ou skriňou.

Marie chcela zhasnúť, no nemohla nájsť vypínač. Dievčina jej povedala, že svetlo sa vypne automaticky po zavretí skrine. Marie rozmýšľala, či to tak funguje. Nakoniec sa nechala zavrieť do skrine. Vyšla vraj veľmi spokojná, lebo zistila, že svetlo naozaj zhaslo.Žiadna príhoda anekdotického rázu by určite nestačila, aby Albert Einstein o madame Curie povedal, že je oslnivo inteligentná a aby ju Henryk Sienkiewicz volal späť do Varšavy, nech pomôže v boji za spravodlivú poľskú vec. No ilustruje, že najvyššie vedecké ocenenia, ako je Nobelova cena, nejakým spôsobom súvisia s vecami jednoduchými, k akým patrí prostá ľudská zvedavosť. Marie Curie-Sklodowská dostala do vienka tak veľa zvedavosti, že jej vystačila na celý život. Zrátaný v rokoch nebol síce veľmi dlhý, no nepochybne dosť búrlivý.

Najväčší experiment

Marie Curie svoj život prežila, ak sa to tak dá povedať, v ustavičnom experimentovaní. Nielen s uránovou rudou a s rádioaktívnym žiarením, ale najmä so svojím telom a zdravím, so svojím duchom a náturou, so svojimi deťmi a priateľmi. Z tejto zvláštnej matérie, ktorú má k dispozícii každý človek, stvorila azda najväčší, najkomplexnejší a najslávnejší vedecký experiment všetkých čias. Na jeho konci sa pre svet stala kráľovnou rádia či prvou dámou vedy. Tým akosi nebadane zodpovedala aj hlavnú experimentálnu otázku, s ktorou vstupovala do vedeckej arény: Môže sa "slabá" žena uplatniť vo svete mužov, akým veda odnepamäti bola, aj inde ako v kuchyni?

Keď dnes zoberieme do rúk jej zošity, do ktorých si často popálenými prstami zapisovala udalosti svojho života, ešte stále hrozí nepatrné nebezpečenstvo ožiarenia, lebo rádioaktivita rádia klesne na polovicu za trinásť storočí. Keď dnes rozmýšľame a čítame o jej osude, ktorý si akýmsi podivuhodným spôsobom utvárala sama, hrozí oveľa väčšie nebezpečenstvo - že ju uvidíme úplne inú, než aká v skutočnosti bola. Iba ako papierovú legendu so všetkými vzorovými vlastnosťami, ktoré k nej patria.

Peniaze pre následníčku

Einsteinove slová, že madame Curie je zo všetkých slávnych osobností jediná, ktorú nepokazila sláva, sú vcelku známe. Menej známy je príklad z dvadsiatych rokov, keď Marie rozdeľovala sponzorské prostriedky na výskum, ktoré dostalo jej parížske laboratórium. Ako píše v knihe Úctyhodná žena Francoise Giroudová, Marie dala celú pätinu dcére Irene, ktorá sa stala následníčkou trónu, čo vyvolalo neskrývané podráždenie niektorých ľudí. Irena, ako ďalšia členka "klanu Curieovcov", tak aj s podporou svojej matky získala v roku 1935 spolu s manželom Joliotom Nobelovu cenu za chémiu za syntézu nových rádioaktívnych prvkov.

Tento príbeh však nie je o sláve. Skôr o tom, že Marie nebola iba tou skromnou, chorľavou a depresívnou drobnou ženou sústavne uprednostňujúcou sivo-čierne farby, odmietajúcou veľké slová a často aj jedlo. Bola to aj prakticky uvažujúca manažérka, zameraná na budúcnosť, pričom nezabúdala na vlastných. Kto by jej to, najmä dnes, mohol vyčítať?

V pivničných podmienkach

Giroudová vlastnosti pani Curie zhrnula ako odvahu, odhodlanie a sebaistotu, s ktorými sa pokúšala zmeniť k lepšiemu zlé postavenie francúzskej vedy, ktoré sa ukázalo najmä v porovnaní s organizovanou a dobre financovanou nemeckou či britskou vedou. Nechýbala jej tvrdá racionalita až agresivita, ktorú si vypestovala, aby prežila neuveriteľne ťažké začiatky vlastného výskumu na prelome 18. a 19. storočia v podmienkach, ktoré iný vedec označil ako pivničné ("Ak by som tam nevidel chemikálie, neveril by som, že sa tam robí veda"). Agresivitu síce nemala vrodenú, no musela ju používať ako nevyhnutnú zbraň, aby ju rešpektovali všetci tí vynikajúci fúzatí (občas plešatí), prísni a mocní vládcovia vedeckého sveta. Priznajme, že toto vyzerá tiež ako klišé, no z fotografií, ktoré sprevádzajú tučnú knihu o udeľovaní Nobelových cien v 20. storočí, to tak vyplýva.

