Že by koniec leta? BRATISLAVA (gn) — Po mesiaci dažďa a celozávodných dovoleniek sa na nás znovu usmialo slniečko. Nie síce tak, ako v posledné júnové dni, keď si na bratislavských kúpaliskách ovlažovalo svoje telá priemerne 3000 ba na Zlatých pieskoch až 15 000 ľudí. Ako sa ukázalo, ľudia tomuto slniečku ešte nedôverovali. V nedeľu navštívilo bratislavskí kúpaliská priemerne 200, na Tehelnom poli 800 návštevníkov.
Osudný pavúk MÉXICO (čstk) — Nešťastím sa skončila v nedeľu antipatia, ktorú mal Esteban Mljares z mexického hlavného mesta voči pavúkom. Keď zbadal pavúka na stene izby, siahol do zásuvky pre revolver a vypálil po ňom štyri rany. Pri piatom výstrele mu revolver vykĺzol z ruky, spadol na zem a vyšla ďalšia rana, ktorá sa skončila tragicky — projektil ho zasiahol priamo do srdca. Pavúka však Mijares nezasiahol.
Interaktívne noviny - kliknite
Jezuitské rekvizity: Ako postavili humanizmus na hlavu Stál 16. mája 1952 pred E. Sýkorom, vtedajším predsedom SÚV ČSZM a rozpačite si naprával okuliare. „Čo povieš, istý súdruh z agitpropu má pochybnosti o tvojom kladnom vzťahu k ľudovodemokratickému zriadeniu a ku zväzu mládeže“ — šľahol otázkou E. Sýkora. „Chcú ma zotrieť agitpropčíci, za to, že som ich kritizoval,“ myslel si a odpovedal — „To nie je pravda, mám rád toto zriadenie a zväz.“ Tým pokladal vec za vyriešenú. Mal plnú hlavu skúšok, študoval na právnickej fakulte, dovolenku si nechcel brať, bol po uši zavalený robotou v Smene i na sekretariáte ústredného výboru. V noci študoval, vo dne reorganizoval administráciu a pripravoval podmienky na prechod Smeny na denník. Za nábor čitateľov ho pochválili, malo sa získať 60 tisíc predplatiteľov, ale on vďaka získavacej akcii dosiahol o desaťtisíc čitateľov viac.
O týždeň ho volali na Predsedníctvo Ústredného výboru zväzu mládeže a tam znela otázka konkrétnejšie: „Ktorá rozviedka ťa vyslala do zväzu mládeže?“ „Nijaká“ — bránil sa. „Neklam, máme argumenty,“ znela odpoveď. Vyrukovali so súkromnými listami. Niekoľko rokov písal svojej priateľke — zväzáčke úprimné, otvorené listy, zdôveroval sa s názormi, zabudol už aj na to, čo jej písal, no listy spred dvoch rokov mal v rukách E. Sýkora, predseda a M. Rázus, ústredný tajomník ČSZM, čítal z nich úryvky, o Masarykovom humanizme, o demokracii... Darmo sa bránil.
„Predsedníctvo SOV ČSM 23. mája jednohlasne súhlasí, aby František Nemec bol pozbavený všetkých funkcií vo zväze mládeže i tých funkcií, ktoré za zväz zastával, predsedníctvo súhlasí až na s. Roháča, ktorý sa zdržal hlasovania, aby Fr. Nemec bol vylúčený zo zväzu mládeže.“
V novembri 1952 na plenárnom zasadnutí SÚV ČSZM Milan Rázus v referáte uvádzal: „Nedostatočnú pozornosť v ideologickej výchove mohla doviesť k tomu, že aj do nášho ústredného výboru sa vlúdil taký zarytý a zákerný nepriateľ, ako bol František Nemec, vyznávač idealizmu, ochránca smutne presláveného novinára Peroutku a horlivý poslucháč amerického štvavého rozhlasu. František Nemec sa vedel jezuitsky pretvarovať, skrývať svoje buržoázne názory pred Slovenským ústredným výborom za naučené formulky a frázy. V skutočnosti, ako sa ukázalo, bol zástancom takých rekvizít starej kapitalistickej spoločnosti, ako sú masarykovsko-benešovské frázy o humanizme a politickej demokracii Západu, za ktorými sa skrývala sloboda vykorisťovania, zbesilé prenasledovanie každého pokrokového občana, a celé vydridušské kapitalistické zriadenie s jeho prehnitou buržoáznou ideológiou.
