Pôvodný interaktívny román na pokračovanie.
Všetky jeho diely nájdete na www.sme.sk/radioaktivni/.

Autor: Gustáv Murín

Sivovlasý riaditeľ ústavu, profesor Ďuric si tajne zapáli cigaretu k už aspoň desiatej kávičke tohto nepodareného pondelku. Nemal by fajčiť a netýka sa to len zákazu fajčenia v priestoroch Ústavu, ktorý sám vydal. Len nedávno sa vrátil z dlhej nemocničnej liečby. Absces na mozgu ho vyradil na pol roka z práce. Keď sa po prvej operácii (a nasledovali ešte štyri) prebral z narkózy, jeho prvá otázka znela: „Som ešte riaditeľ?"

Tento riaditeľ je známy svojou potkaňou povahou - kde môže, uhryzne, kde nemôže, vrtí chvostom. Z prvej návštevy v jeho nemocničnej izbe prišla jeho verná tajomníčka v slzách. V horúčke čosi šemotil o božom treste, vraj verí, že neochorel náhodou. To sa mu určite pomstili tí, ktorým ublížil. Tajomníčka to vykladala ako istú vec, ale nikto jej neveril. Len jedno je isté - božie mlyny melú, ale pomaly.

Pred riaditeľom na stole leží výpoveď. Nenapísal ju však doktor Gyra, ale laborantka, ktorá v Laboratóriu experimentálnej botaniky pracuje spolu s ním a Daxom. Výpoveď znie doslova:

„V pondelok som sa pri nástupe do práce od službukonajúceho vrátnika dozvedela, že v našom laboratóriu boli v piatok po pracovnej dobe cudzinci, pričom vedúci laboratória Dr. Gyra znemožnil vrátnikovi zapísať ich do knihy návštev. Po vstupe do laboratória som zistila, že je silne zafajčené a z prázdnych fliaš okolo smetného koša bolo jasné, že na pracovisku sa dokonca pilo. Žiadny z vedeckých pracovníkov nebol v laboratóriu, aby podal vysvetlenie. Pri vetraní som si všimla na okne ručný dozimeter, ktorý bežne v laboratóriu nepoužívame. Zrejme nepatrí ani do nášho inventáru, lebo má rakúske označenie. Po spustení výrazne pípal a na displeji sa objavovali meniace sa čísla. S pomocou privolaného technika sme čoskoro zistili, že celé laboratórium bolo pokryté rádioaktívnym prachom. Žiarenie pokrýva stôl, stoličky, podlahu, umývadlo, skrinky... kompletný inventár miestnosti. Najväčšie dávky vydáva lyžica hodená v koši na smeti. Laboratórium sme okamžite opustili a uzamkli. Technik, ktorý vám celý prípad okamžite nahlásil, mi podal inštrukcie ako previesť očistu odevu a tela, čo som aj s pomocou kolegýň urobila v dezaktivačnej zóne Ústavu. Týmto dávam výpoveď z pracoviska vedeného Dr. Gyrom a zvažujem žalobu pre možné následky na zdraví." Nečitateľný podpis.

Riaditeľ zahasí zvyšok cigarety. Potom s rozvahou a dôkladne výpoveď roztrhá. Do riaditeľského zápisníka si rýchlo načmára „Preradiť, zvýšiť plat, zdravotné voľno a mlčať!" s mnohými výkričníkmi. Potom stlačí na paneli interného telefónu príslušné tlačidlo a s povzdychom povie sekretárke: „Anička, ak je tam u vás ešte tá pani laborantka, pozvite ju ďalej. A kávu, prosím!"

„A nemali by sme..."

Daxa pozrie zúfalo na Gyru, ktorý práve odomyká dvere ich laboratória.

„No čo?" Gyra sa obzrie vo dverách na zmäteného Daxu.

„...dať si niečo na seba. Ochranné oblečenie a tak."

Gyra sa zasmeje.

„Nebuď mäkký, pri rádioaktivite má strach tie najväčšie oči. To je ako v tom vtipe na Rádio Jerevan, kde všetkému rozumejú, že či sa môžu jesť jablká zo stromov rastúcich v blízkosti atómovej elektrárne. A vieš aká je odpoveď?"

