Voda tvorí spolu so vzduchom základnú podmienku existencie života na zemi. Kedysi dávno vraj vznikli na našej planéte z jednobunkových organizmov prvotné vodné plazy a tie neskôr osídlili aj pevnú zem a vzdušný priestor. Už r. 546 pred naším letopočtom grécky filozof Anaximandros prišiel asi ako prvý s teóriou, že Zem je guľatá a že človek má predchodcov v mori. V minulosti sme obývali oceány podobne ako dnešné tulene, disponovali sme akvatickými inštinktmi. Čo sa s nimi stalo? Je pre nás voda prirodzeným prostredím alebo má strach z vody svoje opodstatnenie? Tisícky obrázkov dokazujú, že dojčatá, ktoré sa neriadia rozumom, sa pohybujú pod vodou s úplnou samozrejmosťou, pritom mnohí dospelí sa odťahujú už len keď ich niekto ošpliecha na kraji bazéna. Aj správy v médiách dokazujú, že utopiť sa môžete nielen na Titanicu. Ako dvaja tridsaťroční rybári, ktorí lovili ryby na malom Dunaji a ich čln sa pravdepodobne prevrátil. Je to šokujúce, ale obaja muži boli neplavci.

Deväť mesiacov vo vode

Predtým, ako prídeme na svet, sa deväť mesiacov pohybujeme vo vode, teda v plodovej vode v tele matky. A nie je nič výnimočné, ak sa dnes mnohé ženy rozhodnú porodiť dieťa do vody. Ako to, že sa novorodenec neutopí? „Neutopí sa, lebo ide z vody do vody," vysvetľuje MUDr. Tibor Čaradský, zástupca primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia v Nemocnici v Topoľčanoch, kde pôrody do vody prebiehajú. „Dieťa je na pupočnej šnúre, ktorou je vyživované od matky a má takzvaný diving reflex. Pokiaľ sa nenadýchne vzduchu, môže byť pod vodou. Nie veľmi dlho, ale môže byť pod vodou až niekoľko minút, pokiaľ je spojené s pupočnou šnúrou s matkou po pôrode. Keby matka porodila dieťa do vody a vynorili by sme ho von, čiže nadýchlo by sa a znovu by sme ho ponorili do vody, utopilo by sa. Ale keď ho necháme pod vodou, tak nie. Sú určité mechanizmy, ktoré tomu bránia."

Doc. MUDr. Darina Chovancová, CSc., prednostka Novorodeneckej kliniky M. Rusnáka z Nemocnice sv. Cyrila a Metoda v bratislavskej Petržalke je však opatrnejšia: „Človek nie je delfín, nežije vo vode a aj jeho adaptácia na mimomaternicový život by mala prebiehať na súši. Pôrod do vody za určitých okolností môže byť pre dieťa veľmi riskantný, preto tento spôsob vedenia pôrodu odborníci na Slovensku neodporúčajú. Hoci teplý kúpeľ zmierňuje pôrodné bolesti, samotný pôrod by mal prebiehať mimo vody. Prvý nádych dieťaťa je riadený viacerými podnetmi, medzi ktoré patrí aj chlad. Aj samotným osušením kože novorodenca dochádza k stimulácii dýchania. Pravidelné dýchanie patrí medzi základné podmienky správnej adaptácie dieťaťa na život mimo maternice."

Samá voda

Voda tvorí väčšiu časť tela človeka v každom veku. Množstvo celkovej vody u plodu tvorí v priemere až 90 %, u novorodenca 78 - 86 % a u dospelých 50 - 60 % telesnej hmotnosti.

