PEKING, BRATISLAVA. Minuli desiatky miliárd dolárov, postavili veľkolepé športové komplexy, otvorili najväčší letiskový terminál na svete. Predstavitelia komunistickej Číny urobili všetko, aby olympijské hry v Pekingu boli najgrandióznejším predstavením histórie. Aby ukázali skeptickému svetu tú lepšiu tvár Číny.
Komunistická strana urobila z hier prioritu číslo jeden. Dokonca aj zemetrasenie, ktoré v máji zabilo v provincii Sečuán asi 70-tisíc ľudí, označila vláda za príležitosť „zlepšiť obraz krajiny pred blížiacou sa olympiádou“. Fotografie premiéra Wen Ťia-paa medzi troskami budov, tíšiaceho trúchliacich ľudí, obleteli svet.
Čínski diplomati zrazu prestali na pôde OSN klopiť zrak skôr, akoby vedeli, o čo ide. Presvedčili Severnú Kóreu, aby o jadrovom odzbrojení začala aspoň hovoriť a dvihli telefóny, keď OSN nevedela dostať svoje humanitárne balíčky do Barmy.
Tí, ktorí 14. júla 2001 len neveriacky krútili hlavami, keď Medzinárodný olympijský výbor priklepol „osmičkovú olympiádu“ Číne, zmäkli. No len na chvíľu.
Zdanlivá sloboda
To, čo bolo mnohým jasné už pred siedmimi rokmi, sa s blížiacim začiatkom hier potvrdilo. K žiadnej zásadnej zmene autoritatívneho režimu nedošlo.
Tisícky tajných policajtov v uliciach Pekingu, zatváranie disidentov a nepohodlných aktivistov, milióny nedobrovoľne presídlených ľudí, desiatky blokovaných webových stránok.
Keď v OSN došlo na sankcie proti Zimbabwe, úsmevy čínskych diplomatov zmizli. Odmietavý postoj sprevádzali aj obvinenia sudánskeho prezidenta Umara Bašíra z genocídy. Keď ide o ľudské práva, Číne je prednejší obchod. Bez ohľadu na olympijské hodnoty.
Veľká šou tak len zakryje pravú tvár režimu, ktorý neváha použiť olympiádu na svoju propagandu a podporu silnejúceho nacionalizmu.
„Úspešné hry len posilnia postavenie komunistickej strany, pretože to potvrdí legitimitu jej vedenia a jeho úspech v dosahovaní prosperity a stability a medzinárodného uznania,“ tvrdí Clayton Dube, šéf Inštitútu pre čínskoamerické vzťahy na Juhokalifornskej univerzite.
„Čína je slobodnejšia ako bola v roku 2001, ale nie vďaka inštitucionálnej zmene, ale pre ekonomickú liberalizáciu,“ hovorí Dube, ktorý žil niekoľko rokov v Číne, kde sa aj oženil.
Vzostup nacionalizmu
Mnoho Číňanov súhlasí s vládou, že ich životná úroveň sa za posledných desať rokov zlepšila. Privatizácia rozviazala ruky vlastníkom nehnuteľností a malým obchodníkom, nad ktorými už nestojí strana.
Číňanom dokonca prejde aj kritika, za ktorú by v 80. rokoch putovali za mreže. Môže za to aj rastúci počet používateľov internetu, ktorých už je viac ako v USA. Množstvo počítačom prístupných informácií dáva mladej generácii Číňanov pocit slobody, o akom mohli ich rodičia pred rokmi iba snívať.
Čo na tom, že vláda obsah stránok cenzuruje. O tom, že mnohí kyberdisidenti sedia vo väzení, píše zahraničná Amnesty International, a na jej stránky sa v Číne ťažko dostať.
Celonárodný záchvat nacionálneho sentimentu po násilných marcových protestoch v Tibete len ukázal, že rozhodnutie čínskych komunistov hrať národnou kartou bolo správne.
Vláda ani nemusela Tibeťanov odsúdiť. Číňania sami na blogoch kritizovali „zaujaté západné médiá“ a „separatistického“ dalajlámu. Ak je niečo, čo spája komunizmus a nacionalizmus, tak je to práve potreba nepriateľa.
Prosperita ako dôkaz
Čínsky režim prežil sovietsky komunizmus aj preto, že reagoval na meniace sa sociálne požiadavky občanov. Legitimitu si teraz garantuje ekonomickou prosperitou.
A olympiáda je najlepším spôsobom, ako o nej Číňanov presvedčiť. Západných turistov určite uchváti v Pekingu štadión Vtáčie hniezdo či gigantická Vodná kocka.
Málokto si však uvedomí, že to všetko reprezentuje moc štátu. Nikde sa nedozvie, že za to zaplatilo životom 7tisíc robotníkov, ktorí zomreli pri výstavbe, či viac než milión ľudí, ktorých preto vysťahovali.
Táto taktika vychádzala komunistom od udalostí na námestí Tchienanmen v roku 1989. A olympiáda to nezmení.
Úspešné hry len posilnia postavenie komunistickej strany, pretože to potvrdí legitimitu jej vedenia a jeho úspech v dosahovaní prosperity a stability a medzinárodného uznania.
Clayton Dube, šéf Inštitútu pre čínskoamerické vzťahy