František Nemec nepatri do Slovenského ústredného výboru, ani do radov ČSM.“
Nasledovalo poučenie z prípadu pre zväz mládeže, bolo to už druhé poučenie, pretože na tom pléne vylučovali aj R. Lebenharta. Správa o kádrových opatreniach pléna bola formulovaná ešte bojovnejšie: „František Nemec, bývalý zástupca riaditeľa Smeny, zarytý nepriateľ nášho ľudovodemokratického zriadenia a horlivý obhajca masarykovsko-benešovskej ideológie, zástanca tzv. buržoáznej demokracie, ktorý dlho zatajoval falošnými frázami a pretvárkou svoju odpornú tvár škodcu, bol za pomoci strany Predsedníctva SÚV ČSM odhalený a pozbavený výkonu funkcií.“ Za dvadsaťštyriročným F. Nemcom prišli eštébaci, zhabali mu knižnicu, povedali mu: „Máme vás vypočúvať u nás, alebo podáte sebakritiku písomne?“
Vyjadril sa na 28 husto písaných stranách. V závere napísal: „Kádre sa preverujú v práci. Na túto previerku pôjdem vždy s čistým svedomím! Dal som sväzu mládeže všetko, čo som mohol, čo bolo v mojich silách. Pri spätnom pohľade na svoj život mám čisté svedomie. Nešiel som k marxizmu vyšľapaným chodníčkom, ale predieral som sa húštinami buržoáznych prežitkov, zakorenených v detstve, ďalej rozmnožovaných na gymnáziu a odtrhnutosťou od života. S mnohými otázkami, ktoré sú každému robotníkovi jasné a samozrejmé, lebo mu odpoveď na ne dal samotný život, som sa musel doslova ruvať. Mojím svetom od mladosti boli knihy, skutočnú prácu a život som nepoznal. Som však hrdý na to, že aj cez to všetko som prišiel k cieľu. Odložil som záverečné skúšky na právnickej fakulte na neurčito. Chcem odísť ako trvalá pracovná sila na Priehradu mládeže a ako prostý občan uskutočňovať to, čo som hlásal. Dnes ma už nik a nikdy neodvráti od presvedčenia, ktoré som získal takou namáhavou cestou. Moja viera v stranu, vo Zväz, v robotnícku triedu a naše zriadenie sa kalila v ohni pochybností a hlbokého štúdia.“
Na Priehrade mládeže ho však nepotrebovali. List, ktorý písal E. Sýkorovi, že chce ísť na Priehradu mládeže, ostal bez odpovede. A pritom sa previnil iba tým, že veľa čítal a študoval.
Otec bol synom kočíša, jeden zo siedmich detí, pochádzal z Moravy, matka slúžila, neskôr pracovala v cukrovare v Záhorskej Vsi. V období tzv. slovenského štátu otca vyhodili z roboty, ale dobrí ľudia v dedine mu nedali zahynúť. Syn, mladý študent, hneď po oslobodení založil miestnu skupinu SSM, hrával a režíroval divadlo, organizoval telovýchovu — a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Mal veľmi rád knihy o humanizme, videl, čo je príkorie, preto chcel, aby sa všetci ľudia znášali. Ale život je plný rozporov.
Skončíl gymnázium, zapísal sa na právnickú fakultu, vtedy ešte Gottwald a Kopecký hlásali, že komunisti budú rozvíjať to pokrokové, čo Masaryk zanechal. Študoval idea-iistov ej marxistov, v hlave mal x toho spočiatku chaos, ale jeho dôslednosť a zdravá ctižiadosť ho hnali do univerzitnej knižnice.
Dva semestre práva mal už za sebou, chcel odbremeniť rodičov, preto išiel pracovať. Do zväzáckeho aparátu. V tom čase písal listy dievčaťu o svojich názoroch, prehrýzal sa od masarykovského humanizmu k socialistickému. Často prichádzal do styku s neľudskosťou, videl, ako ľudí podvádzajú a krágľujú, začalo sa obdobie deformácii, napísal list dievčaťu o humanite, pre ktorý ho po dvoch rokoch označili za zarytého nepriateľa.