„Ide o vodu, ktorá sa nachádza priamo v bunkách, ale je aj súčasťou telesných tekutín, ako sú krv a mozgovo-miešny mok," vraví docentka Chovancová. „Život človeka je však už od v prvých mesiacov úzko spojený s vodou, ktorá tvorí prostredie pre rast a vývoj dieťaťa v maternici. Plodová voda obsahuje v 99 % vodu, ale jej súčasťou sú aj minerálne a organické látky, dôležité pre výživu plodu. Pôsobí aj ako mechanický faktor, chráni dieťa v maternici pred otrasmi a tlmí nárazy. Ak sa v priebehu tehotnosti objem plodovej vody z nejakého dôvodu výrazne zníži, dochádza aj k poruche rastu a vývoja pľúc plodu, hovoríme o hypoplázii pľúc. Hoci je život človeka od prvých mesiacov úzko spojený s vodou, po narodení sa skôr snažíme vode vyhýbať. Na ochranu dýchacích ciest majú už aj novorodenci vyvinuté obranné reflexy, ktoré ich chránia pred vniknutím tekutiny alebo iných škodlivín cez nos a horné dýchacie cesty. Rovnako dobre funguje aj kýchací reflex, ktorý sa už u najmenších detí aktívne podieľa na očisťovaní dýchacích ciest. Veď len podanie kvapiek do nosa môže u nich dokonca vyvolať prechodné zastavenie dýchania."

S vodou to vraj netreba preháňať ani pri hygiene detí. Prvý kúpeľ je vhodný až keď dieťa nemá problémy s dýchaním, krvným obehom a telesnou teplotou, teda najskôr tri až šesť hodín po pôrode. „Dnes sme skôr zástancami ekologického prístupu k hygiene detí," vraví docentka Chovancová. „Najmenšie deti sa nemusia kúpať denne, pretože sa tým narušuje prirodzená ochranná vrstva na koži, zvyšuje sa jej pH. Vysušenie kože a narušenie jej prirodzenej bariéry zvyšuje riziko komplikácií. Ľahko môže vzniknúť aj infekcia. Deti v prvom polroku života stačí okúpať dva razy do týždňa. Neznamená to však, že máme hygienu dieťaťa zanedbávať. Voda patrí k účinným pomocníkom aj pri podpore psycho-motorického vývoja napríklad v kluboch „plávania" pre dojčatá a batoľatá. Je aj jednoduchým prostriedkom na otužovanie organizmu, ktoré vedie k posilneniu obranyschopnosti detí."

Plavecké jasličky

Zábery dojčiat pod vodou nie sú žiadnym trikom. Ešte v nedávnej minulosti to bolo niečo nevídané alebo skôr výnimočné, no dnes sú plavecké jasličky a kurzy plávania pre dojčatá bežnou záležitosťou aj na Slovensku.Priekopníčkou plávania s dojčatami bola v bývalom Československu Eva Kiedroňová. Jej zásluhou vznikol v roku 1986 v třineckom areáli v spolupráci s hygienickou stanicou vo Frýdku-Místku prvý bazén na plávanie dojčiat. Dnes má jej Baby club Kenny mnohých nasledovníkov. Práve u Evy Kiedroňovej absolvovala výcvik aj Jana Potančoková z Plaveckých jasličiek Banby v Banskej Bystrici. „Dieťa je v maternici vo vode. Čím skôr ho do vodného prostredia vrátime, tým je preňho pohyb vo vode prirodzenejší. Keď sa mu zahojí pupček, už sa môže začať s plávaním v domácnosti vo vani," vraví. „Keď má dieťatko tri týždne, už môže začať plávať. U nás chodia do kurzu mamičky s detičkami zhruba od pol roka, ale inde je to aj od troch mesiacov. V šiestich mesiacoch má však dieťatko predsa len vyvinutejšiu imunitu, aj manipulácia s ním je jednoduchšia." Možno teda v prípade dojčiat hovoriť o plávaní? „Ide skôr o plávanie v úvodzovkách, do troch rokov nemôžeme hovoriť o plávaní v pravom slova zmysle, sú to skôr hry vo vode, oboznamovanie s vodným prostredím, nácvik potápania, skákania do vody a orientácie pod vodou. O výcviku plávania sa dá hovoriť až od šiesteho roku dieťaťa, keď mu už fyzické schopnosti dovolia naučiť sa koordinované pohyby vo vode."

