BRATISLAVA. Keď sa v roku 1970 stal ruský spisovateľ Alexander Solženicyn, ktorý zomrel v nedeľu vo veku 89 rokov, laureátom Nobelovej ceny, obdobie politického odmäku, ktoré mu doprialo vydať novelu Jeden deň Ivana Denisoviča, bolo už v Sovietskom zväze a v krajinách celého východného bloku minulosťou.
Po cenu si radšej nešiel
A tak autora prvého legálne publikovaného umeleckého diela z prostredia sovietskych koncentračných táborov, ktorého námet vznikol v Ekibastuzskom pracovnom tábore (pôvodný názov znel Sč-857 - jeden deň jedného mukla) a predlohou hlavnej postavy bol jeho vojnový druh Šuchov obdarený Solženicynovými vlastnými skúsenosťami v tábore, stihol rovnaký osud ako predtým Borisa Pasternaka. Po najslávnejšie ocenenie si radšej nešiel.
V tom čase už bol v nemilosti režimu a na časy, keď politbyro sovietskych komunistov vo februári 1962 prijalo uznesenie o publikovaní novely Jeden deň Ivana Denisoviča v časopise Novyj mir priamo na osobný nátlak Nikitu Chruščova, mohol len spomínať. Chruščova vo funkcii šéfa sovietskych komunistov o dva roky vystriedal Brežnev a slávny spisovateľ začal viesť obdivuhodný boj s domácou mocou.
Je hanbou byť Sovietom
Jeho známy list sovietskemu vedeniu, v ktorom márne protestoval proti cenzúre a potláčaniu ľudských a občianskych práv, sa stal legendou aj u nás, keď ho v roku 1967 na pražskom spisovateľskom zjazde, ktorý výrazne urýchlil obrodný proces v Československu, šokujúco prečítal Pavel Kohout.
Solženicyn nemlčal ani vtedy, keď reformný proces u nás zlikvidovala okupácia „bratskými“ armádami. „Je hanbou byť Sovietom,“ vyhlásil vtedy verejne. A tak v čase, keď mu svet blahoželal k Nobelovej cene, vo vlasti sa už pripravovalo vyradenie príbehu Ivana Denisoviča z knižníc. Keď v roku 1973 vyšiel vo Francúzsku prvý z troch dielov Súostrovia Gulag, nielen precitli mnohí salónni západní ľavicoví intelektuáli, ale začínali byť aj spočítané autorove dni v rodnej krajine.
Nežiť v klamstve
Istý čas sa musel skrývať u svetoznámeho hudobníka Mstislava Rostropoviča, no po zverejnení výzvy Nežiť v klamstve bol v roku 1974 zatknutý a vyhostený. Po niekoľkých zastávkach Solženicyn, dvakrát vyznamenaný v druhej svetovej vojne a potom za kritiku sovietskeho vedenia odsúdený na osem rokov do koncentračného tábora, sa nakoniec usadil v Spojených štátoch. V exile vyšli zvyšné diely Súostrovia Gulag a ďalšie romány V kruhu prvom a Rakovina, i filozofický zborník Spod kameňov a memoáre.
Paradox autobiografie
Paradoxom autobiografického prvku v jeho knihách je, že na rozdiel od najslávnejších diel napísaných na základe vlastných zážitkov (týka sa to nielen jeho pobytu v koncentračnom tábore a vyhnanstve, ale aj úspešného boja s rakovinou), práve jeho memoáre vyvolali kontroverzné reakcie.
Kritici knihe (v českom vydaní jej pôvodný titul Trkalo se tele s dubem, čo je ruské príslovie, voľne preložiteľné ako hlavou múr neprerazíš, nahradil strohý názov Autobiografia), vyčítali Solženicynov mesianizmus, neúmerné literárne ambície či preceňovanie významu vlastnej osobnosti. Solženicynovou autoritou definitívne otriaslo vydanie knihy 200 rokov spolu, na základe ktorej ho mnohí označili za antisemitu.
„Buďte opatrný, za čo bojujete - pravdepodobne to dosiahnete,“ hovorí staré ruské príslovie. Alexander Solženicyn ho istým spôsobom naplnil, výrazne prispel k pádu komunizmu, no s jeho neskoršími názormi si neraz nedokázali poradiť ani najúprimnejší obdivovatelia autorovho diela.
Napriek tomu je jeho miesto na panteóne ruskej i svetovej literatúry nespochybniteľné.
Neznášal Jeľcina a obdivoval Putina
V súčasnom Rusku považovali Solženicyna skôr za starého čudáka.
Keď sa 21. júla 1994 Alexander Solženicyn vracal z emigrácie, na nádražie v Moskve prišlo túto asi najväčšiu ruskú literárnu osobnosť 20. storočia privítať len niekoľko desiatok ľudí. Ako keby tento veľký ruský spisovateľ a statočný i zásadový človek mal už svoj zenit za sebou.
Včera sa v sústrasti synom a vdove Solženicyna predbiehali ruský, francúzsky a americký prezident, politici komentovali jeho život a dielo, analytici hodnotili jeho prínos pre novodobé Rusko. Všetci sa zhodujú v jednom - bola to významná osobnosť, ktorá sa nebála hovoriť pravdu ani v ohrození života. Nie všetci už však čítali jeho knihy a nie všetci brali jeho politické názory vážne.
Ruská demokratická opozícia sa zachovala v pietnej chvíli dôstojne a nekritizovala predstavy Solženicyna o demokracii ani jeho nekritický obdiv k tvrdej ruke exprezidenta Vladimira Putina. Decentne sa nehovorilo o tom, že mal veľké ruské sklony, presadzoval slovanský šovinizmus i pravoslávnu neznášanlivosť. Keď po vojne v Kosove vyzýval Srbov, aby neopúšťali svoju historickú vlasť a nenechávali Kosovo napospas moslimom, niektorí zahraniční komentátori neverili, že to je „ten“ Solženicyn.
Solženicyn v roku 1998 odmietol z rúk prezidenta Ruska Borisa Jeľcina prevziať štátne vyznamenanie so slovami, že od vedenia, ktoré rozdrobilo veľmoc, vyznamenanie nechce. Zato blízke vzťahy nadviazal s Vladimirom Putinom. Ich názory na spôsob vedenia veľmoci sa nápadne zhodovali. O minulosti bývalý väzeň gulagu so špiónom KGB nehovorili. Od Putina si však Solženicyn medailu vzal. Keď vlani Putin spisovateľovi odovzdával štátne vyznamenanie za úspechy v oblasti humanitárnych vied, hovoril výhradne o „šírení ruského jazyka“. Že sa tak stalo i vďaka knihe Súostrovie Gulag, dôstojník KGB Putin nedostal z úst.
V novodobom Rusku už plnil Solženicyn skôr úlohu starnúceho mužíka s podivnými návykmi a zastaranými názormi na usporiadanie krajiny ako „obščiny“. Od roku 1994 sa z neho stávala čoraz izolovanejšia figúra, spisovateľ dlhých diel so sklonmi k veľkému ruskému nacionalizmu, ktorého mládež nečítala už ani na internete. Pritom to, že vôbec v Rusku môže dnes existovať slobodný internet, je i zásluha Solženicyna.
Petra Procházková agentúra Epicentrum
Solženicyn vlani prijal od prezidenta Putina štátne vyznamenanie za úspechy v oblasti humanitárnych vied.
ČTK
Z kníh Alexandra Solženicyna
Keď v roku 1973 vyšiel vo Francúzsku prvý z troch dielov Súostrovia Gulag, precitli aj mnohí salónni západní ľavicoví intelektuáli.