Daxa podozrievavo pokrúti hlavou.

„Odpoveď znie - jasné, že sa také jablká môžu jesť, ale ohryzky musíte zakopať vždy aspoň štyri metre pod zem, aby náhodou niekomu neublížili."

„Ha-ha-ha, zasmiala sa buchta a vyhodila lekvár z podnájmu", smečuje starým protifórom Daxa. „Ale teraz vážne, čo budeme robiť?"

Gyra veľkodušne mávne rukou. „Nemaj boja, stačia gumené rukavice, vedro s vodou a za hodinku to tu bude zase ako keby sa nič nestalo."

„A kam pôjde ten rádioaktívny prach?"

Gyra sa už naozaj dobre baví.

„Do kanalizácie. A výsledok je presne taký ako keď to robia tí pajáci, čo si k tomu kúpia slušivé montérky s nášivkami označujúcimi žiarenie a nechávajú si platiť nehorázne sumy. Riešením je vždy nakoniec riedenie a v kanalizácii je vody na riedenie dosť. Neboj, rádioaktivita je tu s nami stále, každý deň, a nikto si to už ani nevšíma..."

„Musíte mi pomôcť..." Daxa nahodí bezbranný kukuč, ale slečna oproti zjavne ešte nemá vyvinuté materinské pudy. Tvári sa neprístupne.

„Už som vám raz pomohla. A okrem toho... ja mám tiež len bankovú kartu."

„Kreditky naozaj neberiete?" Daxa skúša tú istú bezbrannosť na čašníka, ale ten sa na chápavého otecka hrať nemieni.

„Už som vám povedal, že nie."

„Veď sa nejako zložíme," Daxa skúša úsmevom obmäkčiť nafučanú slečnu, ktorú zlákal na toto rande po týždni naliehavých telefonátov. Zoznámili sa v električke. Daxa totiž vymyslel „geniálny" plán ako ušetriť za električenku. Kúpil si štvrťročný kupón len na 1. pásmo, hoci na privát mu chýbajú ešte štyri zastávky v 2. pásme. Ale to by nemal byť problém, revízora v týchto končinách v živote nevidel. Zato v prvý deň, čo šiel už „úsporne" hneď na prvej zastávke v 2. pásme nastúpili hneď štyria. Každý inými dvermi. A táto slečna ho zachránila, keď mu v stave najvyššej paniky podstrčila čistý lístok, ktorý si stihol v poslednej chvíli označiť. Táto večera mala byť odmenou za ochotu.

„To je z toho, že vyberáte také lacné podniky." Slečna sa nervózne hrabe v kabelke. Vopred je jasné, že toho veľa nevyhrabe. Daxa tiež ťahá z vreciek len malé bankovky.

„Bankomat tu niekde nie je?"

Čašník stráca trpezlivosť. „Neviem, nie som odtiaľto. Ale máme tu blízko policajnú stanicu."

„Čo tým chcete povedať?!"

„Nič, len to, že ja nemám čas tu nad vami stáť a čakať, kým sa uráčite zaplatiť. Na takých ako ste vy, majú oni lepšie metódy. Idem ich zavolať..."

„Počkajte, moment, akí my?! Aké metódy!!!"

Daxa už je fakt rozčúlený.

„Videli ste to? Jaký nervózny. Však niekomu zavoláme, čo nás príde vyplatiť, nie?"

Slečna je iného názoru. Na stôl vysype všetky drobné, čo má a rezolútne sa dvíha.

„Sorry, ale ja svoj čas nekradnem. A nechce sa mi čakať, kým prídu zelené žabičky a začnú tu robiť cirkus. Nemám s nimi dobré skúsenosti."

„Ale to zvládneme, nebojte."

„Nie, ja s políciou nechcem mať nič spoločné! Radšej žiadne problémy, fakt, sorry..."

Daxa sedí ohromene. To je dvojitý hák a rovno na bradu. Táto slečna a čašník by mohli vystupovať v spoločnej estráde. To by sme sa nasmiali. Ale Daxovi nie je do smiechu. Je dvojnásobne urazený. Na oboch.