Malí aj veľkí

Nemôžete očakávať, že sa vaše trojtýždňové dieťa stane plavcom, ale vraj už dvojmesačné deti, ak sú pokojné a vedia rozložiť telíčko na vode, vydržia v splývavej polohe. „Postupne sa prechádza na abecedu potápania. Najskôr sa len potiera tvárička dlaňou, potom sa vyleje trošku vody z dlane, potom polievame dieťa z pohárika." Hoci sa Jana Potančoková venuje predovšetkým deťom, jej najstarší žiak mal 32 rokov a je to jej manžel. „Mal zlomenú nohu a bol to môj sused. Prišla za mnou jeho mama a poprosila ma, či by som ho nemohla naučiť plávať, lebo mu z rehabilitácie odporučili plávanie, a on plávať nevedel. Možno sa nejako vedel udržať na vode, ale bolo to len také chaotické hrabanie rukami a nohami. Povedala som, že to nie je problém. Začali sme chodiť na plaváreň, postupne sme sa zoznámili a nakoniec aj zobrali." Hoci s manželom jej to vyšlo, Jana Potančoková pripúšťa, že čím je človek starší, tým je ťažšie dostať ho pod vodu. A keď chcete mať pôžitok z plávania, mali by ste vedieť aj vydychovať do vody, vedieť splývať. Nestačí vedieť plávať len s hlavou nad vodou, lebo keď vám niekto šplechne do nosa alebo sa náhodou napijete, môžete dostať šok a topiť sa. Najhoršie je, ak má niekto s vodou spojenú zlú skúsenosť. „Potom je to naozaj veľmi zložité, tam už človeku musí pomôcť inštruktor, aby hlavu ponoril."

Hoci je dobré začať s plávaním čo najskôr, nie je vraj nutné chodiť s deťmi plávať úplne odmalička. „Učím plávať aj deti v predškolskom veku. Niekedy sa stane, že tie, ktoré nechodili do kurzov pre dojčatá, sú dokonca šikovnejšie. Každé dieťa je indivíduum. Dôležité je aj to, či sa rodičia po absolvovaní novorodeneckých kurzov deťom ďalej venujú." Strachu z vody sa na kurzoch zbavili aj mnohé mamy, keďže v kurzoch sa musia potápať spolu s deťmi. „Je to inšpirácia pre detičky, keď vidia, že aj maminka sa potopí bez strachu."

Rodičia radi porovnávajú

Plavecké jasličky Moko pôsobia v Martine, v Žiline a v Pezinku. Založila ich detská sestra Monika Kováčová. „Venujem sa plávaniu dojčiat a batoliat, od nula do troch rokov. Začala som s tým po narodení dcéry a tá má dnes už trinásť," vraví Monika. „Začala som plávať s ňou. Urobila som si inštruktorský kurz a napokon som vyštudovala aj pedagogiku predškolského veku." Podľa Moniky Kováčovej všetko prebieha v mozgu, plávanie je spojením motoriky a psychiky. „Nemôžeme rovnako pristupovať k trojmesačnému alebo k ročnému dieťatku, k šesťročnému alebo k dospelému. Psychika je u každého iná. Pri deťoch celé oboznamovanie s vodou prebieha na základe hier. Dvojročnému dieťaťu nemôžeme povedať - teraz sa učíš plávať. Ako inštruktori musíme byť kreatívni, lebo na každé dieťa platí niečo iné. Najmenšie detičky, tie do troch rokov, plávajú s rodičmi. Tam výučba prebieha na základe spolupráce rodiča a dieťatka. Celé sa to deje na základe dôvery. Keď dieťa rodičovi dôveruje, môžete s ním robiť čokoľvek, pôjde aj so smiechom pod vodu. Keď nám však rodič nedôveruje, je zbytočné sa s ním pretláčať." Najčastejšou chybou, ktorej sa podľa Moniky Kováčovej rodičia dopúšťajú, je porovnávanie detí. „Neuvedomujú si individualitu dieťaťa. Mnohokrát vidím, ako rodič tlačí na dieťa, aby zvládlo niečo, čo už iné dieťa vie."