V liste písal, že nechápe niektorých ľudí, ktorí uskutočňujú svoje zámery jezuitsky a cieľ im posväcuje prostriedky. Ten jezuitizmus mu neskôr sakramentsky vrátili. Úspechy v práci mu uprieť nemohli, veď pomáhal organizovať sokolské krúžky, športové hry mládeže, večery otvorených ihrísk, Štafetu Smeny, v Smene viedol športovú rubriku, získaval jej predplatiteľov, brúsil po okresoch a organizáciách a keď bolo vydavateľstvo Smeny na pokraji finančnej katastrofy, presunuli ho tam, aby ju pomohol spolu so súdruhom Roháčom odvrátiť. Keďže mu nemohli uprieť úspechy, obvinili ho, že si z univerzitnej knižnice požičiaval staré ročníky časopisu Přítomnost, ktorý vtedy redigoval Peroutka, ale Pravdu chudoby, ktorú si taktiež požičiaval, nebrali do úvahy. Napokon v univerzitnej knižnici boli všetky tieto časopisy k dispozícii každému študentovi. Sýkora ho obvinil, že „práve dobrou prácou vo Zväze mládeže chcel zakryť svoje špinavé úmysly“. A tak sa ocitol na ulici. Našiel si zamestnanie. Bol administratívnym pracovníkom Konzervárni v Záhorskej Vsi.
Na jeseň ho zobrali na vojenčinu k pétepákom do Milovic, veliteľ boli drsný a zlý chlap, politický pracovník úprimný marxista, ktorý umožnil vzdelanému chlapcovi organizovať kultúru. Vyspievali si niekoľko popredných miest v súťaži. Dobrého organizátora opäť prijali do Zväzu mládeže. Niektorí spolubývajúci sa mu smiali, raz si sa popálil, opäť začínaš, urážali ho, ale František Nemec mal svoje presvedčenie a nedal si ho zviklať. Po vojenčine sa opäť vrhol do štúdia, v marci 1955 bol promovaný, nastúpil po trojmesačnom hľadaní zamestnania za finančného plánovača do Komunálnych služieb. Tam si vážili schopného človeka, pýtali posudky. Leopold Podstupka a ostatní, ktorí ho poznali zo zväzáckej práce, napísali, aký skutočne Nemec je, nikdy sa nestotožňoval s jeho označením za nepriateľa. V komunále Nemca menovali za hlavného účtovníka, neskôr za výrobného námestníka. Bratislavský komunál sa stal známy aj jeho zásluhou, získal ako prvý podnik služieb v ČSSR Rad práce. Prijali ho za člena strany a po niekoľkých odmenách a vyznamenaniach dostal v máji t. r. štátne vyznamenanie „Za vynikajúcu prácu“.
V liste Slovenskému ústrednému výboru ČSZM zo dňa 17. júna 1967 píše: „Rehabilitáciu nechápem ako akt, ktorý by mi priniesol nejaké výhody. Stačí mi, že sa za svoju činnosť, od svojho vylúčenia až doteraz, nemusím nikde a pred nikým hanbiť. Považujem za seriózne, že som sa stal členom strany až vtedy, keď som svojou prácou ako námestník riaditeľa Komunálnych služieb mesta Bratislavy potvrdil, že si toto členstvo zaslúžim. V podstate, vzhľadom na dôveru, ktorú mi v priebehu ďalších rokov poskytli a na celoštátne ocenenie mojej práce, by som sa mohol pokladať za „ticho rehabilitovaného.“ Ide mi však o to, aby sa moje deti, ak budú raz čítať históriu vzniku Zväzu mládeže, nestretli s mojím menom ako s menom nepriateľa a záškodníka, ale ako s menom jedného z tých, ktorí podľa svojich skromných síl snažili sa v prvých rokoch budovania socializmu prispieť k upevneniu socialistického zriadenia a k budovaniu Zväzu mládeže, aj keď nesúhlasili s niektorými nespravodlivosťami a činmi, ktoré sa v tých rokoch páchali.“
JÁN RIŠKA (Smena, 6. augusta 1968)
