„Chvíľami mi v noci napadlo, že už odtiaľto nevyjdem, že mi budú ničiť nervy tým, že mi budú pridávať dva roky, potom zas tri v nádeji, že odvolám svoju knihu, svoj názor,“ píše v knihe Žij jako všichni (Edice RR, Praha, 1990) sovietsky disident Anatolij Marčenko. Nemýlil sa, vo väzení zomrel v roku 1986, a, samozrejme, neodvolal nič.
Ani svoj debut Moje výpovede, prvú knihu o postalinských táboroch, ktorú mu režim nikdy neodpustil, ani nič zo svojich názorov. Ani otvorený list, ktorý poslal európskym denníkom mesiac pred okupáciou Československa v šesťdesiatom ôsmom, v ktorom okrem iného vyslovuje obavy z toho, že komunistické strany piatich „bratských“ štátov ultimatívne hovoria o použití všetkých prostriedkov na boj s „antisocialistickými“.
Keď sa to stalo, 21. augusta, práve ho súdili za ďalšiu z vykonštruovaných vecí, tentoraz neprihlásenie sa na pobyt. Všimol si, že všetci jeho známi boli neobvykle nervózni a nápadne držali v rukách dennú tlač. Až po návrate do cely a nekonečnom zháňaní novín od spoluväzňov („už sme ich roztrhali na kúrenie, čo tam bolo, azda nie amnestia?“) sa naplnila jeho zlá predtucha. A pochopil aj to, že až príliš okaté predlžovanie pojednávania malo udržať najaktívnejších ľudí v budove súdu.
Marčenko strávil vo väzeniach, táboroch a vyhnanstvách takmer polovicu svojho 48-ročného života. Dobrú radu „ži ako všetci“, raz myslenú starostlivo a s úzkosťou, inokedy posmešne, no často aj hrozivo a s nenávisťou, počúval takmer stále, a tak nečudo, že ju použil, podľa vlastných slov ukradol sám sebe na názov svojej poslednej knihy.
Je to kniha dokumentárna, autobiografická, subjektívna. Je to kniha o osude a osud, ktorý sa stal knihou, ako povedala jeho manželka Larisa Bogorazovová. Áno, to je tá jedna zo siedmich statočných, ktorí pár dní po okupácii Československa protestovali na moskovskom Červenom námestí.
„Každý z nich vedel, že vzápätí poputuje do kriminálu, ale zrejme sa nedokázali zmieriť s hanbou svojej krajiny, ktorú pociťovali ako vlastnú hanbu,“ píše Marčenko.
Posledný raz bol odsúdený za protest proti vyhnanstvu akademika Sacharova. Je smutnou iróniou Marčenkovho osudu, že týždeň po tom, čo zahynul vo väzení, sa Sacharov vrátil z vyhnanstva.
O dva roky sa Anatolij Marčenko stal in memoriam spolu s Nelsonom Mandelom laureátom Ceny Andreja Sacharova za slobodu myslenia.