Začnite vo vani

Podľa Moniky by dieťa do troch až šiestich mesiacov malo plávať doma vo vani a rodičovi by mal skúsený inštruktor vysvetliť, ako postupovať. „Je dôležité, aby sa rodičia naučili správne úchyty, aby sa dieťa neľakalo, nestrhávalo sa pri manipulácii. Najlepšie je, keď si zvyká vo vani spoločne s rodičom, kde cíti jeho bezpečie." Kým sa u vášho dieťaťa bude dať hovoriť o skutočnom plávaní, potrvá ešte roky. „Mám teraz v kurze dvojročné deti, ktoré sú schopné pohybu vpred. Samozrejme, s chybami, ale je to radostný, spokojný pohyb, s potápaním, s plávaním s hračkou. Tých osem a možno aj viac metrov preplávajú. No učím rodičov, aby akokoľvek si myslia, že ich dieťa už vie plávať, mali ho stále na očiach, aby sa nezarozprávali s ostatnými."

Strach z vody nie je podľa Moniky Kováčovej prirodzený. „Niekedy ho v dieťati vypestujeme sami. Mnohokrát prídu rodičia ku mne do kurzu a prichystajú si na kraj bazéna uterák, pretože dieťatko nemá rado, keď mu voda prskne do tváre. Vravia - ono to nemá rado, lebo ani ja som to nemala rada. Hovorím: Ono nie je vy. Nechajte ho, skúste to zahrať tak, že si to ani nevšimnete." Aj Monika Kováčová učila plávať svojho manžela, hoci úplným neplavcom nebol. „Niektoré pohyby, ktoré vykonával pri posúvaní sa vo vode, sa plávaním naozaj ťažko dali nazvať."

Pomaly ďalej zájdeš

Hups Baby Club v Trenčíne funguje už päť rokov. Aj tento klub, ako mnohé iné, sa môže popýšiť množstvom atraktívnych fotografií bábätiek pod vodou. Robí ich sama majiteľka a inštruktorka Petra Jelinková. No tá sa navyše môže pochváliť aj netradičnou fotkou na svadobnom oznámení. Našťastie, manžel je telocvikár, takže fotenie pod hladinou bez problémov zvládol.

„Dbám na rozvoj psychomotoriky, aby dieťatko dostalo počas lekcie čo najviac podnetov po každej stránke, aj po psychickej," vraví Petra. Stane sa, že do klubu prídu aj mamičky po tridsiatke, ktoré sa boja vody, lebo majú negatívnu skúsenosť z detstva. „Boja sa vody a nechcú, aby aj ich dieťa tak dopadlo. Mám tu teraz maminku, ktorá sa ako dieťa topila. Má zakorenený strach z vody a aj so svojou malou narába veľmi opatrne. Ale už majú za sebou svoj prvý úspešný spoločný ponor pod vodu." Petra Jelinková vo svojich kurzoch radšej napreduje pomalším tempom. „V niektorých kluboch okamžite deti ponárajú. U nás je to veľmi individuálne, záleží to od dieťatka a od mamy, čo sa im páči, ako chcú ísť ďalej."

Nestáva sa im vraj, že by dieťa plakalo preto, že je vo vode. „Skôr by som povedala, že je to strach z nového prostredia. Trvá maximálne tri lekcie. Deti majú prirodzene radi vodu. Oveľa ťažšie sa učí dieťatko, ktoré má vyše roka alebo dva roky. Ak nemá s vodou žiadne skúsenosti, napije sa a nevie sa s tým vyrovnať. Moje deti, ktoré plávajú od narodenia, vodu vykašľú a idú ďalej, s úsmevom na tvári. Ešte vám aj budú hrať divadlo, že sa nič nedeje. Dieťa, ktoré nechodí plávať, zostane v šoku, začne plakať, chytí sa mamy a koniec. Má blok, strach. Pokiaľ sa nezačne do jedného roku, v predškolskom veku treba už postupovať veľmi opatrne, len na základe dobrovoľnosti."