Ako jeden z prvých ju ocenil novozélandský hlučný génius Ernest Rutherford, ktorý pracoval na rovnakom poli, no mal k dispozícii lepšie nástroje. Zrejme rýchlo odhalil v Marii spriaznenú experimentátorskú dušu, akých ani vtedy nebolo vo fyzike veľa. Dokázala ísť pri pokusoch až do krajností, pracovala do absolútneho vyčerpania, no jej zdravie, podlomené opakovanými dávkami rádioaktivity, ku koncu odmietalo počúvať. Ešte aj posledné zranenie, ktoré si pri páde v laboratóriu spôsobila - zlomené zápästie - si liečila tak, že si ho vytrvalo nevšímala. A keď jej ku koncu choroby, keď už ležala na lôžku v sanatóriu, zrazu poklesla teplota, usmiala sa, no nemala silu, aby si pokles zapísala. Ona, ktorej "nikdy nijaké číslo neuniklo bez toho, aby nebolo zaznamenané" (Giroudová).

Jej osud stretol aj dcéru Irenu. Zomrela v 59 rokoch na leukémiu. Na rozdiel od svojej matky mala štátny pohreb.

vizitka vedkyne

Marie Curie-Sklodowská sa narodila 7. októbra 1867 v poľskej (vtedy ruskej) Varšave. Otec, gymnaziálny profesor, v nej rozvíjal lásku k prírodným vedám. V roku 1891 odišla z neslobodného Poľska do Paríža, vyštudovala fyziku a matematiku na Sorbonne. Stretla tam profesora fyziky Pierra Curiea, a keď krátko na to znovu odišla do Poľska, introvertný fyzik jej v lete 1894 písal listy, ktoré si ju získali. Vtedy si ešte hovorila "chudobná cudzinka". Na svadobnú cestu išli na bicykli. Presvedčila Pierra, aby sa pripojil k jej práci, ktorú podnietil Becquerel objavom žiarenia solí obsahujúcich urán. Zistila, že žiarenie je vlastnosťou uránu a objavila ďalší prvok, ktorý ho vydáva - thórium. Neskôr spolu s Pierrom objavili ďalšie dva rádioaktívne prvky - polónium a rádium. Rádium hneď po objave ukázalo svoju silu pri liečbe rakoviny, no ešte sa vedelo málo o jeho škodlivých účinkoch.

So svojou celoživotnou láskou - experimentálnym štúdiom rádioaktivity - začínala v primitívnych podmienkach na dvore jednej parížskej školy. Spomínala, že niekedy padala od únavy, keď celý deň miešala vriacu hmotu železnou palicou, väčšou ako ona. V roku 1914, osem rokov po tragickej smrti Pierra pod kolesami konského povozu, ju vymenovali za riaditeľku novozriadeného Curieovho laboratória Rádiového inštitútu na Parížskej univerzite. Po začiatku prvej svetovej vojny vyvinula veľké úsilie, aby získala prenosné röntgenové zariadenia na pomoc lekárom v teréne. Sama s nimi pracovala.

Drobná a mlčanlivá, no veľmi pracovitá a silná žena získala dve Nobelove ceny, za fyziku a chémiu. V roku 1903 za výskumy rádioaktivity (spoločne s P. Curriem, druhú polovicu dostal Henri Becquerel), v roku 1912 - po smrti Pierra už ako jediná ocenená - za objav polónia a rádia.

Marie Curie, zakladateľka odboru rádiochémie, prvá žena-profesorka na Sorbonne, zomrela 4. júla 1934 na následky dlhodobého ožiarenia v sanatóriu v Sancellemoz, kde sa liečila pod cudzím menom. Želala si pohreb iba za účasti rodiny a najbližších priateľov. Je pochovaná na cintoríne v Sceaux.

Ďalší Einsteinov omyl

Einsteinove omyly sú večnou inšpiráciou. Tento pochádza z prvého kongresu fyzikov, ktorý zorganizoval belgický priemyselník Ernest Solvay koncom októbra 1911 v Bruseli. Po príchode pani Curie, ktorú sprevádzali Jean Perrin a Paul Langevin, ju Einstein označil za prostú, čestnú osobu, ktorej povinnosti a záväzky takmer prerástli cez hlavu. "Je oslnivo inteligentná, no napriek svojej vášni málo príťažlivá na to, aby mohla byť pre niekoho nebezpečná."

Táto žena však bola veľmi nebezpečná pre francúzskeho fyzika Paula Langevina. Chcel sa pre ňu dokonca rozviesť, a keďže mal žiarlivú manželku a štyri deti, bol z toho škandál. Francúzska bulvárna tlač urobila obom vedcom zo života peklo. Až také, že novinári sa stali pre Marie príslušníkmi najmenej obľúbeného ľudského druhu, s ktorými odvtedy vytrvalo odmietala akékoľvek kontakty. Keď mala ísť začiatkom roku 1921 do USA pre gram cenného rádia, čo bol výsledok zbierky bohatých Američanov na konto pani Curie, najskôr sa zaujímala, či americká tlač nevytiahne desaťročný škandál s Langevinom. Odcestovala až po ubezpečení, že sa to nestane. Veľkú úlohu v tom zohrala americká novinárka Meloney "Missy" Mattingleyová, ktorá sa už v tom čase stala Mariinou priateľkou.