„Tak sa majte, keď vám nevadí, že ma tu necháte..."
Slečne to ale zjavne nevadí. Mala asi vyššiu mienku o platových pomeroch vedátorov. Už Daxove žalospevy ani nepočuje. Na odchode sa míňa s rýchlonohým čašníkom. Jeden skok a už je tu. Ale hlas má iný.

„Ospravedlňujem sa, prepáčte, fakt ma to mrzí..."

„Čo zase? Prídu, alebo nie?"
„Netreba, fakt je to v poriadku. Ešte raz prepáčte," čašník v predklone ometá stôl takmer aj s opusteným Daxom.

„Tak ja tu nechám niečo do zálohy."

„Nie, netreba. Ten pán to už zaplatil."

Daxu zdvihne zo stoličky. „Aký, pán?!!"

Čašník bez obzretia ukáže za seba.

„Ten na trojke. Pri stole hneď vedľa baru."

Daxa pozrie ponad čašníkove plece. Pri bare nikto nesedí. Ani pri najbližších stoloch.

„Ale veď..."

Čašník sa prekvapene obzrie.

„Zaujímavé, asi sa ponáhľal. Dáte si ešte niečo?"

Daxa pozrie na čašníka akoby práve priletel z Marsu a zabudol vypnúť motory. Kretén!

„Feri, toto nezvládneme."

Daxa sedí za mikroskopom a zúfalo krúti hlavou nad kopou preparátov. Gyra vedľa neho trpezlivo nasadzuje semená laboratórnych rastlín do pôdnych vzoriek, čo je zjavne práca pre laborantku.

„Ja viem, po tom, čo sa stalo, nám sem žiadna nechce ísť. Riaditeľ mi sľúbil náhradu už pred týždňom, ale je to márne. Tá predošlá nám robí takú reklamu, že ešte aj upratovačka tu odmieta čo len vyniesť kôš, lebo je v ňom odpad z pokusov a ona sa bojí o zdravie ..." Gyra vzhliadnie od práce k Daxovi a rezignovane dokončí, „...škoda mlčať".

Ale Daxa mlčať nechce.

„Fero, buďme realisti. My tu stále len improvizujeme, partizánčime a to ešte na pekne divokom území. Rakúšania sú na to vybavení a hlavne majú na tie testy povolenia. To nezvládneme!"

„Dvaja asi nie."

„Čo tým chceš povedať?"

Gyra pozrie na hodinky.

„Nič, len, že budeme mať návštevu."

„Tu a teraz?"

„Presne na minútu, len sa obzri."

Daxa ani nestihne zareagovať a už sa za ním, od večne otvorených dverí, ozve veľmi, veľmi príjemný a povedomý hlas.

„Zdravíčko, páni doktori!"

Daxa sa strhne. Keď sa obzrie, stratí dych. Pred ním stojí najkrajšia ašpirantka celého Ústavu i okolitých pracovísk. Hnedovláska strednej postavy, hnedé oči a všetkého, čo mužov zaujíma, tak akurát. Zhodou okolností je Feri Gyra jej školiteľom. Daxa by sa jej prítomnosti za normálnych okolností nenormálne potešil, ale v takejto situácii a potom, čo sa stalo? Prudko sa otočí späť.

„Feri, ty si sa zbláznil?! Snáď ju do toho nechceš zatiahnuť?"

„Upokoj sa, budeme ju potrebovať. Poď ďalej, zlatko."

Zlatko si prisadne s úsmevom a ešte stihne aj mrknúť na Daxu. Ten už pochopil, že ona si čosi pamätá. A chce, aby si na to spomenul aj on...

(pokračovanie v pondelok, 4. augusta)

Píšete s nami

Vďaka vášmu hlasovaniu má už aj riaditeľ Ústavu, kde sa dejú také podozrivé veci, svoje meno. Volá sa profesor Ďurica.

Viacerým z vás sa nepozdávala krčma Bzučák, kde sa schádzajú Daxa s Gyrom. Môžu zmeniť lokál, ale kam pôjdu? Navrhnite vlastný bar, vináreň alebo piváreň na radioaktivni@smeonline.sk.

O najzaujímavejších návrhoch rozhodnete zajtra hlasovaním.