OSTRAVA, BRATISLAVA. Elektronická kapela, ktorá sa najskôr videla v ambiente, preslávila sa akoby tanečnou verziou glam rocku sedemdesiatych rokov a nakoniec skončila pri viacmenej pesničkovom albume. To je Goldfrapp: aj keď najlepšie ich stále charakterizuje ten trošku dekadentný a trošku nostalgický glamour.
Keď však Alison Goldfrapp, polovica dua, ktoré tvorí spolu Williamom Gregorym, vstúpi na pódium, prídu emócie. Aj v Ostrave: biele, módne retro šaty, kazateľské gestá a občas až operný spev. A, samozrejme, nechýba ani typické Ooh La La.
Kde som?
Na tráve za pódiom, tesne predtým, ako sa pred ostravskou búrkou uteká skryť spolu s našimi českými kolegami do stanu, však pôsobí, akoby ju celý tento cirkus otravoval. Novinári a cestovanie, rovnaké otázky a rovnaké odpovede.
„Ja vlastne ani väčšinu času neviem, kde som. Teda viem, že teraz v Česku,“ hovorí nám. „Po prvý raz.“ S kapelou najatých hudobníkov sú práve na turné po európskych pódiách a do Ostravy dorazili rovno od Balatonu.
Goldfrapp je oficiálne iba duo. Will má na starosti produkciu, Alison je tvár. Teda, Tvár. Ona za kapelu hovorí, ona je tá, ktorá sa objavuje na titulkách, v rozhovoroch. William Owen Gregory je tieň v úzadí, ktorý v štúdiu ťahá nitky, no nevystupuje.
Počas koncertov ani nestojí na pódiu za klávesami, ako je u producentov zvykom. Väčšinu času v živote kapely je akoby mimo. Aj pri rozhovore s Alison Goldfrapp, podľa ktorej priezviska je kapela nazvaná, prítomný nie je. Iba Alison a manažérka, ktorá dohliada na predpísaný čas i na zhotovené fotografie. „Nie, táto sa mi nepáči, túto nepoužite,“ poučuje redakčného fotografa.
(Ne)obyčajná žena
„Viete, toto je moja práca,“ hovorí následne Alison, keď sa jej pýtame, či ju tento kolotoč ešte baví. „Nie som však iná, ako obyčajné ženy.“ Trochu iná však je, neprístupná a odmeraná. Počas rozhovoru si ani neodloží módne slnečné okuliare.
Goldfrapp majú na konte milióny predaných nosičov, a tento rok vydali štvrtý album, Seventh Tree. V porovnaní s diskopredchodcom Supernature je viac akustický, pomalý, zasnívaný. „Nemôžete chcieť, aby som robila stále rovnaké skladby. Píšem, čo žijem, a ono sa to mení. Nazvite si to trebárs vývoj – stále to je Goldfrapp,“ hovorí. „Preto ani neviem, či mám nejaké obľúbené pesničky. Ono sú to všetko tak trochu moje deti, jedno ako druhé.“
Keď však Alison vyjde na pódium, celá neprístupnosť z rozhovoru je preč. Niektorí hudobní kritici ju prirovnávajú k Madonne či Kylie Minogue. Vraj diva, so všetkým, čo k tomu patrí. Na rozdiel od prvej však ponúka istý intonačný prejav, k tomu navyše vizuálne divadlo a harfa. A pritom je to stále „tanečná“ a „elektronická“ hudba, na ktorú sa dobre (aj) pozerá.