Vzťah k vode

Keby sa aj dieťa ako batoľa nenaučilo vyslovene plávať, získa aspoň dobrý vzťah k vode. „Snažím sa, aby každé dieťa do troch rokov u nás vedelo „plávať". Nepláva ešte klasickým spôsobom, ale neutopí sa. Prepláva si, dopláva, skočí do bazéna, vynorí sa, nadýchne sa, pripláva k okraju. Je úplne samostatná jednotka, samozrejme, pod dozorom rodičov. Malé dieťa v žiadnom prípade nesmieme nechávať samé. Volali mi teraz rodičia, ktorí chodili na dva, na tri kurzy. Boli na dovolenke a bolo to vraj perfektné, lebo malý to po roku nezabudol. Naučíme dieťa základné veci, najmä pocitovo vnímať vodu." U predškolákov treba rátať aj s obdobím vzdoru. „Dieťa niekedy päť lekcií stojí pri bazéne, nechce nič robiť. Potom skočí do vody a pláva. Veľmi záleží na inštruktorovi, deti absolútne do ničoho nenútime a vysvetľujeme aj rodičom, že sa nič nedeje, že dieťa neprestalo mať rado vodu. Nakoniec tak či tak zvíťazí jeho detská zvedavosť."

Petra tiež upozorňuje na fakt, že pri plávaní detí treba dbať na hygienu, bazén by mal slúžiť výhradne deťom, hoci dnes sa pláva už hocikde. Ani ambície niektorých rodičov nie sú na mieste, už po pár lekciách by sa so svojou ratolesťou chceli fotiť pod vodou.

Dospelí neplavci

Ak ste sa v detstve nenaučili plávať, ešte stále máte šancu. Dospelí sa často hanbia prihlásiť do kurzu, no pribúda takých, čo sa odhodlajú. „Záujem stúpa a stúpa. Dospelých neplavcov je veľmi, veľmi veľa, vo veku od 18 do 65 rokov," vraví učiteľka plávania Helena Studeníková z bratislavskej plaveckej školy Oceán. „Tento rok sme mali okolo 50 dospelých, medzi nimi bolo minimálne 24 úplných neplavcov, ostatní chodia na zdokonaľovacie plávanie." Počet neplavcov na Slovensku si netrúfa odhadnúť, ale v Bratislave v Iuvente sú tri plavecké školy a do každej chodí minimálne 20 dospelých, ktorí vôbec nevedia plávať. Dá sa teda aj v dospelosti prekonať strach z vody? Helena Studeníková vraví, že áno. Ako to robí? „Predovšetkým sa musia naučiť nebáť sa vody, musia zistiť, že voda ich nesie. Keď si to odskúšajú, položia sa na vodu v plytkej vode, tak na druhej, tretej hodine ich dotiahnem do hlbokej vody. Odskúšajú si potápanie, zistia, že sa neponoria a že aj keď sa ponoria, voda ich vynesie von." Ako je možné, že u nás ešte stále toľko ľudí nevie plávať? „Lebo nie všade sú bazény. Ľudia, ktorí sa utopili v Bratislave, sem prišli z východu alebo zo stredného Slovenska, kde nemali možnosť sa to naučiť. Týka sa to aj mladých vo veku 18 - 25 rokov. Hlási sa mi veľa takých, ktorí chcú pracovať ako stewardi v lietadle a musia mať doklad o tom, že vedia plávať. Povedia mi, že sú z nejakej dedinky a možnosti na plávanie tam neboli," vraví Helena Studeníková.

Nezúfajte. Vždy je lepšie skúsiť to, ako stáť celý život na brehu a závistlivo pozorovať ostatných. Napokon, nikdy neviete, kedy sa vo vode ocitnete nedobrovoľne. A fotografie vás presvedčia, že plávať naozaj dokáže aj malé dieťa.