii Petra Michala Bohúňa.

Predstavte si, že sa ocitnete uprostred zázračného priestoru, v ktorom vás obklopujú celkom všedné, každodenné veci, ktoré sú však podivuhodne a nekonvenčne usporiadané podľa najrôznejších pochopiteľných aj menej pochopiteľných kritérií. Škatuľa s červenými, oranžovými, modrými, zelenými, umelohmotnými, drevenými, kovovými alebo textilnými predmetmi.

Zbierka známok, servítok, zvieratiek, obálok, vrecúšok, fixiek, pier, okuliarov, nielen cínových vojačikov, papierikov od žuvačiek a iných predmetov systematicky zoradených podľa najrôznejších pravidiel-nepravidiel. Pripomína vám to niečo? Nie, nenachádzame sa v detskej izbe, ani v starinárstve, anti­kvariáte, dokonca ani v rozprávke. Sme v ateliéri umelca – Otisa Lauberta.

Žiadne odpadové umenie

Laubert je síce zberateľom starých, pre niekoho nepotrebných vecí, no nie je iba klasickým zberačom či lovcom unikátnych starožitností. Svoju rôznorodú zbierku totiž využíva iba ako prostriedok na tvorbu niečoho oveľa dôležitejšieho. Otis Laubert totiž zozbierané, nájdené a objavené veci, ktoré už svoj život prežili, kombinuje, zoraďuje, usporadúva a dáva týmto zdanlivo nepotrebným a zabudnutým predmetom životy nové.

Pretvára ich a nás, divákov jeho umenia, konfrontuje s novou víziou reality, ktorá paradoxne nemá už nič spoločné s termínom junk art (odpadové umenie), ktorým by sme ešte prednedávnom mylne mohli označiť jeho tvorbu. Pre mnohých nezainteresovaných návštevníkov jeho ateliéru by sa mohlo zdať, že ide o oživovanie nepotrebných odpadkov, Laubert je však básnikom, ktorý im vdychuje individuálnu poetiku a vytvára nový svet, v ktorom sa „odpad“ stáva výrazovým prostriedkom – slovami v jeho básňach.

Otis Laubert začal vystavovať relatívne neskoro a jeho uvažovanie bolo spočiatku vzdialené kategóriám ako výstava či prezentácia. Svoju tvobu ponímal ako skutočnosť, ako každodennú realitu, ako dýchanie, chodenie, rozprávanie.

Prekvapujúco očistný

Aktuálna samostatná výstava Otisa Lauberta je už, samo­zrejme, vzdialená tejto dávnej realite, elektrizujúce napätie prameniace z úprimnej potreby vypovedať je však Otisovi stále vlastné. Hravá poézia jeho obrazobásní alebo básňoobrazov (požičiam si výraz Ľuba Feldeka) oslovuje nevinným systematickým záujmom o konfrontáciu materiálov, hru s nájdenými a systematicky zbieranými a triedenými predmetmi.

Dobrý deň, pán Duchampanský je sušiak na fľaše zo šampanského vyrobený zo starého matraca, Čas je vzácny, chráňme si ho je inštalácia nástenných a iných hodín zabalených do najrôznejších ochranných materiálov, Štyri hudobné jedlá je sporák, kde sú platničky nahradené LP platňami. Na zlosť termitom je neobaroková skriňa z plexiskla s originálnymi kovaniami, Aj po smrti krásny je kostra psa kompletne pokrytá malými modrými korálikmi. Ako kedysi napísal Milan Bočkay: Otis Laubert, tulák Knulp s kapsou nabitou stále sviežimi, mladistvými, vždy prekvapujúco očisťujúcimi nápadmi.

Otázka teda znie: lovec alebo zberač?

Autor: Juraj Čarný (Autor je galerista a šéfredaktor časopisu Flash Art CZ/SK)